Indiáni a železnica

Ľudia, ktorým učaril Divoký západ, od nepamäti polemizovali, čo v najväčšej miere spôsobilo jeho zánik. Určite to bola súhra viacerých faktorov, no na niekoľkých sa zhodujú všetci: vyhubenie bizónov, pacifikácia Indiánov do rezervácií a stavba železnice. A práve na tú si posvieťme bližšie - ako sa s ňou (ne)vyrovnali pôvodní obyvatelia prérií.

Druhá polovica 19. storočia znamenala pre Ameriku železnicový boom, stavalo viacero spoločností, ale lídrami boli Central Pacific a Union Pacific, ktorí stavali naprieč kontinentom zo západu na východ resp. z východu na západ. No kým sa spojili neďaleko Promotory v Utahu, udialo sa v histórii Spojených štátov veľmi veľa.
Typickým javom počas stavby železnice bol vznik resp. zánik tzv. „mŕtvych miest". Kde boli železniční robotníci, tam bolo treba jedálne, bary, saloony ale aj ľahké ženy. Peniaze pritiahli falošných hráčov a najrôznejšiu spodinu. Všetci ľudia podnikavého ducha putovali so železnicou a doslova cez noc vystavali mesto. Keď sa stavba železnice posunula ďalej, mesto opúštali a postavili nové. Niektoré mesta zanikli, iné zostali.

Indiáni sa najprv s úctou a rešpektom z diaľky prizerali na „železného koňa" a aj keď nad vpádom belochom zúrili ako sršne, chvíľu im trvalo, kým sa odhodlali na boj. Lenže medzitým už železnica narástla o mnoho kilometrov a čas sa nedal vrátiť. Čínski robotníci vynikali usilovnosťou i umom (na razenie tunelov používali dynamit) a pri ideálnych terénnych podmienkach vystavali denne aj desiatky kilometrov. Indiáni postupne začali napádať tábory robotníkov, no úspech nezaznamenali. Robotníkov bolo veľa a často medzi nimi boli vynikajúci strelci. Na železnici ale pracovali aj tesári či pokladači pražcov, ktorí chodili niekoľko kilometrov pred výpravou v malých skupinkách a na nich útočili Indiáni s väčšími úspechmi. Najväčšieho nepriateľa ale videli v „železnom koňovi", parnej lokomotíve. Zmerať sily s ňou sa v roku 1866 rozhodol náčelník Siouxov - Bruléov Škvrnitý Chvost. So svojími bojovníkmi prišiel do tábora robotníkov, kde predviedli bravúrne ukážky jazdy na koňoch či presnú streľbu z lukov a potom sa rozhodli zmerať si sily so „železným koňom". Najprv usporiadali závody. Rýchle mustangy síce vyrazili bleskovo, ale dymiaca príšera ich čoskoro hravo predstihla. Potom Sioxovia skúsili chytiť lokomotívu lasom a keď ani tu neuspeli, uplietli z kože silný povraz, ktorým sa rozhodli uháňajúcu lokomotívu zastaviť. Výsledok bol viac ako katastrofálny - niekoľko mladíkov skončilo na kusy pod kolesami „železného koňa" a náčelník Škvrnitý Chvost musel s potupou priznať porážku. Železnica bola, zdá sa, nad Indiánske sily.

Približne o rok, 6. augusta 1867, sa však usmialo šťastie aj na Indiánov. Tlupa Čejenov pod vedením náčelníka Morčacia Noha pochopila chyby siouxských priateľov a rozhodla sa bojovať inak. Zhromaždili nepoužité drevené pražce, ktoré neďaleko Plum Creek zanechali železniční robotníci a starostlivo ich poukladali na trať. Ako dezert si dopriali niekoľko kilometrov strhnutého telegrafného vedenia - „hovoriaceho drôtu", ktorým pražce pevne zviazali. Po ukončení tejto namáhavej práce sa ukryli neďaleko trate a čakali na úlovok. A nečakali dlho. Telegrafisti v 400 km vzdialenej Omahe okamžite zaregistrovali výpadok a na predpokladané miesto poruchy vyslali šesť pracovníkov z pobočky Plum Creek na drezine. Tí čoskoro objavili strhnuté vedenie a boli tak zaujatí jeho sledovaním, že prehliadli pražce na trati. Drezina sa s rachotom prevrátila a čejenskí bojovníci porúbali všetkých belochov. Až na jedného. Peter Thompson sa prebral s neuveriteľnou bolesťou hlavy a v mrákotách videl, ako jednému z čejenov vypadáva do trávy jeho skalp, a tak neváhal, vzal ho a s vypätím síl sa doplazil nazad do Plum Creek, odkiaľ bol deporotvaný do Omahy, kde uznávaná kapacita, doktor Moore, urobil zázrak a zachránil mu život. Skalp síce nezachránil, cesta do Omahy trvala príliš dlho, no Thompson nestratil zmysel pre humor a skalp, na ktorý napísal ďakovný text, odoslal doktorovi na pamiatku.

Medzitým sa však udialo mnoho vecí. Čejeni si síce cenili „víťazstvo nad drezinou", no tušili, že toto bolo iba skromné predjedlo. Trpezlivo vyčkávali a po zotmení sa dočkali opäť. Tmou si razil cestu nákladný vlak z Omahy s nič netušiacim rušnovodičom, kuričom a brdiarmi v služobnom vagóne. Večerné ticho zakrátko preťal obrovský náraz, jeden z mužov vletel do rozžeravenej pece, druhému prerazila brucho radiaca páka. Lokomotíva sa s veľkým sykotom prevrátila, Čejeni pobili niekoľko mužov a mohli oslavovať prvé víťazstvo nad „železným koňom". Umocnili ho sudom pálenky, ktorý našli v služobnom vagóne. „Ohnivá voda" spôsobila, že prehliadli niekoľko belochov, ktorí unikli do tmy, no neuhasila apetít po ďalšom víťazstve, práve naopak. Na ceste bol už ďalší nákladný vlak a Čejeni ho zabadali práve v čase, kedy rušňovodič, zhrozený z pohľadu na vykoľajený vlak a mávajúcich brzdiarov, zaradil spiatočku a plnou parou uháňal naspäť do Omahy.
O niekoľko dní už tlač prezentuje udalosti ako „Masaker pri Plum Creek" a verejnosť spolu s riaditeľom Union Pacific volá po vojenskej ochrane. A skutočne ju dostáva. 5000 vojakov hliadkuje pozdĺž železnice. Nemôžu byť všade, ale útoky Indiánov znížia na minimum.

Železnica sa stala pre Ameriku symbolom pokroku, no následky boli nedozierne. Rozdelila bizóny na dve polovice, ktoré sa už nikdy nespojili a Indiáni hladovali. Železnica privážala tisícky prisťahovalcov, ktorí volali po vykynožení „divochov" a napokon, po spravodlivosti volali aj stovky okradnutých a podvedených majiteľov pozemkov, ktorí mali svoje domovy vystavané na plánovanej trase pre železnicu. V tom lepšom prípade sa uspokojili so smiešnou výkupnou cenou, v tom horšom doplatili na odpor životom. Bezohľadní biznismani išli za svojím cieľom a aj ho dosiahli. Železnica bola postavená, v Promotory v Utahu tieklo šampanské, no Divoký západ začal pomaly, ale isto umierať.