Malé Karpaty – Roštún a Klokoč

Pred asi dvoma desiatkami rokov, poznamenal môj kamarát z Liptova: „Malé Karpaty! Čo sú to za kopce! Veď tam ani ihličnaté stromy nerastú.“ A ja, celé roky s ním vediem „vnútorný dialóg“ a presviedčam ho, že Malé Karpaty môžu ponúknuť viac ako by čakal... Vápenná, čiže Roštún, je ďalším argumentom v mojom nikdy nekončiacom dialógu. Keďže Roštún, dostal aj nové meno Vápenná, povedal som si, že rozprávanie o ňom doplním čiernobielymi fotografiami. Aby všetko bolo ako v spomienkach na staré časy. V retro štýle.

Knižní turistickí sprievodcovia po Malých Karpatách toho veľa o Vápennej neprezradia. Zhodujú sa v tom, že ide o vrchol vo výške 748 m n. m., v úzkom hrebeni tvorenom z vápencov a dolomitov. Dvíha sa medzi obcami Sološnica a Plavecké Podhradie. Doplnená býva ešte informácia, že z vrcholu od betónového piliera je pekný výhľad na Pezinské Karpaty, Borskú nížinu, Podunajskú pahorkatinu, Tríbeč a Považský Inovec. Starý turistický sprievodca z roku 1981 nezabudol na podvrchol, Malú Vápennú (573 m). Tento je južným zakončením celého bralnatého vrchu. Trochu suché informácie o mieste v Malých Karpatách, ktoré má veľmi osobité čaro. Kto pozná hrebeň medzi Vysokou (najvyšší vrch Malých Karpát) a zrúcaninou hradu Ostrý Kameň, nebude prekvapený keď toto miesto prirovnám k niektorým úsekom napríklad v Malej Fatre. Rovnako pekné skalné steny, ďaleké výhľady, bizarné tvary vetrom poskrúcaných stromov. Na rozdiel od Vysokej, málo, prípadne žiadni víkendoví turisti.

Oblasť Vápennej bola už v roku 1953 vyhlásená za štátnu prírodnú rezerváciu s rozlohou 109 ha. V roku 1988 došlo k jej prevyhláseniu. Okrem nového mena Národná prírodná rezervácia Roštún, sa jej rozloha zväčšila na 333,31 ha. Dnes teda zaberá plochu hlavného hrebeňa Veľkej Vápennej, bralá malej Vápennej a Čertovu dolinu. Okrem povrchových krasových výtvorov – škrapy, skalné veže – je chránený aj podzemný kras tvorený puklinovými priepasťami a jaskyňami. Znalcov flóry našich hôr poteší výskyt takých rastlín ako sú prvosienka holá (Primula auricula), kosatec dvojfarebný (Iris variegata), klinček Limnitzerov (Dianthus limnitzeri), čerešňa mahalebková (Cerasus mahaleb). Staršia literatúra uvádzala aj jediný výskyt iskerníka (Ranunculus milefoliatus), ale novšie zdroje ho nespomínajú. Priznám sa, že ja tieto kvetiny nepoznám (o čerešni predpokladám, že ide o strom). Stretol som sa však už s tým, že som videl nadšencov, ktorí v horách fotili rôznu kvetenu stredno a veľkoformátovými fotoaparátmi. Pri predstave akú váhu výstroje sú ochotní kvôli kvietkom vyniesť do hôr, pred nimi skladám klobúk dolu. A najmä pre nich uvádzam tieto informácie. Ostatných môže zaujať, že nie je nič neobvyklé vidieť na oblohe sa vznášať sokola rároha. Prípadne v puklinách skál natrafiť na kolónie netopierov.

Ďalším chráneným územím v tesnom susedstve je Prírodná rezervácia Klokoč. Vyhlásená v roku 1996 s rozlohou 21,6 ha. Na moje veľké prekvapenie tejto nevenuje pozornosť ani najnovšia literatúra. Iba z katalógového listu chráneného územia sa môžete dozvedieť, že predmetom ochrany sú zachované časti prírody ojedinelého hrebeňového komplexu hôľneho charakteru s druhovo bohatou faunou a flórou. Príliš suché konštatovanie, ktoré nič neprezradí o trávnatom vrchu Klokoč (661 m). Zo samotného vrcholu je veľmi pekný pohľad na Geldek (695 m). Celé okolie pôsobí ako by ani nepatrilo do Malých Karpát. Ojedinele roztrúsené zakrpatené listnaté stromy a kríky s nízkou trávou, pripomínajú skôr lazy na Kysuciach alebo na Orave. Pokiaľ máte to šťastie a ocitnete sa tu úplne sami, môžete si vychutnať príjemnú ospalú atmosféru, ktorú najmä na jar a na jeseň podporuje vôňa okolitej vegetácie. Milým prekvapením je, že na Klokoči nájdete vrcholovú knihu založenú ešte v roku 1989. Aj to je dôkazom toho, že sem veľa turistov nezavíta. Na počudovanie napríklad na vrchole Vápennej som v septembri roku 2005 vrcholovú knihu nenašiel. I keď schránka na jej uloženie sa tu nachádzala. Škoda.

Ciest ako sa dostať na Roštún – Vápennú je viac. Môj osobný tip je začať v obci Sološnica. Od autobusov zastávky SAD po zelenej značke na vrchol Vápennej to trvá pohodlným tempom asi dve hodiny. Najnovší turistický sprievodca Okolie Bratislavy, Malé Karpaty (Dajama, 2002) upozorňuje, že ide o ťažkú túru s veľkým prevýšením. Orientácia je podľa autora jednoduchá, zvýšenú pozornosť si vyžadujú len križovatky lesných ciest. Pravda je to iba polovičná. Výstup na vrchol Vápennej je namáhavý. Chodník je, ale pohodlný, len v jednom niekoľkometrovom úseku je stúpanie príliš strmé. S orientáciou a značením je to najmä pri úpätí kopca zlé. V hornej časti obce sa turistický chodník odkloní do lesného porastu.

Cesta, po ktorej vedie vyústi na lúku, kde sa značka zdanlivo stráca. Jej pokračovanie treba hľadať po ľavej strane od Božích múk – stĺpika so sochou Panny Márie. Uvidíte ho pri hornom okraji lúky. Odtiaľto až po vrchol nie je problém s orientáciou. Hrebeňom Vápennej vedie červená a zelená značka. Ja som registroval iba červenú. Na niektorých úsekoch je orientácia horšia. Najmä ak sa vyšliapaný chodník stráca v husto rastúcich kríkoch. Chodník vedie, alebo priamo po skalnom hrebeni, alebo v jeho blízkosti. Na žiadnom mieste sa neodkloní viac ako asi 15 metrov od okraja. Zemitý podklad striedajú skaly, preto treba dbať na opatrnosť.

Obuv s tenkou podošvou, tenisky, alebo iná športová obuv určená na mestské ihriská sem nepatrí! Na Mesačnej lúke sa zelená značka stáča smerom na pezinskú stranu Malých Karpát. Pokiaľ budete plánovať zostúpiť napríklad do obce Doľany, mali by ste to urobiť na tomto mieste. V sedle Uhliská, ktorým pokračuje červená značka, je križovatka s modrou značkou. Podľa mapy má tiež smerovať na pezinskú stranu. V čase môjho prechodu nebolo možné nájsť pokračovanie modrej značky smerom na Sklenú hutu. Časť od sedla smerom na juh bola zmenená na rúbanisko. Je možné, že pri pílení stromov padli za obeť aj turistické značky a stratil sa chodník. Z tohto dôvodu som zmenil pôvodný plán cesty a pokračoval som na Klokoč. Výstup na Klokoč je veľmi príjemný. Samotný vrchol sa nachádza asi 20 metrov od chodníka.

Vrcholovú lúku vystrieda riedky les. Za Amonovou lúkou sa v ňom dajú nájsť krasové závrty. Upozorňujú na ne informačné tabule Náučného chodníka Plavecký kras, ktorý spája Plavecký Mikuláš s Plaveckým Podhradím. Modrá značka zostupuje do Plaveckého Podhradia. Z vrchu Báborská je veľmi pekný pohľad na susednú Pohanskú (miesto doposiaľ najväčšieho objaveného keltského sídliska na Slovensku) a Plavecký hrad. Samotný hrad postavili asi v roku 1274. V roku 1296 o ňom hovoria historické kroniky ako o kráľovskom pohraničnom hrade. Niekoľkokrát bol prestavovaný a rozširovaný. V roku 1706 ho ťažko poškodili Rákocziho vojská a odvtedy pustne.

Pár slov o fotografovaní...

Všetky fotografie boli fotené s kinofilmovou zrkadlovkou Nikon F 80 s objektívom Sigma 28-200/3,5-5,6. Používal som oranžový filter Hoya Orange a šedý prechodový filter Cokin G 2. Použitý film: Konica VX 400 Monochrome. Konica VX 400, spolu s Kodak-om BW 400CN, Fuji Neopan 400 a Ilford XP 2 Super, patrí medzi čiernobiele filmy, ktoré vám spracuje každý fotolab. Na rozdiel od klasických čiernobielych filmov, tieto sú upravené na spracovanie tzv. farebným procesom C-41.

Musím, ale skonštatovať, že Konica VX a Kodak BW sa nehodia na čiernobielu krajinársku fotografiu. Sú málo citlivé na použitie filtrov. Aby som im, ale nekrivdil, osobne si Konicu VX neviem vynachváliť pri reportážnej a dokumentárnej fotografii. Kodak a Konica majú jemné zrno, Ilford XP 2 a Fuji Neopan nemajú „farebnú masku“, preto lepšie reagujú na úpravu svetelného spektra filtrami. Pre milovníkov digitálnej fotografie len jeden odkaz, napriek širokým možnostiam digitálnej fotografie, nezabúdajte na použitie filtrov. S veľmi svetlou oblohou a tmavou krajinou si neporadí ani špičkový snímací čip. Obrázky som po naskenovaní upravil v programe Zoner Media 6.

Foto: autor

939x prezreté

826x prezreté

933x prezreté

1015x prezreté

771x prezreté

808x prezreté

905x prezreté

748x prezreté

697x prezreté

772x prezreté

793x prezreté