|
Autor: Luboš Vodička
|
 Mikulovský zámok je dôkazom toho, že aj v novodobej histórii hradov a zámkov existujú ešte nevyriešené otázniky. S čím to súvisí?
Zámok naposledy vyhorel v apríli roku 1945. V turistickom sprievodcovi Hrady a zámky na Moravě, ktorý v roku 1987 vydalo vydavateľstvo Olympia, sa píše, že požiar úmyselne založili ustupujúce nemecké vojská. V časopise Země Světa z apríla 2004 sa dočítate to, čo sa medzi obyvateľmi južnej Moravy šepkalo od tej nešťastnej udalosti. Požiar pravdepodobne založila oslobodzujúca Červená armáda. Ťažko posúdiť, kto má pravdu.
Jeden z najväčších a najlepšie chránených hradov v Čechách
Na mieste dnešného veľkolepého zámku, ktorý sa oprávnene stal dominantou najjužnejšie položeného mesta na Morave, pôvodne stávalo hradisko. Niekedy v druhej polovici 11. storočia ho tvorili zemné valy a drevené palisády. O nejakých 150 rokov neskôr jeden z pánov z Drnholca začal s prestavbou hradiska na moderný stredoveký kamenný hrad. V jeho úsilí pokračoval Jindřich z Lichtejnštejna, ktorému tento hrad pripadol ako dar za verné služby od kráľa Přemysla Otakara I. V krátkom čase na skalnatom návrší nad mestom stál jeden z najväčších a najlepšie chránených hradov v Čechách. V tomto období sa súčasťou dômyselného opevnenia stala aj samostatne stojaca strážna a delostrelecká veža na Kozom vrchu. Dnes sa podľa miesta, na ktorom stojí, nazýva Kozí hrádek. O jeho nedobytnosti sa presvedčili v roku 1426 husiti.
Hrad za 60-tisíc českých toliarov
 V druhej polovici 16. storočia sa majiteľmi hradu stali Ditrichštajnovci. Tým sa dostal do rúk len vďaka tomu, že v r. 1560 Mikulov so všetkými nehnuteľnosťami kúpil rod Kereczenyiovcov za 60-tisíc českých toliarov. Rod čoskoro vymrel po meči a Ditrichštajnovci sa stali jeho majiteľmi až do roku 1945. V roku 1645 sa Švédom podarilo to, v čom husiti boli neúspešní. Dobyli zámok a ako korisť si odviezli väčšiu časť zámockej knižnice.
Prestavba v duchu neskorého baroka zmenila hrad na luxusné reprezentačné sídlo. Kráľovná Mária Terézia si ho preto v roku 1750 vybrala na oslavu striebornej svadby s manželom Františkom I. Lotrinským. V roku 1805 tu chcel Napoleon Bonaparte po víťaznej bitke pri Slavkove podpísať mierovú zmluvu. Týfus, ktorý ohrozoval mesto, ho vyhnal do Bratislavy. Miestom podpísania zmluvy sa teda stalo hlavné mesto Slovenska, ktoré má z tohto dôvodu v Paríži svoju Prešporskú ulicu. Napriek tomu sa Mikulov zapísal do histórie ako miesto uzatvorenia významnej dohody. V roku 1866 sa tu uzavrela dohoda o novom usporiadaní Nemecka a o platení vojnových reparácií. Týfus a Mikulov, alebo črevné problémy a Mikulov, sú známe aj z dávnejšej minulosti. Kráľ Žigmund sa údajne práve tu nakazil nejakým črevným bacilom, z ktorého ho vyliečil rakúsky liečiteľ na slovenskom hrade Korlátka.
Zázrakom zachránená Věstonická Venuša
Po požiari na konci 2. svetovej vojny to vyzeralo tak, že z významného hradu veľa nezostane. V plameňoch neskončil len historický nábytok a zariadenie, ale aj archeologické exponáty z čias lovcov mamutov. Tými sa južná Morava pýši pred celým svetom. Len zázrakom sa zachránila Věstonická Venuša. Na konci vojny ju malo zapožičané Brnianske archeologické múzeum. Jemu vďačí za svoj ďalší život.
Vďaka nadšeniu a obetavosti Spolku pre obnovu Mikulovského zámku sa mu podarilo vrátiť takmer úplne jeho pôvodnú podobu. Dnes sú v ňom umiestnené historické drevené strelecké terče, exponáty dokumentujúce začiatky organizovaného cestovania a turistiky, exteriér hradu je vyhradený exponátom výtvarných sympózií a výstavám.
Mikulov nie je len výborné víno
V Mikulove každého návštevníka okrem zámku určite zaujme trochu atypicky vyzerajúca rodinná hrobka Ditrichštajnovcov. V 17. storočí na hlavnom námestí postavili dvojvežový kostol sv. Anny, ktorý však po požiari a zrútení klenby cirkev opustila. Rod Ditrichštajnovcov kostol opravil, objavila sa na ňom plochá strecha a od r. 1845 slúžil ako hrobka. Oproti hrobke sa nachádza morový stĺp najsvätejšej Trojice a studňa s postavou Pomony. Viac však asi zaujmú renesančné domy, z ktorých dom č. 28, svojho času patriaci sochárovi Langelacherovi, je zdobený sgrafitami zobrazujúcimi biblické motívy. Nad týmto všetkým sa týči Svätý kopček. Krížovú cestu na vrchol lemuje štrnásť kaplniek. Na holom temene kopca na vás okrem nádherného výhľadu na široké okolie čaká chrám sv. Šebastiána so samostatne stojacou zvonicou.
Tí, čo Mikulov navštívili, už jeho meno nespájajú len s výborným mikulovským vínom. Mestečko uchránené od socialistického architektonického ošiaľu je balzamom na dušu pre všetkých, ktorí majú radi ospalú atmosféru malých historických miest.
Diskusia (0) |
