Špecifiká Indiánov Severnej Ameriky

Belošská expanzia bola v dejinách Severnej Ameriky 19. storočia bojom dvoch nerovnocenných súperov. Proti sebe stáli belosi a Indiáni. Vzťah belochov a Indiánov je dodnes klasickou témou novovekej histórie.

Tému spopularizovali viacerí spisovatelia, tí však do nej vniesli aj mnoho nepresností, ktoré pravdu často skreslili. V názore na Indiánov sú dva typicky vyhranené pohľady. Prvý prezentuje Indiánov ako nebezpečných divochov s vražednými sklonmi, ktorí ohrozovali bielych osadníkov.

Preto ich bolo treba vojensky poraziť, zbaviť kmeňovej príslušnosti a izolovať v rezerváciách. Tento názor prevládal u väčšiny bielych Američanov 19. storočia a pretrval u niektorých i v 20. storočí. Druhý, populárnejší pohľad,  prezentuje Indiánov ako prosté a nevinné bytosti, ktorých idylické komunity napádali postupujúci belosi. Tento romantizmus je pravde vzdialený.

Indiáni a belosi sa nijako výrazne nelíšili inteligenciou, dobrými či zlými vlastnosťami, rozdiel medzi nimi bol v technologickej a spoločenskej úrovni. Početný rast nového belošského obyvateľstva v USA vytláčal kmeňové spoločenstvá Indiánov z území, ktoré pôvodne obývali. To bol najpálčivejší problém. Vzťah Američanov k Indiánom je vlastne prevzatím pôvodne holandského modelu. Jeho realizácia spočívala v kupovaní pôdy od reprezentácie indiánskych kmeňov, poskytnutí európskeho tovaru či peňažnej renty a očakávaní, že Indiáni potom predanú pôdu opustia a tá ostane Európanom.

Obchodné kontakty a vzájomné rozdiely

catlin_1

Severoamerické indiánske spoločenstvá neboli v 19. storočí vývojom nedotknutými a izolovanými komunitami. Naopak. Pri stretnutiach s belochmi boli už vo viacerých smeroch európskou civilizáciou poznamenaní. Napríklad indiánske kmene Stredozápadu a južných plání dnešných Spojených štátov prichádzali do kontaktov s Európanmi (Španielmi) už v 17. storočí. Prichádzali do mesta Santa Fé, kde za svoje tovary (hlavne kožušiny) žiadali európske produkty ako boli vlnené textílie, kovový riad, strelné zbrane.

Získali od Španielov tiež kone. Hlavne nové zbrane a kone značne ovplyvnili hodnotový systém, myšlienkový svet, spôsob pohybu, lovu a boja Indiánov. Používanie koňa sa rozšírilo pomerne rýchlo. Ešte pred koncom 17. storočia sa kone dostali prostredníctvom Apačov a Kiowov ku kmeňom Osagov a Komančov. Cez Komančov, hlavných obchodníkov s koňmi, sa dostali začiatkom 18. storočia k severným Šošonom a kmeňom v oblasti hornej Missouri. Následne ich začali používať kmene ako Nez Percés, Vraní Indiáni, Čejeni, Arikarovia, Arapahovia, Mandanovia, Assiniboinovia a Teton Siouxovia. Vlastníctvo koní v mnohom zmenilo majetkovú štruktúru kmeňov. Sociálny status bojovníka rástol množstvom vlastnených koní. Vojenské a lovecké výpravy vyžadovali od každého muža hneď niekoľko koní a rodiny majúce veľké stáda si vzhľadom k pozíciám získaným v boji a pri love vytvárali predpoklad ašpirovať na popredné miesto v kmeni.

Získanie koní viedlo k viacerým konfliktom medzi samotnými Indiánmi. Krádeže koní Indiáni doplňovali obchodovaním, kedy kone predávali bielym osadníkom a vysťahovalcom postupujúcim na západ. Mobilita jazdeckých kmeňov zbližovala vzdialené etniká, vzrástol počet ceremoniálnych stretnutí, na ktorých sa zbližovali svetonázory severoamerických Indiánov. Kôň ako posvätný symbol prenikol i do náboženských predstáv.

Indiáni teda ochotne preberali od prichádzajúcich belochov technologické vymoženosti, ktoré nepoznali ( železné kotlíky, železné sekery a nože, pušky) a tiež produkty životnej potreby ( káva, cukor, alkohol, vlnené prikrývky, bavlnené oblečenie). Napriek tomu zväčša odmietli zvyky a morálny kódex Európanov a pridržiavali sa tradícií svojho etnika.

Jedným z problémov Indiánov bola ich rozdrobenosť do malých komunít, ktoré mali sklon sa izolovať. Často rozlišovali nie medzi Indiánmi a belochmi, ale medzi vlastnými malými spoločenstvami a zvyškom, ktorý označovali za nepriateľov. Kmeň Navajov napríklad rozlišoval vo svojom jazyku dve kategórie ľudí : „dine“ (my sami) a „ana’ i“ (nepriatelia). Do kategórie „ana’ i“ patrili belosi a ostatní Indiáni. Na podobnom striktnom postoji dlho zotrvávali aj známi Čerokíjovia. Až jednotný postup belochov prinútil Indiánov k spolupráci.

Ďalším z problémov pre Indiánov bol ich lovecko-zberačský spôsob života, ktorý sa odlišoval od belošského poľnohospodárstva. Indiánski muži považovali poľnohospodárstvo za prácu pre ženy a ako svoje hlavné činnosti ponímali lov a boj, ktoré mali zvýšiť bohatstvo kmeňa a osobnú prestíž jednotlivca. Muži, ktorí sa odhodlali k práci na farme, ľahšie stratili kmeňové povedomie a splynuli s belošskou komunitou. Indiáni ako svojbytné spoločenstvo mohli existovať len v rámci kmeňovej štruktúry, ktorú však právny systém USA nepoznal a neuznával.

Poľnohospodárska kolonizácia a rezervácie

catlin_2

Uholným kameňom belošsko-indiánskych vzťahov bolo poľno hospodárstvo. Belošská expanzia bola zameraná hlavne na získanie pôdy, išlo o poľnohospodársku kolonizáciu. Obrovské územia pôdy, ktoré počas storočia získali európski prisťahovalci v USA, boli vo svojej podstate zabratím starých kmeňových území a lovísk Indiánov. Vláda USA sprístupňovala osadníkom nové oblasti a nútila miestne indiánske kmene, aby sa vzdali svojich území a prešli do vytvorených rezervácií. Prvá veľká etapa nútených odchodov Indiánov zo svojej pôdy spadá už do 20. rokov.

Guvernéri štátov či teritórií usporadúvali konferencie, kde sa náčelníci rôznych kmeňov museli dohodnúť na nových kmeňových hraniciach a na postúpení území americkej vládnej moci. Napríklad v roku 1826 bol kmeň Potawatomi nútený vzdať sa rozsiahleho územia v Indiane, kmeň Miamov postúpil zas svoje územie belochom za 55 000 dolárov a ročný dôchodok v polovičnej výške. Rôzne separátne zmluvy s kmeňmi tak priniesli novým majiteľom do začiatku 30. rokov mnoho miliónov akrov pôdy ležiacej od východného pobrežia po rieku Mississippi. Často vznikli problémy z toho, že pôvodné zmluvy sa nedodržovali – o čo sa ani tak nepričinila vláda, ale samotní pôdy chtiví osadníci, ktorí postupovali aj na územia, ktoré im nepatrili. V rokoch 1826 – 1830 príval ďalších osadníkov spôsobil, že Indiáni boli nútení postúpiť im nielen svoje pôvodné územia, ale i pridelené rezervácie. V dôsledku tohto tlaku vypuklo roku 1829 rozsiahle indiánske povstanie, ktoré bolo potlačené.

Postavenie Indiánov a ich spory s belochmi boli zaznamenané vo viacerých postrehoch samotných Američanov i Európanov. Britské noviny a časopisy, ktoré neboli priaznivo naklonené politike USA, uverejňovali karikatúry, na ktorých je zobrazený americký prezident a stúpenec tvrdého postupu voči Indiánom – Andrew Jackson – so symbolickými „skalpami“ svojich nepriateľov. Na jednom z nich je aj nápis „Indian blood“ („Indiánska krv“).

Francúz Alexis de Tocqueville, ktorý bol na návšteve USA v 30. rokoch, pozoroval raz odsun Indiánov do rezervácií. Napísal : „ Indiáni mali so sebou celé svoje rodiny vrátane zranených a chorých. V húfoch nechýbali ani práve narodené deti a starí muži, ktorí mali smrť na jazyku. Tri alebo štyri tisíce vojakov ženú túto kočovnú domorodú rasu. V závese za vojakmi prichádzajú pionieri, ktorí prenikajú lesmi, zaháňajú dravú zver, skúmajú riečne toky a pripravujú všetko potrebné pre triumfálny postup civilizácie naprieč pustatinou.“ Proces prebiehal v medziach ústavy, podporený rozhodnutiami Najvyššieho súdu USA. Tocqueville konštatuje, že „je snáď nemožné vyhladzovať nejakú rasu, a pritom zachovávať väčšiu úctu k ľudským zákonom“.

Mnohí belosi boli presvedčení, že Indiáni musia byť premiestnení do rezervácií, lebo už zo svojej vlastnej povahy nie sú schopní civilizačného pokroku a stali by sa príťažou modernej spoločnosti. Americký politik Lewis Cass v eseji „Politický a praktický prístup Spojených štátov a Británie k Indiánom“ rozoberá indiánsky problém. Zamýšľa sa nad otázkou : Prečo Indiáni ani po dvestoročnom spolužití s belochmi civilizačne nepokročili ? Hodnotí to ako morálny fenomén a prirovnáva Indiánov k medveďom či jeleňom, pretože tiež stále túžia žiť v ustálenom a nemennom prostredí. Jedna z jeho myšlienok hovorí, že „... asi im je súdené zmiznúť zo sveta zároveň s lesmi.“

Miešanci, prisťahovalci, železnice

Vo vzťahoch Indiánov a belochov v Severnej Amerike tvoria osobitnú kapitolu miešanci, potomkovia belochov a Indiánok, resp. belošiek a Indiánov. Prvý prípad (beloch a Indiánka) bol typický a rozšírený hlavne v pohraničí (belošské komunity – indiánske územie), kde žilo veľa slobodných bielych mužov, napr. obchodníkov, zlatokopov, vojakov.  V druhom prípade  to bol zväčša výsledok zajatia belošiek Indiánmi. Ženy sa stali manželkami Indiánov a ich potomstvo zacelilo demografické straty spôsobené bojmi s nepriateľmi. Napríklad posledný veľký náčelník Komančov – Quanah Parker, bol synom náčelníka a Susan Parkerovej, unesenej dcéry bielych osadníkov. Miešanci boli pri začleňovaní sa do modernej spoločnosti 19. storočia oveľa prispôsobivejší ako čistokrvní Indiáni, mnohí z nich sa stali úspešnými farmármi či obchodníkmi. Prispeli tiež k multietnickému charakteru americkej kultúry.

Belošská expanzia ale aj rôzne expedície na území USA boli masovým procesom. Ku konfliktom bielych osadníkov, farmárov a cestovateľov s indiánskymi kmeňmi dochádzalo zriedka, nie vo veľkej miere ako sa často traduje. Zmluva medzi USA a náčelníkmi prérijných kmeňov (zastupujúcimi 10 000 Indiánov), ktorá bola podpísaná roku 1851 v pevnosti Fort Laramie sa ukázala ako úspešná. Podľa nej umožnili Indiáni belošským kolónam bezpečný prechod na západné pobrežie a armáda mohla budovať cesty a pevnosti. V priebehu ďalších dvadsiatich rokov prešlo oblasťou viac ako štvrť milióna nových európskych prisťahovalcov a tiež Američanov z východného pobrežia. Odhaduje sa, že v ozbrojených zrážkach (nie však vždy s Indiánmi) ich tam zomrelo necelých 400. Za viaceré incidenty doby mohlo hlavne vzájomné nepochopenie a nedisciplinovanosť jednotlivcov.

Do kmeňového spôsobu života Indiánov zasiahla významne i železnica. Sieť tratí, budovaných v USA pred občianskou vojnou, doplnila r. 1869 transkontinentálna trať. Tá rozdelila stádo bizónov (hlavné lovné zviera Indiánov) na dve časti, pozemky okolo trati skúpili obchodné spoločnosti i jednotlivci, pri železnici vyrástli mestá. Všetky tieto okolnosti odsúdili starý spôsob života domorodých obyvateľov k zániku. Ilustrácie: George Catlin Zdroj citátov: Johnson, Paul: Dějiny amerického národ