Sú hrady, pri pohľade na ktoré vás napadne, ako ich tam mohli dokázať postaviť. Vršatec patrí medzi ne. Vypína sa na brale podobnom morskému útesu a vyzerá byť úplne neprístupný. To samozrejme nie je pravda.
Strážna veža
Najstaršou časťou hradu, postavenou asi v polovici 13. storočia, je strážna veža. Jej zbytky sa dodnes nachádzajú na najvyššom mieste Vršatského brala. Prístup bol pôvodne prekrytý na spôsob tunela a viedli k nej schody vytesané do skaly. Pravdepodobne až v 16. storočí sa začalo s výstavbou objektov na spodnom nádvorí. Hrad sa v písomných pamiatkach spomína už v 14. storočí, a to ako kamenný objekt vo vlastníctve Matúša Čáka. Pán Váhu a Tatier nebol jediným majiteľom, postupne sa tu vystriedali napríklad Stibor zo Stiboríc, kráľovná Barbora, kráľovná Alžbeta, zemania zo Skopnej, či rod Jakušičovcov. Najvýraznejšie zbytky hradu sú pozostatkom po renesančnom paláci a okrúhlej delovej bašte. O zániku hradu sú známe dve varianty. Obidve hovoria o výbuchu. Jedna o náhodnom, druhá o cielenom. Ten druhý mal nasledovať po podmínovaní hradu cisárskymi vojskami, k čomu dal súhlas posledný majiteľ hradu gróf Königsegg. Rok tejto udalosti nie je až taký úplne jasný. Jedni píšu o roku 1707, druhí o roku 1708.
Hrad Vršatec - Levia skala
Okrem oficiálne známeho názvu Vršatec sa tomuto hradu zvyklo hovorievať aj Levia skala. Toto meno dostal podľa povesti hovoriacej o osude dvoch detí jedného z hradných pánov. Hoci jeho meno povesť nespomína, hovorí o ňom, že bol udatným bojovníkom a náruživým poľovníkom. Z bojových aj loveckých výprav zvykol domov na hrad nosiť rôzne trofeje. Tak sa na Vršatci ocitla klietka so živým levom. Po smrti hradného pána ho k Nebeskej bráne rýchlo v žiali nasledovala jeho manželka a po smrti oboch rodičov sa o ich osirelé deti, dcéru a syna, mala postarať ich teta.
Tej bola však bližšia vidina titulu hradnej pani ako túžba starať sa o deti. Preto sa v jedno ráno rozhodla, že na klietke s levom otvorí dvere a keď ráno prídu deti za levom, tento ich zožerie a z nej bude jediná univerzálna dedička. Neradno však s lačným levom hrať hru na otvorené dvere. Ani ich poriadne neotvorila a už stala raňajkami Kráľa zvierat. Sýty lev utiekol do neďalekých lesov a dlho ešte riedil počty dobytku i tunajšieho obyvateľstva. V stave najhoršieho ohrozenia našiel sa statočný mládenec, ktorého milú lev skoro zožral. Mládenec – rýchlejší a múdrejší – leva včas zabil. Mladý muž mal leviu kožu, nevestu a hrad nové meno.
Fotenie Vršatca je záležitosť na celý deň. Najzachovalejšia západná časť sa najlepšie vyníma v lúčoch neskoro popoludňajšieho slnka, východná časť so zbytkami strážnych veží zasa v lúčoch ranného slnka, zvyšky interiéru vo svetle skorého popoludnia. Vtip je ešte v tom, že zbytky stien sú najlepšie viditeľné v čase, kým nie je les zelený. Teda od neskorej jesene do skorej jari. V každom prípade doporučujem skôr jeseň a zimu, ako skorú jar. Tú som si vybral ja a keď som sa 21. a 22. marca pokúšal opustiť hrad, bol som nútený zostupovať po veľmi zľadovatenom chodníku. Jedno malé pošmyknutie a so zvyšujúcou sa rýchlosťou som sa kĺzal po zadku v ústrety asi 20 metrov hlbokému zrázu. Dávno som tak túžobne nehľadel na strom či krík, o ktorý by som sa zachytil. Všetko dobre dopadlo. Platí však, že cesty fotografie vedia byť aj šmykľavé!
Prístup k hradu je možný z obce Vršatské Podhradie (okres Ilava). Križovatka turistických ciest so smerovými tabuľkami je tesne pod hrebeňom z druhej strany ako je dedina. V okolí sú nádherné skalné bralá a kvôli výbornému výhľadu sa oplatí vystúpiť na neďaleký vrch Chmeľová.
