Kráľova Hoľa je od nepamäti romanticky ospevovaným miestom. Tak bolo na čase sa sem ísť pozrieť. Napriek tomu, či možno práve preto, že bola riadna zima a sneh...
„Na Kráľovej holi, stojí strom zelený“, spieva sa možno v najznámejšej ľudovej pesničke. Tak tomu snáď bolo v čase, keď táto pieseň vznikla. No dnes už veru nie. Od roku 1960 stojí na vrchole kopca televízny vysielač, ktorý sa stal jeho symbolom. No ale poďme pekne po poriadku.
Pramenisko slovenských riek
Bol nádherný, no mrazivý zimný deň. Zubaté slnko síce svietilo, no teplomer ukazoval pod desať stupňov pod nulou. A to na rovine. Tam hore musí byť ešte o pekných pár stupňov menej. Mal som neodolateľnú chuť čím skôr vyraziť. Vypotiť sa, opäť raz ponamáhať sily, ponoriť sa do ticha lesného porastu a počuť iba zvuk udusaného snehu. Voľba tak padla na Kráľovu hoľu /1946 metrov/ najvyšší vrch východnej časti Nízkych Tatier. Ešte som tam nebol a slnečný deň s dobrou viditeľnosťou sľuboval nádherné výhľady. A práve tým je Kráľova hoľa známa. Prakticky celá druhá polovica cesty vedie po nezalesnených svahoch, odkiaľ sa ako na dlani ponúka neopakovateľná panoráma na desiatky kilometrov ďaleko - Horehronie, Muráňska planina, Slovenské rudohorie, Slovenský raj, Levočské vrchy, Spiš a Liptov a panoráma tatranských štítov. A navyše, Kráľova hoľa je pramenisko najväčších slovenských riek - Váhu (Čierneho Váhu), Hrona, Hnilca a Hornádu, ktoré pramenia na jej úbočiach.
Šumiac
Stála predo mnou voľba. Na vrchol Kráľovej hole sa väčšina turistov vydáva najčastejšie z dvoch východiskových bodov. Dediny Šumiac alebo Telgártu. Moja voľba padla na Šumiac. Túra je to určite pekná aj z Telgártu a ďalej cez Kráľovu skalu, skalný predvrchol samotnej Kráľovej hole. No to mi zostáva do budúcnosti. Dostať sa do horehronskej obce Šumiac zase nie je tak jednoduché. Ak máte vlastné auto žiaden problém. No ak sa sem chystáte autobusom dajme tomu z Brezna, treba ísť smerom na Červenú skalu. Oplatí sa dopredu zistiť, či autobus zachádza aj do samotného Šumiaca. Sem totiž odbáčajú iba niektoré spoje. V prípade ak nie, je vhodné požiadať vodiča, aby vám zastal pri odbočke na Šumiac. Do dediny je to po asfaltke ešte asi dva kilometre, no ak máte šťastie niekto vás môže zviesť. Šumiac na mňa pôsobil ako spiaca Šípová Ruženka.
Učupený pod horami, v drsnom prostredí, mimo hlavných ciest... Na uliciach nikto, len z komínov stúpal v mrazivý deň dym z vykúrených kuchýň. „Krásne prostredie na chalupu, no riadne drsné na každodenný život“, napadlo mi pri tom. Dobrým orientačným bodom v dedine je malé námestie, kde je aj turistická značka. Trasa dlhá asi päť kilometrov, prevýšenie 1066 metrov. Po modrej by to malo byť podľa údajov na vrchol kopca približne tri hodiny. No mám dojem, že tu ide skôr o čas v lete. Keď odpadá namáhavé brodenie snehom.
Ak však máte šťastie a vymáknete situáciu, keď pred vami vyrazili na televízny vysielač zamestnanci s ratrákom a medzitým nenasnežilo, máte cestu pekne upravenú. Ak sa však nič podobné nestalo, v zime ide o celkom technicky náročný výstup. Len pre úplnosť ešte dodám, že na vrchol Kráľovej hole na televízni vysielač vedie zo Šumiaca aj horská asfaltová cesta. Tá je však pre verejnosť prísne uzavretá a navyše aj pre zamestnancov je využiteľná iba v zime. Takže nám turistom, nezostáva nič iné iba sa brodiť snehom pešo. No ale veď o to nám predsa ide, no nie...?
Na hornom konci obce začína ihličnatý les, kde sa treba sústrediť na opatrnosť pri šliapaní do kopca. Čiže zatiaľ výhľady žiadne. Ani by na ne nebol čas. Napriek tomu, že je mrazivé počasie, postupne sa objavujú na čele prvé kvapky potu a cítim, ako mi tie ďalšie stekajú po chrbte. V takýchto chvíľach je dôležité zostať v pohybe, aby človek predišiel chorobe. Postupne turistická cesta preťala cestu pre ratráky vedúcu na vrchol. Tu je možnosť pokračovať na vrchol po relatívne upravenej ratrákovej ceste, alebo po klasickej turistickej značke. Ja som pokračoval v ceste pre turistov.
Našťastie v noci nesnežilo, čiže som iba nasledoval po stopách mojich predchodcov. Hoci sa to znie dosť jednoducho, ale pri tom množstve križujúcich sa ciest sa dá aj celkom pekne poblúdiť. Aj sa mi to veru stalo. Nechal som sa zlákať vidinou ľahšieho terénu a odbočil na cestu pre lesné mechanizmy na zvážanie dreva. Musel som sa vrátiť niekoľko sto metrov. Treba sa jednoducho držať značky a vyšliapanej cesty. Prípadne, ak niekoho stretnete, overovať trasu.
Chodník ešte stále viedol cez smrekový les, až som sa postupne dostal do Predného sedla. To je zhruba polovica cesty a odtiaľ je to už „len“ približne 500 metrov prevýšenia. Ďalej to už bola orientačne ľahká trasa, dobra značená drevenými tyčami. Z Predného sedla som pokračoval lesom do Vyšného sedla, odtiaľ otvoreným terénom s výhľadom na okolitú krajinu až na vrchol Kráľovej hole. Cestou boli nádherné výhľady, no šľahal priam ľadový vietor. Omŕzali mi uši, nos aj líca. Cesta v tejto záverečnej fáze bola dobre vyšliapaná lebo minimálne deň nesnežilo. Tu sa však dostavil opačný efekt. Nemusel som sa síce brodiť, no zato som sa šmýkal na ľade. Udupaný sneh zamrzol a v strmých úsekoch som bol ako na klzisku. No to už ma do cieľa priťahovala čoraz sa zväčšujúca silueta budovy televízneho vysielača. Keď som pod ňou konečne zastal, uvedomil som si, že ide o obrovskú stavbu. Veľkú asi ako bytovka na sídlisku. Skutočná opacha. Dokonale sa mi sem nehodila. Po tom zelenom strome, o ktorom sa spieva v ľudovej pesničke ani stopy...
Kráľova hoľa - Slovensko ako na dlani
No stál som nad oblakmi a tak sa naskytli neopakovateľné výhľady. Podo mnou more z mrakov, v diaľke panoráma východnej časti Vysokých Tatier a Roháčov. Z hmly trčali zasnežené štíti vysokých končiarov a ja som si vychutnával tu krásu. Pekná odmena za niekoľko hodín fyzickej námahy. Človek pritom navyše spoznáva sám seba, prípadne aj svojich priateľov. Keďže momentálne sa na vrchole Kráľovej hole nenachádza žiadna ubytovňa, či občerstvenie, jedinou možnosťou je využiť malú, neuzamknutú miestnosť, ktorou sa vchádza do budovy televízneho vysielača. Má približne trikrát tri metre, sú tu dve drevené lavice, radiátor, vrcholová kniha. Napriek sparťanskému vybaveniu pôsobila v tom momente neskutočne útulne. Vonku treskúci mráz, nádherný výhľad a na tých pár metroch príjemné teplo a pohoda.
V prípade núdze, sa tu dá prespať v spacáku. Stretol som tam ďalších štyroch mladých turistov. Chvíľu sme pokecali, vytiahla sa ploskačka a ďalší postup už asi všetci poznáte... Hory jednoducho zbližujú a vyplavujú z ľudí to najlepšie. Cesta späť už bola rýchla, no záverečná fáza prebehla už aj tak v svetle čelovky a treskúcom mraze. Tie výhľady však stáli zato. Kráľova hoľa, napriek tomu, že zelený strom už na nej veru nie je, má svoje neodolateľné čaro a patrí k jedným s nespočetných krásnych miest, ktoré nám slovenská príroda ponúka...
