Archeologický výskum, ktorý predchádzal vybudovaniu priehrady Liptovská Mara, odkryl na vrchu Havránok zvyšky súvislého osídlenia. Tie patrili dôležitému hospodárskemu a spoločenskému stredisku púchovskej kultúrnej skupiny...
... ktoré tu prekvitalo okolo prelomu letopočtov. Archeologický výskum objavil aj zachovaný zvyšok pôvodnej hradby keltského hradiska. Nálezy dvorca z mladšej doby železnej, brány keltského hradiska a svätyne, pochádzajúce spred nášho letopočtu, sú náznakovo zrekonštruované. Na najvyššom bode lokality bol v stredoveku zemepanský hrádok, ktorý tu stál od 12. do 16. storočia. Hradisko Havránok je jedna z mála lokalít na slovensku, na ktorej sa verejnosti prezentuje aspoň čiastočná rekonštrukcia pôvodných objektov na bývanie, hospodárskych budov, kultového miesta a časti fortifikácie. V priebehu výskumu sa archeológom podarilo okrem iných objektov hradiska odkryť unikátny objav - pohanskú svätyňu.
![liptov_mara1234]()
Pavel Dvořák o nej píše:
Pavel Dvořák o nej píše:"Hradisko Havránok sa rozkladala za kamenným múrom. Vojsť smel iba ten, kto sa očistil pri obetnej stéle; len potom mohol prejsť cez mohutnú polokliešťovitú bránu, ktorú chránila ďalšia hradba a drevená veža, na miesta, kde horeli mohutné ohne. Ľudia tam prinášali nádoby s nápojom, kusy mäsa, obilie, šperky, mince, náradie, nástroje, kovovú surovinu (zostali z nej železné koláče, medený ingot, zvitky strieborného drôtu a striebro roztavené do beztvarých zliatkov), ale aj drevené predmety, textil a kusy vonnej živice, ktorá ešte i dnes po zapálení vydáva výraznú vôňu podobnú tymianu. Stojí za zmienku, že v tej istej obetnej hranici sa našli starodávne masívne náramky, ktoré vyrobili pôvodní obyvatelia hôr, a rovnako opasky v tomto priestore nových Keltov. Zvyšky hranice spolu s nezhorenými obetnými predmetmi sa ukladali v oblúkovitom páse vedľa drevených stĺpov, z ktorých zostali len jamy v zemi, mohli to však byť akési praveké totemy. Popol zo žiarovísk sa z času na čas prikryl plochými kameňmi, až vznikla súvislá dlažba.
Archeológom sa podaril objav, ktorý naháňa hrôzu. V strede areálu sa našla do skaly vytesaná jama. Na jej dne sa nachádzala mohutná zásobnica. Okolo nej, ale aj nad ňou boli rozhádzané neúplné ľudské kostry, samostatné lebky a samostatné kosti viacerých ľudí. Boli to väčšinou ženy. Jedna z nich bola zmrzačená zle zrastenou zlomeninou, ďalšia mala zdeformovanú lebku (možno trpela duševnou chorobou) a jednu kostru tak zničila tuberkulóza, že sa nedalo určiť jej pohlavie. Azda to svedčí o úspornosti, veriaci predkladali bohom najmä ženy, ktoré mali v spoločnosti nižšiu cenu, a ešte aj to (ak sa dalo) zmrzačené a najmenej užitočné.
Aj z iných prameňov vieme, že Kelti zabíjali ľudí z náboženských dôvodov, nie je však jasné, prečo ich po smrti štvrtili a hádzali do hlbokej jamy. Azda bola symbolom vstupu do podsvetia, uľahčovala kontakt s bohmi, ktorí žili v podzemí, lebo tí ovládali nielen svet zomretých, ale aj veci, ktoré zo zeme vzišli, určovali úrodnosť polí, a tým aj možnosti života. Lebky a kosti boli rozbité a dolámané. Obete zabíjali tupými údermi, možno palicami, a potom niektoré časti ich tela upiekli a pravdepodobne aj zjedli. Na kĺboch stehenných kostí jednej zo žien sa našli stopy po štiepaní, azda štvrtení trupu, jedna lebka a panvová kosť boli opálené."
O ďalšej zaujímavosti hradiska Havránok píše:
"Pravda, na Havránku nestálo len obetisko, hradby obkolesovali rozsiahly priestor s množstvom rozličných objektov a na lúke pod nimi bolo niekoľko pomerne veľkých neopevnených dedín. V čase najväčšej slávy sa na Havránku razili aj mince, čo dokazujú objavené zlomky foriem na mincové kotúčiky.
Všetky mince majú na jednej strane koňa, na druhej lastúrovitú vypuklinu. Je to pozoruhodný doklad tradícií, ktoré ľudia zachovávali ešte aj vtedy, keď už nevedeli, čo vlastne znamenajú. Mince z Havránku totiž napodobňujú grécke mince, majú ich tvar i váhu, a do istej miery aj razbu. Vypuklina na averze totiž nahrádza hlavu Filipa II. Macedónskeho, ktorý púchovským Keltom už nič nehovoril, a zrejme z rovnakého dôvodu premenili pôvodného jazdca na koníka s niekoľkými bodkami na chrbte namiesto človeka v sedle. Dym, ktorý stúpal zo svätyne na Havránku, pripomínal mnoho storočí, že vôľa bohov je najvyšší zákon. Mnoho storočí je však priveľa, vo veľkom časovom rozpätí sa odohralo všeličo, čo svätyňu od základu menilo.
Na prelome letopočtov vyrástol okolo obetiska dva a pol metra vysoký kamenný múr a na neprístupných miestach val. Múr zmenil situáciu celého obetiska. Starú studňu zrušili a vykopali novú. Archeológovia v nej našli už len dve kostry, opäť ženské. Ubudlo aj ostatných obetných predmetov, navyše sú menej dokonalé ako obety z prvého obdobia. Viacero okolností svedčí o úpadku. Nie je vylúčené, že ktosi Havránčanov vytlačil od zdroja surovín. Napokon došlo aj ku katastrofe. Svätyňa a okolité obce odrazu zanikli, Havránok a dve zo šiestich osád v okolí určite násilím. Dokazujú to zváľané múry a strelky zapichnuté z vonkajšej strany valu, ale aj zničená hrnčiarska pec v jednej z osád, pec, z ktorej namiesto hrnčiara vybrali tovar po dvoch tisícročiach až archeológovia. Bojovalo sa tvrdo, obrancom nepomohli vysoké múry, komplikované opevnenie ani dômyselná strážna veža. Ktosi sa nebál havránskych bohov a bez obáv zničil ich chrám. Do krajiny vpadli cudzí ľudia. Vypálili a spustošili nielen Liptovskú Maru, ale aj ďalšie hradiská. Najmenej sedem opevnení, ktoré archeológovia preskúmali v oblasti Žiliny, Oravy, Liptova, Spiša, náhle zaniklo: zostali len požiarom zničené hradby a domy, z ktorých si ľudia nestačili vyniesť svoj majetok." viac na http://slovanske-hradiska.blogspot.com
