 Ako už po niekoľko rokov, plánovali sme predĺžený novembrový víkend v Štiavnických vrchoch. Pôvodne bola na pláne turistika, avšak keď nečakane napadla snehová nádielka, turistiku sme prehlasovali bežkami.
Po ceste sme v levickom obchodnom dome ešte narýchlo dokúpili jeden kompletný bežecký výstroj. Vtedy sme však netušili, že sa sem čoskoro vrátime s reklamáciou. Ubytovali sme sa v príjemnom a útulnom penzióne v dedinke Dekýš schovanej v údolí, ďaleko od hlavnej cesty a akéhokoľvek ruchu. Potešili sme sa, že snehu je všade dosť. Okolie sme poznali z peších túr, a tak sme sa na druhý deň rozhodli pre štart v neďalekých Kopaniciach. Nasadli sme do auta s úmyslom vyviezť sa až do Kopaníc, avšak sneh na ceste a najmä jej sklon nám v jeho naplnení zabránili. Auto sme nechali pod dedinou pri bočnej lesnej ceste a nasadili sme si bežky. Napodiv, darilo sa nám lepšie ako autu a do hodinky sme sa ocitli vo východiskovej dedine. Slnko osvetľovalo kusy snehu ležiaceho na konároch stromov, ktoré pôsobili ako rozprávkové – s rukami a telom. Mala som pocit, že každú chvíľu prehovoria hlbokým dunivým hlasom.
 Z Kopaníc sme sa po červenej turistickej značke vybrali smerom k Richnavským jazerám. Stopa tam nebola, avšak chodník bolo možné rozlíšiť podľa menšej vrstvy snehu. Zabárali sme sa do snehu, miestami aj po kolená, ale kvalita snehu (prašan) a okolitá príroda nám pochod spríjemňovali. Chodník vedie raz hore a raz dole bez výrazných stúpaní a klesaní. Po chvíli sme za chrbtom zanechali dedinu – posiate domčeky v kopci a oproti nám sa zjavilo zasnežené Sitno. Mierny výstup nás čakal pred výhľadom na Richnavské jazerá. Na kopci sme chvíľu hľadali značku, pretože sme sa ocitli na ploche bez stromov. O kúsok ďalej sme objavili bežeckú stopu, začínajúcu sa pravdepodobne od jazier. Bola vytvorená strojom a jej kvalitou sme boli takí nadšení, že sme po nej pokračovali takmer do sedla Pleso. Bolo však už neskoro, a preto sme sa radšej otočili. Zajtra musíme vyraziť hneď ráno! Slnko rýchlo zapadalo a vytvorilo prečudesný úkaz – pekelný otvor do neba. Z kopca nad Richnavskými jazerami sme sa spúšťali so zapnutými čelovkami a ja som každú sekundu čakala pád. Toto očakávanie ešte väčšmi umocňovala neustále sa zvyšujúca rýchlosť... Nakoniec som úspešne spadla. Vrátili sme sa do Kopaníc (celkom rýchlo, využívajúc nami vytvorenú stopu) a v hostinci sme sa zastavili na čaj. Vnútri sedela skupinka domácich, krb príjemne hrial a cigaretový dym stál. Jeden postarší pán sa do nás pustil, že kde sme boli, kam ideme, kde všade turistikujeme, až si k nám prisadol. Po chvíli začal čosi splietať o Annapurne, že tam treba ísť, že tam je super. Pomysleli sme si, jasné, ujo popil, spomenul si, že existuje akási Annapurna a teraz nás ide ohurovať svojimi vedomosťami. Ujo mal už zopár... v sebe. Po čase som vypla a prestala som ho počúvať. Akí sme však ostali prekvapení, keď po hodine splietania vysvitlo, že ujo nie je nijaký táraj a pod Annapurnou naozaj bol. Niekedy po páde totality dostali v robote väčšie odmeny, žene povedal, že ide na školenie, no a on si v skutočnosti zaplatil trek okolo Annapurny. Stíšil hlas, pretože žena od neho sedela iba meter a doteraz, po desiatke rokov o tom nevie. „Viete, ona by nepochopila, že som na to dal toľko peňazí...“. Nestačili sme od údivu oči otvárať, keď sme sa ešte dozvedeli, že ujo sa kedysi zúčastnil na horolezeckej expedícii. Opäť som si raz uvedomila, že na prvý dojem nemožno dávať!
 Po čaji a tuším pive sme zabudli, že nás čaká brutálny zjazd lesom k autu a ešte k tomu v úplnej tme. To bola naozaj zábava. Pred každou zákrutou som sa preventívne hodila na zem, aby som neskončila v spleti stromov a neletela dolu bočným svahom. Po návrate do penziónu sme sa rozhodli, že na ďalší deň začneme bežkovať od Richnavských jazier pekne esteticky po stope do sedla Červená studňa a späť.
Na ďalší deň to však tak ružovo nevyzeralo. Zaparkovali sme napravo od jazera a cez chatovú osadu sme sa presunuli na druhú stranu jazera. Oteplilo sa a kusy snehu z konárov padali na naše nič netušiace hlavy. Toto bol úvodný tréning pred výstupom na hrebeň. Stopa bola síce pekná, avšak šmýkalo sa, a keď som sa na chvíľu zabudla, zviezla som sa späť o zopár metrov. Mierne pofukovalo, slnko krásne svietilo, sneh nad jazerom sa topil a vytváral bačoriny. Na hrebeni sme spoznali miesto, na ktorom sme sa deň predtým otočili a vybrali sa do sedla Pleso. Stretáva sa tu niekoľko značiek. My sme sa vybrali doľava, do lesa, po značkovanej bežeckej trase. Krátky strmý zjazd a ocitli sme sa na úzkom chodníku traverzujúcom kopec, všade okolo nás rástli stromy. Cesta bola monotónna, kopírujúca svah, niekoľkokrát zahla. Občas nás prekvapil potôčik križujúci trať a stekajúci zo steny kopca a sem tam trčiace skalky.  Kúsok pred novo vybudovanou, ešte nefunkčnou zjazdovkou sme sa nakoniec predsa len dočkali výhľadu na okolie. Naľavo, na druhej strane údolia sme spoznali Kohútov majer s niekoľkými domami a Pivovarský vrch. Keď sme prechádzali cez lyžiarsky svah, stretli sme skupinku tínedžerov na bežkách, ktorí si tu rovnako ako my dali chlieb a čaj. Zdalo sa mi, že sú podobne vyšťavení. Stopa pekne pokračovala, prekvapivo nezničená chodcami, avšak my sme viac a viac strácali sily. A sedlo nikde. Čakali sme ho za každým záhybom kopca. Miro na jednom mieste zapichol paličku do snehu a zlomil ju. Ostala z nej rozstrapkaná oštara. Od toho momentu mi pohybmi pripomínal gondoliera z Benátok. Cesta pred sedlom sa rozvlnila a my sme sa museli sústrediť, aby sme vo vlnkách nezhučali. Okolo druhej poobede sme konečne dorazili do cieľa. Boli sme unavení, avšak dosiahnutie méty nám dodalo energiu a zlepšilo náladu. Malé deti sa sánkovali na svahu, rodičia postávali a my sme si dali čaj s keksami. Dlho sme sa však nezdržali a ponáhľali sme sa späť. Spiatočnú trasu nikto medzičasom neskrátil a my sme po hodine prepli do automatiky. K Richnavským jazerám sme dorazili po tme, schopní iba sa spustiť dolu kopcom, nevnímali sme ani začínajúci dážď... Prešli sme približne 20 km.
O pár dní sa sneh takmer úplne roztopil a my sme si viac v tú zimu v Štiavnických vrchoch nezabežkovali. Cestou domov nám po náročnej negociácii palice v obchode vymenili za kvalitné. Škoda, tá zlomená mala svoje čaro.
- článok bol uverejnený v časopise Krásy Slovenska
- viac na www.matilda.sk
Diskusia (0) |
