 „Spiš či nespiš“? Opýtal by sa rýdzi východniar typickým prízvukom na inej než prvej slabike slova. Ak si vezmeme Spiš vo význame slovenského regiónu, môžeme si byť istí...
... skvelým výberom lokality na turistickú vychádzku.
Čakanie na svetlo v tuneli
Popri malebných dedinkách v Prešovskom kraji, kadiaľ nás vedie cesta k cieľu, pohorie Branisko sa javí ako strážny kolos. Okolie mi ubieha za zatiahnutým oknom auta. Chminianska Nová Ves, Bertotovce, Hendrichovce a ďalšie sídla ponúkajú výhľad na slnečnú hornatú krajinu. A potom dlho dlho nič. Nasleduje 5 kilometrový pás temnoty. Nad nami stoja tisícky ton skál, kameňov, stromov a vynára sa vo mne pocit, že to celé padne. Na nás. Diaľničný tunel Branisko ma po treťom kilometri posúva do stavu, keď už v jeho medziach nemám čo objavovať. Teda aspoň vizuálne. O technickom vybavení vrtu by sa dalo rozprávať aj tri dni. Vraví Gabi, a vykladá mi o protipožiarnej ochrane tunela a o ventilácii, bez ktorej by sme sa nedostali k prívodu čerstvého vzduchu. Nadarmo má vrt dva vchody. Kým nevidím na jeho koniec, očakávam ďalšie a ďalšie kilometre tmavého úseku. Na Spiš sa jedného dňa vyberiem po priesmyku.
Skalné mestečko neďaleko hradieb
Svetlo na konci tunela osvieti očí skôr, ako očakávam. Množstvo stromov na oboch krajniciach nás počas jazdy upozorňujú na zvyšujúcu sa rýchlosť. Spomalí nás aleja pred Hodkovcami, kde sú stromoradia vysadené obzvlášť rovnomerne. Viem si živo predstaviť, ako jazdili pomedzi ošarpané lipy stredoveké koče so šľachticmi Zápoľskými, neskôr Turzovcami a Csákyovcami. Bezprostredná vyhliadka na Spišský hrad rozvírili vo mne predstavy o živote v kráľovskom sídle. Vždy som sa chcela preniesť do čias rytierskych zápasov, hradných slávností a noblesných šiat. Zastavujeme sa sa v Hodkovciach. Zaujal ma predaj domáceho včelieho medu priamo v obytnom dome, ako aj kaštieľske sídlo panovníkov- dnes už sociálne zariadenie. Na parkovisku nik okrem nás nestojí. Za nami je stánok s občerstvením, za ktorým sa začína náučný chodník Sivá Brada – Dreveník. Travertínové kráľovstvo je jedna z najstarších chránených krajinných oblastí na Slovensku a je pod správou Národného praku Slovenský raj, na informačnej tabuli chodníka sa pýši ochranný stupeň číslo 5. Vydávame sa na cestu. Postupovali by sme rýchlejšie, keby nás na každom metri nezastavoval meniaci sa výhľad na široké okolie. Dovideli by sme aj ďalej, no Branisko aj tentoraz ukazuje svoju mohutnosť. Skaly sú vysoké, túlame sa medzi nimi, hľadáme podobizne. Jedna pripomína ľudskú tvár, ďalšia sediaceho psa. Z tretej sa zas kľukatí ihličnan, z nasledujúcej vytŕčajú paprade a machy. Medzi skalami je tak vlhko, akoby bolo nedávno pršalo. Rozptýlia nás zvuky ťažkých strojov, čo na druhej strane kopca hlučne vrývajú do skál, aby z nich vyťažili čo najviac štrku. Rastlinstvo Dreveníka je rozmanité. Od čakaniek, repíkov, borievok, materín, až po chránené druhy tam nájdeme pestrú paletu vegetácie. Zhliadli sme aj ríbezľový ker.
Spišský velikán
Travertínové kryštalické bridlice slúžili pre výstavbu Spišského velikána. Hrad sa týči na kamennom brali, odkiaľ sa nám zdá, že všetko navôkol je na dosah ruky. Len zo samotného hradu vidíme jeho nádhernú polohu i krásnu architektúru, pre ktorú sa oplatí vynaložiť sily na výstup na hrad. Za nami prichádza asi tucet návštevníkov. Počuť češtinu, záhoráčtinu, občas sa pomedzi ne prepletá i poľština. Kráčame k hradnému nádvoriu. Opriem sa o zábradlie, Gabi nastavuje objektív, zaostruje na blízke Spišské Podhradie a Spišskú Kapitulu, sídlo spišského biskupstva. Konečne sa ma chytá vetrík, od rána sa nepohol ani lístok na strome a horúčava sa vystupňovala na rekordných 37 stupňov. V rozjarení nad slovenským čínskym múrom, prerušila ma poznámka vedľa stojaceho chlapčeka. Potkan, pozri mami, potkan. Nádvorie ohraničuje hradba, v rámci ktorej nachádzajú útočisko rôzne živočíchy. Tvor stojí na dvoch nohách, znalosti z biológie nepustia, je to predsa syseľ pasienkový. Odkiaľ sa tam vzali tieto chránené živočíchy? Podľa ochranárov tam majú vynikajúce podmienky, postupne sa usadili aj za hradbami. Spiššský hrad obýva približne 40 jedincov. Obhliadame si remeselnícke stánky s výrobkami z dielne spišskohrhovských drevorezbárov . Zvonia tam zvončeky, lákajú sošky, varešky a podobné pozornosti. Za vstupnou bránou sa vyrábajú aj hlinené nádoby. Nech sa vám páči, ako si prajete milá pani, podľa vášho priania zariadime sa. Až mi je nepohodlné byť v pozícii niekoho, kto velí a ráči si, a keď k tomu všetkému prirátam intonáciu a ĺa z úst renesančného služobníka, cítim sa ako hotová hradná pania. No ako tak nad tým premýšľam, predajca sa zastal svojej úlohy naozaj dokonale. Hradom nás sprevádza brigádnik. V skupine je nás asi tridsať. Spišský velikán prekonal nejeden vpád, hovorieva sa, že nikdy nebol dobytý. Dejiny hradu siahajú až do 11. až 12. storočia. Okolo tretiny 13. storočia vzniká dnešná kruhová veža, románsky palác a iné časti horného hradu.
Levoča
Do mesta vchádzame cez Košickú bránu, čo Je hlavný vstup do mesta. Len čo vystúpime z auta a vyrážame na prechádzku historickým centrom, zrazu stretávame výnimočnú osobu, Petra Kolesára. Na prvý pohľad je to obyčajný človek, no kto videl dokumentárny film Slepé lásky, určite sa stotožní s názorom, že táto osoba sa vyznačuje dúškom výnimočnosti. Ani vo sne by mi nenapadlo, že zastihneme nevidomého učiteľa hudby zo základnej školy pre nevidiacich len tak, počas prechádzky Levočou. Pán Peter učí nevidomých hrať na klavíri a spievať v zbore. Má fantastickú imagináciu, ktorú preciťuje cez zvuky, hudbu, cez počuté a režisér Juraj Lehotský sa dozvedel o jeho schopnosti a jednoducho to dal na filmové plátno. Mestskú pamiatkovú rezerváciu, patriacu pod ochranný štít UNESCA, ohraničuje opevnenie, ktorého počiatky siahajú do trinásteho storočia. Tú si obhliadame zo severnej strany, kde pozorujeme rekonštrukciu. V Levoči si prezeráme Thurzov dom, radnicu, až nakoniec Chrám svätého Jakuba. Som zvedavý človek. Ak ma postretne tajomno, mám tendenciu zaujímať sa o veci o niečo hlbšie, ako obvykle. Bez fotoaparátu, so zahalenými ramenami vstupujeme do druhého najväčšieho kostola na Slovensku. V tichosti počúvame výklad sprievodkyne a zostávame v nemom záujme o to, čo nám hovorí. Nie je to však úžas zo superlatív, pre aké sa do Chrámu hrnú masový turisti, ale práve naopak. Ťažkosťami i dobrom popretkávané dejiny gotickej stavby, ako i sila kresťanského ducha napĺňajú moju zvedavosť vo vnútri kostola. Najväčší drevený gotický chrám na svete z rúk Majstra Pavla, aj najväčšie gotické námestie na Slovensku krášlia niekdajšie slobodné kráľovské mesto. Osobitou zaujímavosťou v Levoči je legendárna Levočská biela pani a klietka hanby. Baví nás túlať sa v meste a spontánne objavovať, čo ponúka. Novinkou bol pre mňa slimák s pitnou vodou popri radnici.
Diskusia (0) |
