Hrebeňovka na Roháče

Zábrať, Rákoň, Volovec

Východiskovým bodom väčšiny turistov je parkovisko pri chate Zverovka, kam sa možno dostať po asfaltke autom z dediny Zuberec. Ďalej už len pešo. Približne 5,5 kilometra síce ešte stále vedie cesta po udržiavanej asfaltke až k Ťatliakovej chate. Pre motorové vozidlá je ale uzavretá. Pri Ťatliakovej chate si môžete dopriať občerstvenie a na chvíľu posedieť pri studenej hladine Ťatliakového plesa, ktoré je hneď za chatou. Tu už začína skutočná túra. Po zelenej turistickej značke vniknete do smrekového lesa. Cesta postupne naberá na strmosti. Les postupne ustupuje riedkej kosodrevine, no to už budete traverzovať strmý svah. Nezabudnite na vhodné oblečenie lebo v tejto časti túry sa pekne zohrejete a vrchné oblečenie – čapice, vetrovky, pôjde takmer určite dolu. Prvá fáza trasy končí na vrchole hrebeňa, v sedle Zábrať /1565 m/. Naskytne sa vám nádherná panoráma na okolité končiare Roháčov, Roháčske plesá a okolie vzdialené desiatky kilometrov. Opäť máte vhodnú príležitosť na krátky oddych a relax. Po niekoľkých minútach pokračuje fyzická zaberačka po pomerne strmom štrkovom chodníku na vrchol Rákoň /1876 m/. Keďže cesta vedie po  hrebeni, pravdepodobne sa do vás oprie prudší vietor, takže na svoje opäť prídu vetrovky. No fyzická námaha je kompenzovaná skutočne nezabudnuteľným výhľadmi. Keď dorazíte na Rákoň, môžete si opäť dopriať teplého čaju, horalku...

Pred nami je však prvá dvoj tisícovka – Volovec /2063 m/. Cesta najprv mierne klesá, čo dobre pôsobí na mierne stuhnuté svaly, no po niekoľkých minútach už opäť stúpate. Po
približne pol hodinke ste na Volovci. Je zaujímavé, že táto trasa vedie prakticky celá po poľsko-slovenskej hranici, čomu nasvedčuje ja množstvo poľských turistov.

Ostrý Roháč

Po Volovci je však už pred nami asi najťažší a zároveň najkrajší a najvzrušujúcejší úsek cesty – Ostrý Roháč /2087 m/.  Ten je už na pohľad skutočne ostrý a jeho silueta už z diaľky vzbudzuje rešpekt. Z vrcholu Volovca nasleduje najprv pohodové a postupné klesanie do Jamnického sedla. Tu sa cesta opäť mení na mierne stúpanie, pričom sa pred vami otvorí panoráma na ľavej strane a môžete sa pokochať pohľadmi na Jamnické plesá. To už chodník prechádza do skalnatého terénu, ktorý vyžaduje maximálne sústredenie a schopnosti všetkých štyroch končatín. Pre bežne fyzicky zdatného turistu to nie je až taký ťažký výstup, no úplne na vrchole to chce dobré nervy. Cesta vedia na klzkej skale, pridŕžate sa iba reťazí a pod vami zíva priepasť. Je pravdepodobné, že niektorí turisti môžu chytiť miernu paniku z výšky. Pri tomto najťažšom úseku celej cesty si dajte radšej načas a nič nepodceňujte.

Možnosť nešťastného úrazu je tu dosť vysoká. Odmenou sú však nádherné výhľady na celú Roháčsku dolinu, päť Roháčskych plies, Baníkov, Tri kopy a ďalšie prírodné krásy. Náročný je aj zostup. Zrejme väčšina turistov mi dá za pravdu ak poviem, že zostup je ešte náročnejší ako výstup. Zaberačka na kolená je v strmom teréne veľmi intenzívna, čo sa u mňa čoskoro prejavilo bolesťou v ľavom kolene. Cesty späť už ale nebolo a v ceste nám stál posledný štíť – Plačlivé /2124 m/. Výstup už nie je tak náročný ako na Ostrý Roháč, hoci tiež je pekne do kopca. To už ale prichádza psychická úľava, cesta už bude postupne iba klesať.

Za vrcholom Plačlivého ešte nasledoval prekvapivý a veľmi pôsobivý pohľad na niečo, čo by sa dalo nazvať ako kamenný cintorín. Množstvo skál a skaliek poukladaných na seba, čo pripomínalo posvätné miesta vysoko v tibetských horách. Cesta stále po hrebení klesá nadol, až sa dostanete na križovatku a zároveň aj odbočku do Smutnej doliny, ktorá končí Ťatliakovou chatou. Už cestou na Plačlivé začalo husto pršať, takže do Smutnej doliny sme vbehli bez relaxačnej prestávky. Po niekoľko sto metroch sme sa dostali do nižšej nadmorskej výšky a dážď prestal. Odložili sme vetrovky a až teraz sa rozhliadli vôkol. Smutná dolina je skutočne impozantná, lemovaná vrcholkami všetkých kopcov, ktoré sme zdolali. Až som sa čudoval, koľko sme toho stihli. Pritom, turistická cesta pokračuje ešte ďalej. Ten, kto by na križovatke neodbočil do Smutnej doliny môže pokračovať na ďalšie kopce – Tri kopy, Hrubú kopu a Baníkov /2178 m/.

Nepriazeň počasia, pokročilá doba a zdravý rozum nám ale velil ukončiť dnešné dobrodružstvo. Šťastne sme sa dostali dolinou až ku Ťatliakovej chate. No bufet už bol zavretý. Pri zmienke o chate len zostáva vysloviť želanie, aby už bolo čoskoro dokončená jej prestavba potom, ako vyhorela. V súčasnosti je v prevádzke iba bufet, ktorý síce uspokojí množstvo turistov,  no pre návštevníkov by bolo veľkým plus, ak by tu stála chata s možnosťou ubytovania. Od Ťatliačky sme vyrazili na únavnú cestu po asfaltke k chate Zverovka. Trasa je dlhá 5,5 kilometra, po toľkých prírodných krásach už pôsobila nezaujímavo a tak sme od nudy začali cítiť všetky svaly v tele. V tej chvíli by sme veľmi uvítali bicykel alebo kolobežku, na ktorej by sa bolo možné spustiť. Museli sme si to však odšliapať do konca až na parkovisko. Bol však za nami krásny a nezabudnuteľný deň, ktorý odporúčam každému milovníkovi hôr...

Najnovšie príspevky v diskusii