Radek Jaroš: Horolezectvo je o slobode, preto som začal liezť

Radek Jaroš je prvým Čechom, ktorý zdolal celú Korunu Himalájí a pätnásty človek na svete, ktorému sa tento obrovský výkon podaril. Horolezectvo je pre neho všetkým, nevyužíval pomoc šerpov a všetky vrcholy zdolal bez kyslíka.  Radek Jaroš bol v Bratislave predstaviť film Cesta hore, ktorý je o posledných dvoch vrcholoch a najmä je úplne iný akoby ste očakávali. Pri tejto príležitosti sme ho vyspovedali. 

Bola to dlhá cesta, dvadsať rokov, stálo to kopec peňazí a úsilia. Teraz sa už darí aj nejaké peniaze zarobiť. Som členom komisie Fair Play českého olympijského výboru, odovzdával som aj cenu na galavečeri TOP100 Českých firiem. Človek sa dostane do spoločnosti ľudí, ktorých si môže vážiť pre niečo iné, niečo, čo dokázali na inom poli pôsobnosti. Teraz sú to aj príjemné povinnosti. Tiež mi píšu ľudia, že som ich motivoval alebo k niečomu priviedol, čo je veľmi príjemné. 

Na druhý pokus. V 1994 sme liezli severnú stenu. Skončili sme vo výške 7 300 metrov kvôli lavínam. V roku 1998 som Everest vyliezol. Spolu s Vladimírom Noskom a bez kyslíku. Boli sme dvanásty a trinásty človek na svete, ktorí dokázali zo severu vyliezť Everest bez kyslíku. Bolo to dvadsať rokov po Messnerovi. 

Ani náhodou. Jazdil som do hôr, ktoré som mal rád a bavilo ma to. Po Evereste som išiel na Kančendžengu, ktorú som nevyliezol. Potom bola K2, ktorú som tiež nevyliezol. Na začiatku som mal štyri expedície za dva milióny korún a vylezený len jeden vrchol. Nevyzeralo to vôbec slávne. V roku 2001 po neúspešnej K2, som zmenil prístup. Rozhodol som sa, že to chcem viac držať vo svojich rukách a miesto veľkého tímu, sme začali chodiť len v trojici. Vyliezli sme Kančendžengu, tretiu najvyššiu horu sveta. Vtedy prišla myšlienka, že vyleziem tri najvyššie vrcholy sveta. A začal som používať moje logo. K2 sa ale stále nedarila a vo finále som ju vyliezol až poslednú z celej koruny. Začali však pribúdať ďalšie zdolané osemtisícovky. Keď som v roku 2006 vyliezol Nanga Parbat, myslím že to bola moja šiesta osem tisícovka, kamarát a zároveň sponzor mi povedal, aby som to teda vyliezol už všetko. Zasmial som sa tomu, nebral som to vôbec vážne. Nasledovali dva roky, kedy som nevyliezol vôbec nič. Opäť som nevyliezol K2. potom sa to zlomilo. Keď som odletel na Dhaulágirí v rozmedzí 20 dní som ako prvý človek na svete vyliezol dve osemtisícovky. Dhaulágirí a Makalu. To už ich bolo osem a rozhodol som sa, že ich chcem všetky. 

Od začiatku som to tak robil. Keď sme prvýkrát išli na Everest, mali sme jednu kyslíkovú bombu. To bolo v roku 1994. Mali sme ju pre prípad, že by boli nejaké zdravotné problémy. Skončilo to tak, že sme ňou kŕmili karburátor elektrocentrály, pretože pre nedostatok kyslíku v základnom tábore, výška 5000 metrov, nepracoval. Potom v 1998 na Evereste sme mali dve bomby. Jednu dokonca vo výške 7 700 metrov. Môj spolulezec chcel ísť na vrchol s kyslíkom, vraj pre istotu na cestu naspäť, no nakoniec sme večer pred vrcholom zistili, že s tým nevieme robiť. Tak aj on išiel bez kyslíku. Keď už človek vyliezol Everest bez kyslíku, brať ho na akúkoľvek inú horu je nezmysel.

Nie! Absolvoval som sedem operácií, trvalo to dva roky, a prekvapivo ma nikdy počas toho obdobia nenapadlo, že by som na ďalšiu expedíciu nešiel. 

Ona je objektívne veľmi nebezpečná. Keď sme robili tlačovku pred odletom, povedal som tam, že Annapurna a K2, ktoré mi chýbali sú najťažšie osemtisícovky. 12,5 percenta ľudí, ktorí boli na vrchole sa nevrátili. Prihlásil sa jeden novinár a hovorí, že to je 32 percent na Annapurne. Pozrel som na spolulezca, išli sme len dva, a hovorím, že musíme zohnať tretieho. Štatisticky to nevychádzalo. Áno, je pravda, že Annapurna bola veľmi ťažká.

V roku 2007, pri štvrtej expedícií, som si rozdrvil prst. V základnom tábore. Expedícia pre mňa skončila. Všetky predošlé pokusy uťalo počasie. Nikdy nie vysilenie, vyčerpanie alebo nejaká naša neschopnosť. Vždy to bolo počasie. 

Staval som plošinu pre tábor, pre stan. Padol mi naň kameň. Vo filme Cesta hore jedna scéna naväzuje na túto historku. Zhodou okolností mi takmer rozdrvil ten istý prst, len na druhej ruke, kamarát. Raz keď pôjdem na rontgen sa na to schválne pozriem, či nebol zlomený aj ten druhý.

Film Cesta hore sa celú dobu vyvíjal. Na začiatku mal ísť nejakým smerom, no na konci to bolo úplne inam. Keď prišlo na lámanie chleba, že už to musí mať nejakú kostru, že ten smer, ktorým sa bude film uberať bude jasne daný prebehli nejaké prvé projekcie. Áno, vtedy som bol prekvapený čo z toho vypadlo. Ale nebol som nespokojný. Ľudia čo čakajú finále Koruny Himalájí, si predstavujú, že to bude o horolezectve, ako tam budem cvakať karabíny. Budú prekvapení, že sú tam deti, rodina a vzťahy. Keď som pochopil, že ten film nikomu z môjho okolia neuškodí, súhlasil som s tým, že to takto môže byť. Zopár známych mi písalo, že pán režisér na mňa veľmi dobrý nebol.

Samozrejme, boli také momenty, ale vysvetlil som to poslednou vetou celého filmu. Pozrite si ho. V jednom momente nakrúcania sa mal pocit, že to celé vyzerá tak, že Česko má najlepšieho horolezca len vďaka komplexom z detstva. Smial som sa na tom, ale bol som aj prekvapený. Pustil som ich veľmi blízko, no určite nie do svojej duše, do srdca či môjho vnútra. Tie najdôležitejšie stránky zostali skryté. 

Snažím sa trénovať čo najviac. Teraz má za sebou dve sústredenia. Jedno v Toskánsku, druhé na Malorke. Za dvadsať dní som najazdiť dva a pol tisíc kilometrov na cestnom bicykli. V zime sú to bežky, sem tam posilňovňa. Stále niečo robím pretože ma to baví. Keď mi to čas a program dovolia, trénujem každý deň. Bohužiaľ sú dni, niekedy aj týždne, kedy sa k tréningu nedostanem. Aby som sa horolezectvu mohol venovať, musím stále zháňať peniaze. A, bohužiaľ, len za to, že na tu horu vylezie mi peniaze nikto nedá. Je to stále o práci. Veď aj tento rozhovor je súčasť mojej práce. O druhej v noci som prišiel z Malorky, a o šiestej ráno som už doma fungoval, o desiatej som vyrážal do Bratislavy, domov prídem okolo polnoci a ráno zasa smer Praha. Tej mimo športovej činnosti je strašne veľa. Život horolezca to je ako ľadovec čo vyčnieva nad hladinu. Hory sú len tá viditeľná devätina, zbytok je práca okolo toho, aby to človek mohol robiť. 

Teraz už nie. Máme perfektného Adama Ondru, ktorý je lezec svetového formátu. Vie jazyk a má všetky predpoklady. Je sponzorovaný zo sveta. Ja sa priznám, že som stará konzerva a na tieto trhy nemám šancu sa dostať. Každá krajina má svojho hrdinu. Taliani Messnera, Rakušania, Nemci majú zasa svojich a Čech je tam nezaujímavý. Tiež sa priznám, mojim mínusom je aj slabá Angličtina. Keby som bol Nemec, tak trh a zázemie sú úplne iné. Keď vezmem len knižky, ktoré som vydal. Dá sa o nich povedať, že sú bestsellermi. Z jednej sa predalo desať a z druhej takmer dvadsať tisíc kusov. Keby to bolo na Anglicky, Nemecky alebo Španielsky hovoriacom trhu, tak ich predám stonásobne viac. A už len tie knihy by mi zaistili živobytie. Ale som Čech a je to stále boj.

Ja som horolezecky vyrástol vo Vysokých Tatrách. Tiež bol pôvodný úmysel ísť pri nakrúcaní filmu podľa scenáru, ktorému bola predlohou kniha mojej dcéry Hory, má panenko. Jedna zo scén mala byť na Gerlachu a zároveň to bol test pre mňa, ale aj dcéru, ktorá v života takto nebola. Nakoniec sa scéna do filmu nedostala, lebo sa to celé začalo uberať iným smerom. Tatry milujem a chodím tam strašne rád.

To je ťažké povedať. Keď má človek štyri deti, tak má rád všetky rovnako. A tak je to aj s horami. Ale asi na Šiša Pangmu, ktorú sme liezli alpským štýlom. Bola to moja najsilnejšia horolezecká zostava. Zdeněk Hrubý, Petr Mašek a Martin Minařík. Alpský štýl lezenia v úžasnej južnej stene, bol to krásny výstup. Náročný, ale stál za to! Hore som ešte s Petrom Maškom spravil variantu prvovýstupu.

Sledujem, ale len okrajovo. Mám toľko práce sám so sebou a s vecami naokolo, že to nestíham. A naviac, ja som vždy športy radšej robil, než ich sledoval. Niekedy to bolo horolezectvo, dnes sú to mraky disciplín. Drytooling, lezenie v ľade, na rýchlosť, bouldering, stredné hory, vysoké hory. Ľudia sa špecializujú. Je to ako v atletike. Keď sa niekto špecializuje na stovku nebude z neho maratónec. Tá škála horolezectva je strašne široká. Hory patria všetkým. Nech si robí kto chce, čo chce, ale nech to prezentuje tak ako to naozaj je. Keď niekto vylezie na Everest a zamlčí, že tam bol s kyslím a štyrmi šerpami, to je smutné. Horolezectvo je o slobode, preto som začal liezť. Bol to jeden z veľkých stimulov, keď sme si za komačov neslobodu nahradzovali vo Vysokých Tatrách.  Všetci museli po vyznačených chodníčkoch a my sme “mohli kamkoľvek”. Horolezectvo je sloboda a nie je dôvod niekoho niečim obmedzovať, len nech každý to svedectvo podáva, tak ako sa príbeh naozaj stal. 

Je to trochu klišé, no každý má svoj Everest. Choďte si po vrchol! Nebojte sa výziev, nič nie je nesplniteľné. Pre niekoho môže byť malý kopec veľká výzva. Nevzdávajte sa vízií a snov. Prajem všetkým mnoho krásnych okamihov a najmä, aby ich naplňovalo to čo robia. Nerobte veci aby ste sa zapáčili iným, ale robte to pre seba a nebojte sa to robiť. Nech je to čokoľvek.