Pešo cez pohorie Kačkar od severu na juh

Plánujeme prechod pohoria Kačkar od severu z mestečka Ayder do južného Yusufeli, odkiaľ už jazdí dolmuš, keď nám bude priať počasie, chceme skúsiť vystúpiť na najvyšší vrchol pohoria, takmer štvortisícovku, Mount Kačkar (3937 m).

„Merhaba,“ zdravím turecky. „Ahoj, odkiaľ si?“ napriek opáleniu a šatky cez hlavu ma prezradilo české moira tričko. Aspoň sa s Vojtom podelíme o cenu dolmuša (miestnej dodávky fungujúcej ako taxík), ten nás odvezie z Ayderu po prudkej rozbahnenej ceste do dedinky Kavron a ušetríme si tak nezáživný výstup po „hradskej“. Vysadí nás vo zvláštnej, napoly stredovekej osade, v ktorej centre nesmie chýbať mešita so zvláštnym minaretom, ktorý skôr pripomína raketu pred štartom. Sú tu v móde lesklé plechové strechy, čo síce nie je príliš estetické, ale určite praktickejšie než drevené fošne a hlavne veľmi lacné. Radšej sa tu nezdržujeme a vydáme sa do hôr.

Turecké Alpy

Tieto prekrásne hory, ktorých domovom je východné Turecko pripomínajú svojimi farebnými lúkami Alpy. Je to pre nás príjemný oddych od vyprahnutých vnútrozemských polopúšti. Skalnaté masívy sa zasa podobajú Vysokým Tatrám. Kačkar leží necelých štyridsať kilometrov od Čierneho mora a vďaka tomu sa tu udržuje vlhšia klíma. Najmä odpoludnia tu bývajú časté hmly, dážď alebo krupobitie. My s tým rátame a okrem nepremokavého stanu so sebou máme bundy, rukavice a čapice, i v lete tu môže kedykoľvek nečakane nasnežiť a v najvyšších polohách sa drží sneh celoročne. Preto je ideálna doba pre trekking od konca júna do septembra.

Po niekoľkých hodinách nepretržitého stúpania konečne uzrieme jedno z ľadovcových jazier Derebaši, priam stvorené k vykúpaniu a nocovaniu. O kúsok ďalej založila tábor anglická skupinka turistov, zo svojich plastových stoličiek na nás pozerajú trošku povznesene, veď my nemáme ani sprievodcu, nieto ešte koníky na dopravu batožiny alebo kuchára. Potom, čo sprievodca zistí, že nevlastníme ani termosku, sme u nich celkom odpísaní. Je vidieť, že i sem dorazil komerčný turizmus, našťastie je tu ešte stále dosť miesta pre všetkých.

Medveď a pohostinní pastieri

Ďalší deň plánujeme prechod cez trojtisícové sedlo Čaymakčur, tyrkysové jazierka pod nami sú veľmi fotogenické, my sa však stáčame na sever a čaká nás asi dvojhodinové stúpanie do zasneženého sedla. Potom ostáva len zostúpiť dole do trávnatého údolia a nájsť miesto pre stan.

Ubytujeme sa na lúke neďaleko dedinky Olgunlar. Už máme rozložené spanie a varíme, v tom k nám pribehne malý chlapčisko a výrazne gestikuluje. Slovám nerozumieme, ale podľa jeho výrazu sa zdá, že nás tu niekto chytí pod krkom a zahrdúsi, radšej hneď balíme batohy a presunieme sa za ním do dediny. Pravda, v sprievodcovi sa píše, že tu žije medveď hnedý a ten les naozaj vyzerá strašidelne. Je nám pridelený jeden z chatrných drevených príbytkov a tak sa zoznamujeme s pastiermi, ktorí sa tu starajú o stáda kráv, oviec a kôz a hlavne vyrábajú výborný slaný syr. Zatiaľ čo nás hostia sladkým čajom a arabským chlebom s olivami, snažíme sa s nimi diskutovať: „Teşekkür ederim, iyi ekmek“ - Ďakujem, dobré jedlo, „Orada olmak büyük dag“  - Tam je veľká hora. Potom, čo vyčerpáme náš frázovníček, na vlastnej koži si vyskúšame funkčnosť plechových striech, tá je zaťažkaná iba kameňmi a vo vetre príšerne rachotí, už verím, že sem medveď ani nepáchne.

Výstup na Kačkar

Ďalšie odpoludnie konečne uvidíme stanový tábor pod vrcholom Kačkar. Okrem skupinky Izraelčanov jedného tureckého zájazdu je zvyšok osadenstva z Čiech. Veľmi ale neponocujeme, pretože musíme vstávať ešte pred šiestou. Podľa sprievodcu nás čaká minimálne deväťhodinový výstup, takže treba vyraziť s východom slnka. Najprv nás cestička vedie po prudkej stráni k jazeru Denis Gölü a potom sústavne strácame a zase nachádzame cestu ukrytú medzi obrími kameňmi, značenie tu neexistuje. Záverečná vrcholová pasáž po drobivej sutine nie je úplne príjemná, ale vynahradí to nádherný výhľad cez belavé more mrakov a v diaľke snáď zahliadneme i to skutočné, Čierne. Zostup je veľmi rýchly, dole na nás totiž čaká vysnívaný pravý turecký kebab…

Autor: Klára Jakešová, sprievodkyňa cestovnej kancelárie Mundo, ktorá organizuje poznávacie zájazdy do Turecka