|
 O máloktorom meste na svete sa dá povedať, že má toľko rozličných (a pritom rovnako zaujímavých) podôb ako Barcelona. A na vzhľade a architektúre máloktorého vidieť jeho historické vzostupy a pády tak zreteľne ako tu.
V časoch, keď Barcelona prosperovala, sa tu vždy vo veľkom stavalo a naopak – z rokov či skôr storočí úpadku nezostalo takmer nič. Takže niektoré stavebné štýly tu úplne chýbajú.
Gotika a 19. storočie
 V centre možno ešte nájsť pozostatky rímskych stavieb – historické jadro mesta pochádza z čias gotiky a aj sa volá Barri Gòtik. Desiatky úzkych uličiek, ktorým dominuje impozantná gotická katedrála sv. Eulálie. Práve v tomto období Barcelona najviac prekvitala. Bola akýmsi nárazníkovým pásmom medzi Maurami, ktorí obsadili časť Španielska, a francúzskym kráľovstvom – a náležite to využila. Vtedy bola centrom ríše, ktorá siahala až po Atény a patrila do nej napríklad aj Sicília, Sardínia či Malta. Potom však prišli stáročia úpadku a chudoby. Barcelona a Katalánsko sa stali utláčanou súčasťou Kastílie, dokonca bolo vtedy zakázané aj používanie národného jazyka – katalánčiny. Znovu sa to prejavilo na architektúre: hoci Európou prešli renesancia, barok aj rokoko, tu by ste však napríklad honosné renesančné paláce či barokové kostoly hľadali zbytočne. Na svoj ďalší rozmach si muselo mesto počkať až do 19. storočia, do čias priemyselnej revolúcie. Najprv mu dovolili obchodovať s Amerikou, čo znamenalo začiatok nebývalého rozvoja, a priemyselná revolúcia priniesla ďalší nárast jeho bohatstva. V architektúre vtedy nastúpil modernizmus a v Barcelone vznikla jeho osobitá podoba s hlavným hrdinom Antonim Gaudím. Naozaj málokde nájdete pokope toľko bizarných stavieb ako práve v Barcelone. Nie nadarmo sa jej hovorí aj Gaudího mesto – pretože majster okrem toho, že sa architektonicky podieľal na mnohých stavbách, navrhol napríklad aj verejné osvetlenie a aj dlažba na jednej z hlavných ulíc má ten istý vzor ako dlažba v Casa Milá (známejšom pod názvom La Pedrera), obytnom dome naprojektovanom Gaudím.
Inšpirácia v prírode
 Keď sa človek pozerá na budovy navrhnuté barcelonskými modernistami, zmocňuje sa ho úžas. Koľko nápadov, mravčej práce, remeselnej zručnosti, ale aj peňazí bolo na ne treba. Napríklad strecha možno najznámejšej civilnej Gaudího stavby Casa Batlló pripomína chrbát draka či obrovskej ryby. Keď mu po ukončení štúdia architektúry odovzdávali diplom, vraj mu povedali – z vás sa stane alebo šialenec, alebo génius. Príroda bola hlavný zdroj inšpirácie pre modernistov – čo je však pozoruhodné, všetky veci robili nielen na efekt, ale tak, aby boli maximálne funkčné. Komínmi na budovách počnúc, ktoré mali tvar kopírujúci prúdenie dymu, až po anatomicky tvarované kľučky na dverách. Obytné domy La Pedrera či Casa Batlló staval Gaudí vždy na objednávku bohatých barcelonských rodín. Môžeme len obdivovať ich osvietenosť. V súčasnosti sú vo vlastníctve bánk a sú z nich múzeá, hoci v La Pedrere ešte zopár ľudí aj býva. Banka, ktorej budova patrí, však byty postupne odkupuje. Najambicióznejší civilný projekt – Parc Güell však Gaudímu nevyšiel. Na vyvýšenine nad mestom malo stáť malé sídlisko s desiatkami obytných domov a aj tým, čomu sa hovorí občianska vybavenosť – zase všetko robené v súlade s prírodou. O bývanie tu však nebol záujem. Nakoniec postavili len dva domy, aj z toho si jeden Gaudí postavil pre seba. Dnes je tu pozoruhodný verejný park, obľúbené miesto oddychu návštevníkov aj miestnych s pekným výhľadom na mesto. O Gaudím sa hovorí, že chodil po zbúraniskách a materiál na svoje stavby bral aj odtiaľ – napríklad staré obkladačky. Obloženie lavičiek v Parc Güell je toho dôkazom.
Storočná stavba
Najznámejšou Gaudího stavbou je symbol Barcelony – Sagrada Familia, veľkolepý chrám, ktorý ešte stále nie je dokončený. Architekt, ktorý bol v útlej mladosti neveriaci, sa stal rokmi zbožným katolíkom a tento kostol považoval za vrchol svojho tvorivého umu. Začal ho stavať ako 31-ročný a až do svojej tragickej smrti v roku 1926 sa nevenoval ničomu inému. Nepredpokladal, že ho dokončí, pretože – ako hovoril – aj v stredoveku sa chrámy stavali 150 rokov. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa tvrdilo, že bude dokončený v roku 2010, najnovší termín je 2020. Stavba je pritom celá financovaná len zo zbierok a súkromných peňazí. Chrám nesmie byť podľa Gaudího želania vyšší ako hora Montjuïc, pretože nijaké ľudské dielo nemôže prevýšiť to, čo stvorila príroda. Keby sme však modernizmus v Barcelone obmedzili na Gaudího, boli by sme nespravodliví. Takmer rovnako pôsobivé diela postavili aj Puig i Cadafalch a Lluís Domènech i Montaner – jeho Hospital de Sant Pau a Palau de la Música Catalana s neuveriteľnými dekoráciami zvnútra aj zvonka zaradilo UNESCO medzi svetové kultúrne dedičstvo.
Čelom k moru
Najnovší rozmach mesta sa začal pridelením usporiadateľských práv na uskutočnenie letných olympijských hier v roku 1992. Vtedy sa Barcelona úplne zmenila a v súčasnosti je považovaná za jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich a najštýlovejších miest sveta. Je – ako sa hovorí – in. Najlepší svetoví architekti sa predbiehajú, aby tu mohli realizovať svoje projekty a to, čo tu v posledných rokoch postavili, je naozaj obdivuhodné. Hoci na niektoré budovy majú miestni svoj názor, napríklad jedna z administratívnych budov má podľa autora, francúzskeho architekta, znázorňovať gejzír. Podľa miestnych je to však jednoznačne falický symbol. Ale stala sa jednou z najznámejších moderných stavieb v meste a nájdete ju takmer na každej fotografii. Vďaka olympiáde sa Barcelona stala prímorským mestom a letoviskom. Pri mori sa síce nachádzala vždy, ale pre miestnych akoby tu nebolo. Na pobreží sa rozkladala priemyselná zóna. Tú však zrušili a mesto sa obrátilo k moru čelom, nie chrbtom, ako to bolo dovtedy. Časť Barceloneta, ktorá sa nachádza pri mori, patrí s promenádou, plážami, obchodíkmi a reštauráciami medzi najpríjemnejšie v meste. Pláže Barcelony sú veľmi obľúbené, už v marci, keď sa teplota vyšplhala nad 20 stupňov, ich okupovali prví hltači slnka, pričom v lete je tu doslova hlava na hlave.
Pestrá La Rambla
Až k moru predĺžili aj najznámejšiu barcelonskú ulicu La Rambla – promenádu s desiatkami stánkov, tržnicou (v ktorej s údivom zistíte, že väčšina ovocia a zeleniny tu je v marci podstatne lacnejšia ako u nás), krčmičiek, živých sôch. Voľakedy sa končila pri soche Krištofa Kolumba. Teraz sa žije aj ďalej, na mori postavili mólo, ktoré je vlastne pokračovaním La Rambly. Súčasťou výletov do Barcelony je neodmysliteľne aj oceánium, ktoré sa nachádza tiež pri mori, či návšteva štadióna FC Barcelona. Na rozdiel od futbalu, ďalšej španielskej zábavke – corride Katalánci neholdujú.
viac na etrend.sk
Diskusia (0) |
