|
Autor: Ľuboš Vodička
|
 Predstavte si, že ste sa ocitli v obrovskom potrubí. Nie v hocijakom, postavenom z červených tehál, stáčajúcom sa do kruhu ako koleso. Naplňte tento priestor ostrým štipľavým dymom pušného prachu, rachotom strieľajúcich diel a ubráňte sa klaustrofóbii.
Takto to asi vyzeralo vo funkčných časoch v baštách komárňanskej pevnosti. Slovami „Kde kamene rozprávajú“ Podunajské múzeum v Komárne uvádza svoju expozíciu. Oprávnene, pretože okrem histórie bitiek o mesto a prístup do Horného Uhorska môžu kamene rozprávať aj o Rimanoch usadených v Kelemantii. Mnohé z nich doviezli z neďalekej obce Iža, kde stával vojenský tábor rímskych légií, Kelemantia.
Anonymný kronikár a notár Bela III. spomína už v 12. storočí hrad, ktorý stál neďaleko sútoku Dunaja a Váhu. Pravdepodobne v 14. storočí zmenil svoj vzhľad vďaka zvolenskému županovi Dončovi. Už o sto rokov neskôr, v r. 1541, sa stal jadrom novovybudovanej tzv. Starej pevnosti. Autorsky sa nej podieľali talianski fortifikační stavitelia Testa, Decio a Castaldo, ktorých viedol de Spazia. Počas tureckých vojen sa pevnosť stala ústredným miestom obrany Žitného ostrova a ciest vedúcich do Viedne. Nová pevnosť, ktorú so starou spájal most cez širokú vodnú priekopu, postavili v rokoch 1663 – 1673. Súčasne s ňou boli vybudované predsunuté pevnôstky a pri moste sa nachádzalo menšie hviezdicové opevnenie. Nová pevnosť odolala tureckému náporu a na začiatku 8. storočia aj protihabsburským povstalcom.
 Málo známou skutočnosťou je, že práve na konci 18. storočia mali pevnosť rozobrať. Zachránil ju aktívny prístup predstaviteľov župy, ktorí sa postavili proti demolácii. O pár desiatok rokov neskôr sa začalo s jej ďalšou modernizáciou. V roku 1810 bolo vybudované vonkajšie opevnenie, prstencovo obopínajúce celé mesto. Do mesta viedli dve brány, Bratislavská a Gutská. Naprojektovala ich kancelária arch. P. Nobileho. Samotnú pevnosť chránili ešte forty – samostatné pevnôstky na ľavom brehu Váhu – Vážska línia a pravom brehu Dunaja – Palatínska línia (v dnešnom Maďarsku). V Maďarsku je možné navštíviť pekne zrekonštruovanú Monoštorskú a Igmándsku pevnosť. Pevnôstky zabezpečovali valy hviezdicového pôdorysu.
Revolučné roky 1848 – 1849 sa výrazne dotkli aj pevnosti. Dostala sa do rúk maďarského vojska a dlhý čas odolávala útokom spojených cisárskych vojsk. Ústrednou postavou maďarského odporu sa stal Juraj (Győrgy) Klapka. Narodil sa v roku 1820 v Temešvári v čeko-moravskej rodine. Mužskí predkovia budúceho generála boli vo veľkej miere vojenskí inžinieri, vysokí dôstojníci, starý otec bol významný vojenský lekár. K vojsku sa dostal prostredníctvom svojho brata, cisársko-kráľovského husára. Na základe menovania Lajosa Batthyanyho sa stal v septembri roku 1848 veliteľom komárňanskej pevnosti. O rok neskôr, po porážke maďarských vojsk pri Világosi, ešte nejaký čas úspešne hájil pevnosť a vynútil si dôstojnú kapituláciu od víťazných cisárskych vojsk. Po porážke rýchlo opustil Uhorsko a usadil sa v Londýne, neskôr v talianskom Janove a vo Švajčiarsku. Protirakúsky odboj sa pokúšal organizovať aj za krymskej vojny v roku 1854, za vojny so Sardíniou v roku 1859 a nakoniec za prusko-rakúskej vojny v roku 1866. Nikdy však nebol úspešný. V roku 1867, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, bol amnestovaný, vrátil sa do vlasti a ešte v tom istom roku sa stal poslancom parlamentu. Zomrel v Budapešti 17. mája 1892 ako 72-ročný.
Ku koncu 19. storočia sa začalo s postupným búraním pevnosti. Za obeť padlo najmä palatínske opevnenie, ktoré bránilo expanzii mesta. Ostatné stavby sa menili, ale ich pôdorysná schéma zostala. Po roku 1968 veľmi „tvorivo“ a silne devastačne sa na pevnosti podpísali sovietske vojská. Na večné časy a nikdy inak mali ostať sídliť v pevnosti, aby chránili militantný mier socialistického tábora. Pevnosť opustili v roku 1990. Ďalších 13 rokov ju využívala Armáda Slovenskej republiky. Počas posledných rokov sa najmä ústredná pevnosť potáca v plánoch ako ďalej. Využívali ju súkromné firmy, mesto, mala patriť univerzite a pokus o jej zapísanie do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva v roku 2007 spolu s maďarským pevnostným systémom nevyšiel.
Verejnosti je prístupná v úvode spomenutá Bašta č. 6. Dnes je využívaná ako lapidárium rímskych kamenných artefaktov nájdených najmä v obci Iža. Jednoznačne možno tvrdiť, že je ukážkovo zrekonštruovaná. Ide o ukážku dokonalej prepracovanosti, s akou boli jednotlivé časti budované. Asi každý návštevník Komárna zatúži navštíviť Starú a Novú pevnosť, málokomu sa to však podarí (dodnes sa to nepodarilo ani mne). V žiadnom prípade by však nemal obísť Baštu č. 6, pretože má svoje nezanedbateľné čaro a hoci malá, vie prekvapiť.
Rímske lapidárium
Rímske kamenosochárske pamiatky
Miesto expozície: Bašta VI, Okružná cesta, Komárno
Otváracie hodiny v letnom období (V. – X.) ut – ne: 10:00 – 17:00 hod.
Najnovšie príspevky v diskusii1. rado 09.12 2009 13:11 ... Viac |
