Sediaci býk - Sitting Bull

Nech je zaznamenané, že som bol posledným mužom svojho ľudu, ktorý zložil zbrane,“ povedal vraj v roku 1881 pri kapitulácii v pevnosti Fort Buford Sitting Bull - Sediaci býk... Jeden z najobávanejších hrdinov indiánskych vojen na severoamerickom kontinente.

Vládcovia prérie

Obrovské oblasti v sittingJužnej a Severnej Dakote, Wyomingu, Nebraske a južnej Montane, obývané bojovnými kmeňmi prériových Indiánov, boli po dlhé desaťročia mimo záujmu bielych ľudí. V časoch divokého západu síce Sediaci býk so súkmeňovcami chodievali meniť kožušiny k obchodníkom pri rieke Missouri, ktorá tvorila hranicu medzi oboma svetmi, k bližším kontaktom však neprišlo.

Väčšina bielych Američanov, nazývaných jazykom Siouxov wašiču, si v tom čase myslela, že ďalej, do „veľkej americkej púšte“, vhodnej len pre kočovných Indiánov, nikdy nevkročí. A tak, hoci na východnom pobreží už prakticky Indiáni nežili, ďaleko na západe akoby zastal čas. Až do polovice 19. storočia boli obchodníci a obyvatelia pevnosti Fort Laramie na južnom brehu Missouri jedinými wašiču, ktorých Siouxovia poznali. Hoci k nim neprechovávali žiadne sympatie, trpeli ich kvôli obchodu ako nútené zlo. Belosi boli v ich očiach arogantní, prchkí a večne opití. Obdobie mieru narúšali len drobné šarvátky a Siouxovia sa naďalej cítili ako hrdí a neohrození vládcovia prérie.

Nikto z nich v tom čase netušil o obrovskom svete vzdialenom tisíce kilometrov na východ. Situácia sa radikálne zmenila po víťaznej vojne s Mexikom v rokoch 1846 - 1848. Spojené štáty zabrali tichomorské pobrežie Kalifornie, Arizonu a Nové Mexiko, čím sa vytvoril kontinentálny národ s 23 miliónmi obyvateľov. Stála indiánska hranica sa nezadržateľne zrútila pod náporom nových prisťahovalcov. Vozy plné chudobných Írov, Švédov, Nemcov či Poliakov putovali pod ochranou vojska na ďaleký západ. Priťahovala ich vidina lepšej budúcnosti, úrodná pôda a novoobjavené náleziská zlata v Kalifornii. Prérioví Indiáni začali vnímať belochov ako stále nebezpečenstvo. Začala sa písať romantická a zároveň krvavá história divokého západu.

Štrnásťročný zabijak

„Narodil som sa pri rieke Missouri,“ povedal Sediaci býk v prvom interview. Pravdepodobne sa tak stalo v roku 1831, na mieste nazývanom podľa množstva zásobovacích jám - Many Caches, vo významnej rodine Siouxov - Hunkpapov. Chlapec však meno, ktoré ho preslávilo po celom svete, nedostal hneď. Prvé roky života sa volal Skákajúci jazvec, všetci ho však pre rozvahu a pokoj prezývali Hunkesni - Pomalý. Bojové meno, ktoré vzbudzovalo rešpekt a nenávisť priamo vo Washingtone, bolo výsledkom príhody z roku 1845.

Pomalý mal v to leto štrnásť rokov. Jeho lovecká skupina táborila pri rieke Powder, na okraji územia nepriateľských Vraních Indiánov. Desať mužov vrátane Pomalého sa jedného rána vydalo na lúpežnú výpravu za koňmi a skalpmi Vrán. Pri bojovom strete Pomalý zrazil sekerou z koňa nepriateľského bojovníka a ako štrnásťročný sa tak zaradil medzi dospelých mužov. Pyšný otec mu do vlasov vplietol biele orlie pero, usporiadal hostinu a na počesť tejto udalosti daroval synovi vlastné meno, Sediaci býk - Tatanka Yotanka.

V najbližších rokoch si mladý Sediaci býk vplietol do vlasov množstvo ďalších pier, a úspešne tak vstúpil do jednej z najvýznamnejších bojových komunít na svete. Jej jazdecké umenie podľa generála Custera prekonávalo aj schopnosti kozákov a generál Anson Mills neskôr napísal: „Boli najlepšou jazdou na svete - takú už nikto nikdy neuvidí.“

Postrach

Obvyklým spôsobom riešenia konfliktov prériových Indiánov boli vojnové výpravy. Mohol ich zorganizovať ktokoľvek v prípade, že našiel dostatok dobrovoľníkov. Sám Sediaci býk sa zúčastnil na množstve podobných akcií. A úspešne! Už niekoľko rokov po zisku prvého pera sa stal členom bojových spolkov Mladé líšky a Statočné srdcia, ktoré sa v kmeni Siouxov považovali za najprestížnejšie. Stal sa jedným z dvoch vyvolených, ktorí mohli nosiť obradnú čelenku a šerpu. Z tejto pocty však vyplývalo aj niekoľko povinností.

Najmä jedna z nich bola mimoriadne drsná. Oblečený v šerpe musel počas boja zatĺcť do zeme kolík, priviazať sa a neustúpiť, pokiaľ mu spolubojovník nepribehne na pomoc alebo ho nepriateľ nezabije. V obrázkovej autobiografii Sediaceho býka, vytvorenej v 60. rokoch 19. storočia, zobrazil sám seba v tejto chúlostivej situácii niekoľkokrát. A tak nečudo, že meno mladého bojovníka začalo vzbudzovať strach a obavy. Časom si to všimli ostatní spolubojovníci a v bitke znervózňovali nepriateľov pokrikom: Tatanka Yotanka hé mijé!, čo znamená - Sediaci býk som ja. Tento pokrik sa časom zmenil na ešte znepokojujúcejší: Tatanka Yotanka tahokšila! - Chlapci Sediaceho býka! V roku 1856 sa stala príhoda, ktorá poznamenala mladého Sitting Bulla na celý zvyšok života.

V boji s Vraními Indiánmi prijal výzvu na súboj. Obaja sokovia postupovali proti sebe pešo. Vraní bojovník dostal smrteľný zásah do brucha, ešte predtým však stačil vystreliť. Guľka prevŕtala štít Sediaceho býka a odrazila sa mu do chodidla. Zranenie sa zle zahojilo a Sitting Bull potom až do konca života kríval. Nič to však nezmenilo na jeho bojovnosti a rok nato sa mu dostalo veľkého uznania. Spoločnosť Statočných sŕdc ho zvolila za náčelníka a onedlho získal túto hodnosť aj v celom kmeni Siouxov - Hunkpapov.

Na čele Siouxov

Prvý veľký otvorený konflikt medzi Scusteriouxmi a wašiču prepukol v roku 1854 pri pevnosti Fort Laramie na rieke North Platta. Stal sa známy ako Grattanov masaker. Do indiánskej dediny vedenej náčelníkom Víťazným medveďom vpochodoval oddiel tridsiatich mužov vedených arogantným poručíkom Johnom L. Grattanom. Poručík požadoval vydať muža, ktorý zabil poblúdeného býka okoloidúcej kolóny vysťahovalcov. Keď náčelník váhal, Grattan vydal povel na streľbu. Víťazný medveď putoval do večných lovísk. Indiáni rozzúrení do nepríčetnosti však už o niekoľko minút pobili všetkých vojakov.

Odveta nenechala na seba dlho čakať a siouxské vojny sa začali. Krviprelievanie trvalo s väčšími či menšími prestávkami dlhé desaťročia. Samozrejme, za aktívnej účasti Sediaceho býka. Treba však pripomenúť, že najmä spočiatku sa bojové aktivity tohto výnimočného muža sústreďovali hlavne na boje s nepriateľskými kmeňmi - Assiniboinmi, Čiernonožcami, Vranami, ku ktorým prechovávali jeho ľudia tradičnú nenávisť. Na rozdiel od časti kmeňa vedenej Červeným oblakom, ktorý bojoval proti bielym väčšinu svojho života.

Pre mnohých Siouxov bol totiž boj s belochmi neobľúbenou nutnosťou. Vojaci prísne dodržiavali taktické rozkazy, používali moderné zbrane a na tvrdé súboje medzi mužmi, s možnosťou vyniknúť v šikovnosti a odvahe, tak zostávalo veľmi málo priestoru. Vyvrcholením stretov medzi Indiánmi a belochmi bola legendárna bitka pri Little Big Horne roku 1876. Spojené indiánske kmene tam vtedy na hlavu porazili elitnú siedmu kavalériu generála Custera /vid. obrazok/. Mužom, ktorému sa vôbec po prvýkrát podarilo spojiť všetky kmene Siouxov, bol Sediaci býk. Významnú úlohu pri tom zohral aj ďalší vynikajúci bojovník, Šialený kôň - Crazy Horse. V indiánskych táboroch bolo veľa statočných mužov, no takých, ktorí dokázali skombinovať neobvyklý um a odvahu, bolo ako šafranu.

Zabili ho vlastní

Neuplynulo ani päť rsitting4okov od víťazstva pri Little Big Horne a Indiáni žili v prérii len v rezerváciách. Nič iné nezostalo ani zatrpknutému Sediacemu býkovi. V roku 1877 síce emigroval so svojimi ľuďmi do Kanady, ale po diplomatickom nátlaku Spojených štátov ho donútili k návratu. Náčelník zložil zbrane a usadil sa v rezervácii Standing Rock. Po kapitulácii sa jeho život stal zápasom o udržanie autority.

Správca rezervácie, major McLaughlin, od začiatku podkopával tradičné indiánske hodnoty a znižoval vplyv Sediaceho býka. S prísľubom rýchlej kariéry najímal mladých mužov do indiánskej polície, vymenoval konkurenčných náčelníkov a Tatanku Yotanku sa snažil vyštvať z rezervácie ako len mohol. Starý veterán potom od roku 1885 účinkoval v preslávenej Wild West Show legendárneho Buffala Billa /na obrázku s Buffalo Billom/.

Precestoval veľké mestá po celej Únii, ocitol sa na predných stránkach novín, potriasol si dokonca rukou so samotným prezidentom. „Veľkí muži bývajú obvykle zničení tými, ktorí na nich žiarlia,“ povedal raz Sediaci býk. Platilo to aj naňho. V roku 1890 ho v rezervácii Standing Rock zabili pri divokej prestrelke súkmeňovci, členovia McLaughlinovej indiánskej polície. Zomrel tak muž, ktorý sa stal v pokročilom veku vďaka svojim víziám aj duchovným vodcom a zjednotiteľom, s povahou štátnika. Mnohí belosi ho preto označovali aj za Washingtona indiánskeho národa.

Obnovený márny boj

Národ bez histórie je ako vietor v stepnej tráve - hovorí staré indiánske príslovie. V duchu týchto slov bola opäť vykopaná vojnová sekera v roku 1973 na mieste zvanom Wounded Knee, v rezervácii Pine Ridge. Práve tam sa kedysi skončil posledný odpor severoamerických Indiánov a zároveň aj romantika divokého západu. V zime, 29. decembra 1890, tam armáda zmasakrovala pri odzbrojovaní tristo siouxských mužov, žien a detí. sitting3

Na mieste, kde ležia v zemi kosti predkov, sa v marci roku 1973 opevnilo niekoľko stoviek Indiánov a začalo novú vojnu za slobodu a rovnoprávnosť. Zmanipulované voľby kmeňového náčelníka, popieranie občianskych práv, korupcia, úplatky a nezamestnanosť robili zo života v Pine Ridge hotové peklo. Poslednou kvapkou sa stala nevyšetrená vražda z krčmovej bitky, pri ktorej prišiel o život indiánsky muž Žltý medveď. „Vzdať sa vo chvíli, keď je všetko proti tebe, je znak slabosti a zbabelosti,“ vmietol do tváre belochom kedysi dávno indiánsky bojovník.

Opäť sa teda strieľalo, tiekla krv a požiadavky vzbúrencov sa dostali do médií celého sveta. Vzdorovať puškami a nožmi Národnej garde vyzbrojenej obrnenými vozidlami a tankmi bolo smiešne. Aj tak však konflikt trval niekoľko týždňov. Zrodili sa noví hrdinovia aj nové obete. Do konfliktu zasiahla OSN a indiánski aktivisti niesli odkaz na najvyššie miesta vo Washingtone. Situácia sa však ani po udalostiach na Wounded Knee nezlepšila. V najbližších troch rokoch zaznamenali v Pine Ridge 67 vrážd a od roku 1973 tam bolo zabitých okolo tristo ľudí.