|
 V minulosti sa objavili viaceré hypotézy a teórie o pôvode amerických domorodcov — Indiánov. Dnes už nikto nepopiera, že tou najuznávanejšou, a najviac podloženou je tá, ktorá hovorí o ich príchode z Ázie cez Beringovú úžinu.
V období posledného štvrtohorného zaľadnenia vznikol na americkom kontinente pevninský Wisconsinský ľadovec, ktorý pokrýval v priemernej hrúbke 1500 m severoamerický kontinent až po dnešné štáty Indiána, Illinois, Missouri. Táto nepredstaviteľná masa ľadu absorbovala do seba toľko vody, že hladina Tichého oceánu poklesla o 80 — 120 m. To spôsobilo vznik akéhosi suchozemského mostu o šírke asi 1600 km z morského dna v mieste Beringovej úžiny, ktorá oddeľuje Áziu od Ameriky iba na 90 km. Geologicky sú známe dve najpriaznivejšie periódy obnaženia Beringie:
34 000 - 30 000 rokov p.n.l.
26 000 - 11 000 rokov p.n.l
 Samozrejme takýto ľadovec nemohla byť kompaktná hmota, ale rôzne praskliny v ňom vytvárali koridory široké niekoľko kilometrov. Najznámejší viedol z oblasti Brooks Range na Aljaške, dolu údolím rieky MacKenzie, ďalej pozdĺž Rocky Mountains na juh. Druhý údolím rieky Yukon. Koridory menili svoje rozmery vplyvom geologických dôb, výkyvov teplôt podľa ročných období. Na ich dne rástli zelené rastliny, ktoré lákali k pastve množstvo zvierat na migračných ťahoch za potravou (mamutov, mastodontov, cariboo, losov...) Táto zver samozrejme putovala v už spomínaných koridoroch z Ázie do Ameriky a tam ďalej na juh, kde už žili zase iné druhy. No a tak pred 50 000 rokmi, možno skôr, kočovní lovci zo Sibíri na úrovni doby kamennej (mladšieho paleolitu) životne závislí na týchto stádach postupovali za nimi. Tento proces trval podľa niektorých autorov až do 10 000 rokov pred n.l., keď sa Wisconsinský ľadovec navždy roztopil. Vtedy sa hladina oceánu opäť zdvihla a Beringova úžina sa zaplavila vodou. Dnes je v najužšom mieste Beringovej úžiny hĺbka vody 45 m. Pozostatkom ľadovca na pevnine sú americko - kanadské Veľké jazerá. Proces presídľovania nebol kontinuálny. Mnohokrát bol prerušený nepriaznivým vývojom podnebia a tým aj zaľadnenia a zmenami v koridoroch. Antropológovia a archeológovia hovoria o štyroch prisťahovaleckých vlnách, ale podľa niektorých autorov je ťažko možné hovoriť o nejakých hromadných vlnách. Skôr sa jednalo iba o ojedinelé, neorganizované malé skupinky - lovecké tlupy.  Predstaviteľmi poslednej takej prisťahovaleckej vlny sú dnešní Eskymáci, ktorí nemuseli prejsť v ľadových koridoroch, ale mohli sa na kajakoch a umiakoch aj preplaviť po mori. Každá skupina nových prisťahovalcov samozrejme tlačila na predošlých, aby sa posunuli ďalej na juh alebo východ. Záviselo to pochopiteľne od stád lovnej zveri, na ktorých boli životne závislí, ale i od vhodných geografických podmienok na putovanie. Rozsiahlym pustým oblastiam ako boli vysoké hory a pláne sa vyhýbali. Putovali predovšetkým pozdĺž úpätí hôr a údoliami riek. Samozrejme klíma, ráz krajiny bol iný ako je dnes. Paloindiáni na svojom putovaní ostávali v niektorých oblastiach aj niekoľko storočí podľa miestnych podmienok žili ako kočovní lovci, zberači, alebo sa na priaznivých miestach usadili a zmenili na polousadlých, či usadlých roľníkov. Priaznivejšie pôdne i geografické podmienky umožnili v subtropických oblastiach amerického kontinentu vznik vyspelých civilizácií s obrovskými stavbami, rozvinutým umením, medicínou, filozofiou a vedou. Indiáni zrejme nežili izolovane. Dnes už existujú dôkazy o kontaktoch s Japonskom a Čínou na západe, Polynéziou na juhu a severskými plavcami z Európy i keď sa im neprikladá veľký kultúrny a civilizačný vplyv. Mnohí archeológovia a antropológovia však prostredníctvom týchto kontaktov s okolitým svetom vysvetľujú rozmanitosť indiánskych jazykov a prípadné rasové rozdiely...
ilustračné foto: internet
Diskusia (0) |
