Záujem o novodobý „homestay trip“- pobyt priamo v rodine na jazere Titicaca, u ktorej návštevník býva, stravuje sa a vykonáva ďalšie doplnkové aktivity - je obrovský a hoci nemám veľmi rada organizované výlety, na tento som sa predsa len dala nahovoriť.
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa magické jazero Titikaka, z ktorého podľa legendy povstali zakladatelia Inskej ríše, dostalo do povedia cestovateľov a dobrodruhov. V súčasnosti sem v najvyššej turistickej sezóne pripláva až 50 lodiek denne naložených turistami z celého sveta. Ešte sa len usadíme na palube malej loďky a náš peruánsky sprievodca sa hneď javí ako vydarený humorista. Bilingválne španielsko- anglicky vysvetľuje, že: „časť Titi patrí Perú a časť Caca Bolívii.“ Tí, čo majú aspoň základnú znalosť španielčiny sa uškrnú, lebo slovíčko „caca“ znamená „hovienko“.
Následne nás upozorňuje, že najvyššie položené jazero sveta sa správne volá TITIQAQA a pochádza z jazyka quechua a aymara, ktorými sa dodnes hovorí na mnohých ostrovoch roztrúsených po pokojnej hladine jazera.
Na plávajúcich ostrovoch
Studený vzduch má príchuť skorého rána. Z pobrežného mesta Puno vyplávame smerom na plávajúce ostrovy Uros. Modrá hladina jazera je posiata zelenou rastlinou „totora“, ktorú tunajší obyvatelia používajú na výrobu typických obrích lodí i ostrovov samotných. Po 40 minútach pokojnej plavby zakotvíme pri malom ostrovčeku Wiñay Kily a na pobreží nás víta skupina žien v červených sukniach a bielych klobúčikoch. Vstupujem na ostrov a pod nohami cítim ako sa vrstvy totory naukladané na seba poddávajú tlaku mojej topánky.
Sprievodca nás usadí do kruhu a s dobrou znalosťou angličtiny prekladá rozprávanie žien. Plávajúce ostrovy Uros vznikli ako útočisko domáceho obyvateľstva pred Španielmi, ktorí počas dobývania Perú chceli využiť týchto ľudí na ťažkú prácu v baniach. Vynaliezaví obyvatelia si vyrobili lode z totory a odplávali od pobrežia, kde si na hladine jazera vytvorili vlastné ostrovy, ktoré sú dnes už tradičným symbolom samotného jazera. „Ostrovy musíme upevniť kotvou“ vysvetľujú ženy, „lebo silný vietor ich môže zaniesť až k hraniciam s Bolíviou a Evo (Evo Morales, prezident Bolívie) by sa mohol nahnevať za nedovolí vstup do krajiny. My totiž nemáme pasy“.
Kúp si niečo pletené
V prístave na najväčšom ostrove Amantaní je všetko dobre zorganizované- amantské ženy v tradičnom oblečení a s vlnou v rukách, ktoré sa neustále samovoľne pohybujú a nepretržite pracujú, nás už čakajú na pobreží a šikovní sprievodca rýchlo prerozdelí turistov jednotlivým rodinám. Mojou amantskou “mamou“ je Ester, nízka usmievavá žena, ktorá takmer celý rok trávi na ostrove a len raz ročne navštívi Puno, vzdialené takmer 3 hodiny. Býva skromne so svojou rodinou v malom domčeku z tehál s vlastnou záhradkou a ešte pred rokom nemali elektrinu, no dnes sa veci menia a domček má solárne panely, ktoré produkujú svetlo v jedálni a v izbe pre turistov.
Pravidlá „homestay“ pobytov ich zaviazali dodržať určitý štandard služieb a izba, v ktorej spím je príjemná a pekná, ale pravdupovediac osobne by som radšej vymenila svetlo v jedálni za lepšie sociálne zariadenia. Ostatná časť domu, ktorú obýva zvyšok rodiny, nie je elektrifikovaná. Za pomoci sviečky nám zvráskavená, ale stále energická Esterina mama pripraví jednoduchý obed v podobe lahodnej polievky z obilniny quinoa, u nás známej pod pojmom merlík čílsky, veľmi využívaný v Latinskej Amerike. Na záver nám naservíruje čaj z koky, veľmi nápomocnej v nadmorskej výške 3 800 metrov nad morom a rozloží farebnú plachtu plnú ručne vyrobených čiapok, rukavíc či šálov a lámanou španielčinou nás navádza kúpiť si čosi, hoci len pletený kvet cantuta, národný symbol Perú. Mnoho turistov si výrobky kúpi, je to jeden z príjmov rodiny, ktorá mnohokrát žije len z minima.
Ja si kúpim pletenú čiapku, krásne farebnú, a tak ako zvyšok ostatných turistov aj ja dopĺňam svoj peruánsky šatník, kde jednoznačne nesmie chýbať sveter z alpaky. Na ostrove žije približne 4 000 ľudí a všetci hovoria jazykom quechua. Deti sa učia po španielsky od základnej školy, generácia ich rodičov ako aj Ester ovláda španielčinu, ale starý rodičia zaostávajú a poznajú len to najdôležitejšie, napríklad presne to ako predať svoje výrobky. Na tomto bode zamrzla aj moja konverzácia so starou pani- predala to čo sa dalo, zbalila si plachtu a nenápadne zmizla.
Ženy bez ponožiek
Nebeský pokoj a ticho ostrova Amantaní je ako balzam na vyťaženú dušu. Nenájdete tu žiadne autá, snáď ani motorku som nevidela a kdekoľvek chcete ísť, musíte kráčať. Nad dedinou, na priestranstve pripomínajúce ihrisko sa oslavuje svadba. Nechýba hlasná hudba, pobehujúce deti, skupinka mužov popíjajúcich pivo zo sklenených fliaš a kruh veselo tancujúcich mužov a žien. Na chvíľku sa zastavím a pozorujem to predstavenie a pevne dúfam, že táto slávnosť je skutočná a nie je to len vykonštruované predstavenie pre turistov.
Ester ma ubezpečuje, že dnes sa naozaj oslavuje svadba, jedna z jej susediek sa konečne vydáva. Pokračujem v stúpaní do kopca a popri ceste sedia ženy zababušené vo farebných dekách predávajúce suveníry, nápoje i čokolády, všetko po čom môže zahraničí turista zatúžiť. Všimnem si, že väčšina žien má obuté čierne sandále bez ponožiek a spontánne sa začnem triasť ešte viac. Tu hore na jednom z najvyšších vrcholkov Amantaní fúka silný vietor, ktorý sa každému dostáva pod kožu, ale za ten výhľad sa oplatí troška potrpieť.
Nad obrovským jazerom Titiqaqa, pripomínajúcim skôr pokojné more, pomaly zapadá peruánske slnko. Je čas vrátiť sa do domu Ester a pripraviť sa na očakávanú nočnú oslavu. Každá rodina zaobstará svojim hosťoch tradičný odev, pre ženy je to hrubá farebná sukňa, biela vyšívaná košeľa a čierny plášť a pre mužov pončo a farebná čiapka. V miestnom kultúrnom centre si amantské rodiny zhromaždili svojich hosťov turistov. Za zvukoch živej kapely sa všetci spolu zvŕtame, domáci i zahraniční, na hudbu z majestátnych andských hôr. Po troch či štyroch pesničkách kapela prestane hrať a jeden z členov sa s malým klobúčikom pretĺka medzi vzrastom vyššími turistami. „Prispejte kapele“ natŕča mi klobúk a čaká, koľko soles mu do neho vhodím.
Tam, kde muži pletú
Na hlavnom námestí ostrova Taquile vysedávajú ženatí muži v tieni budov. “Podľa toho, ako majú muži položenú čiapku na hlave vieme zistiť, či sú slobodní alebo ženatí. Rovnako je to aj so ženskými sukňami- farebné sukne znamenajú slobodu, tie čierne už nie, tam sa už zábava skončila “ vysvetľuje mi sprievodca. Zároveň ma upozorňuje, že tu sú ľudia citlivejší a radšej si mám opýtať povolenie ak chcem niekoho odfotiť. Je pravé poludnie a slnko poriadne pripeká. Utiahnem sa do chládku, ktorý vanie z kamenej stavby kostola a neočakávane sa mi pred očami odohráva nasledujúca scéna: dvaja muži sa stretnú na námestí a jeden z nich vytiahne zo svojej malej farebnej taštičky za hrsť zelených lístkov koky a podá ich druhému, ktorý ich príjme a takisto recipročne podá za hrsť svojej koky tomu prvému.
Neskôr sa dozvedám, že takto sa medzi sebou tradične zdravia ženatí muži a mne ako Európanke by žiadnu koku nedali, len by mi potriasli rukou ako to robíme aj my. “Tento maličký ostrov Taquile je známy šikovnosťou svojho obyvateľstva, ktorý sa premieta v umení pletenia a tkania a azda najzaujímavejšie je to, že týmto výlučne ženským aktivitám sa tu venujú úplne všetci neberúc ohľad na vek či pohlavie“ sprievodca na chvíľku stíchne a po krátkej pauze pokračuje, „áno priatelia moji, na tomto ostrove pletú aj muži a deti. Hotové výrobky vyrába a nosí celá komunita a jedným z najtradičnejších kúskov je chullo, čiapka s ušnicami“ dodáva na záver. Do dnešnej doby sa tu zachoval tradičný štýl a technika pletenia a práve aj to prispelo k tomu, že od roku 2008 je textilné umenia ostrova Taquile zapísané do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Späť na pevninu
Motory sú naštartované a ja dobieham k mólu, aby som stihla loď, ktorá ma naspäť dopraví na pevninu. Po dvoch dňoch sa mi končí „homestay“ pobyt na ostrovoch jazera Titikaka. Dorazíme na pobrežie a v meste Puno začína pršať. Domáci mi vravia, že som mala obrovské šťastie spoznať ostrovy bez dažďa. V duchu si spomeniem na skromné domčeky, farebné ženičky pokojne kráčajúce po zaprášených cestách a tajomné zvuky quechuánskeho jazyka a pravdupovediac by som tam ešte rada vrátila, hoci len na chvíľočku.
