 Bol krásny slnečný deň, na končiaroch Západných Tatier sa belel sneh. Ideálne počasie na vysokohorský výlet. Povedal som si, stačí, ak vystúpim do Žiarskeho sedla, a otočím sa späť.
Vyrazil som sám. Podobné situácie mám veľmi rád. Pri šliapaní na čerstvom vzduchu v lone prírody mám čas utriediť si myšlienky, zrelaxovať, načerpať energiu pri fyzickej námahe. Keďže som vyrazil pomerne neskoro, neboli žiadne náročné ciele výstupu. Jedinou túžbou bolo prežiť pekný deň. Povedal som si, stačí, ak vystúpim do Žiarskeho sedla, a otočím sa späť.
Žiarska chata
 Auto som nechal zaparkované na začiatku Žiarskej doliny, kde je veľké parkovisko a informačné centrum. Možno sa tam dostať aj autobusom z Liptovského Mikuláša. Z parkoviska možno vyraziť rôznymi chodníkmi. Po žltej značke sa dá dostať postupne až na vrchol Baranca. Po asfaltovej ceste k populárnemu východiskovému bodu, ktorým je známa Žiarska chata. Samozrejme, k Žiarskej chate sa dá dostať aj po starej ceste cez les. Záleží na vás a momentálnej nálade. Na Žiarskej chate som už bol viac ráz a keďže ma tlačil čas, vyrazil som tentoraz po pohodlnej asfaltke. Ak máte času dosť, odporúčam vyraziť po ceste cez les. Nech sa už vydáte na cestu akýmkoľvek chodníkom, ocitnete sa v nádhernom prírodnom prostredí Západných Tatier – Roháčov, pričom sa vám postupne otvoria výhľady na hlavný hrebeň, konkrétne na vrchol Nohavicu, Smutné sedlo a Tri kopy. Na Žiarskej chate som si dal čaj a horalku a oddýchol na slniečku. Rozhliadol som sa vôkol a videl množstvo ľudí každého veku. Spokojných ľudí. Psychickú hygienu v lone prírody by som vrele odporučil každému mentálne utýranému a vystresovanému manažérovi či ľuďom, ktorí potrebujú dobiť „baterku“.
Rázcestie pod Homôlkou, Žiarske pleso
 Neďaleko chaty, teda hneď nad ňou, je budova horskej služby, neďaleko sa nachádza aj cintorín obetí hôr. Niečo podobné ako symbolický cintorín pri Popradskom plese. To sú však už na rane aj ďalšie prírodné lákadlá. Ak sa na chvíľu zastavíte a nastražíte uši, azda začujete zurkot Šarafiového vodopádu. Ten sa nachádza v strmom žľabe pod vrchom Príslop. Postupne som pokračoval po modrej značke na križovatku pod Homôlkou (1 700 metrov). Cesta je veľmi malebná a vedie upraveným kamenným chodníkom cez kosodrevinu. Cestou som stretol niekoľko turistov, medzi inými aj seniorov. Treba povedať, že táto trasa je nenáročná a zvládne ju určite každý s priemernou kondíciou. Prehodili sme vzájomne pár povzbudivých slov, pričom s každým úsmevom bol deň príjemnejší. S pribúdajúcimi výškovými metrami som sa ocitol v pásme snehu. Chodník sa stal klzkým, vzduch sa ochladil, zato malebnosť a farebné kontrasty okolia sa zvýšili. Na rázcestí pod Homôlkou oddychoval manželský pár a rozhodoval sa, ktorým smerom ďalej vyraziť. Či ďalej po modrej značke do Smutného sedla, alebo po zelenej značke do Žiarskeho sedla. Vybrali si prvú možnosť. Ja som po krátkom oddychu vyrazil po zelenej značke do Žiarskeho sedla, ktoré je približne tridsať minút. Cesta viedla cez skalnaté úbočie a cez kamennú suť k malému, no zato veľmi malebnému Žiarskemu plesu. Keďže hore už bola celkom riadna zima a sneh, pleso bolo zamrznuté, čiže žiadne máčanie nôh nehrozilo.  Hoci slnko stále svietilo, v tejto fáze túry už začal fúkať ostrý ľadový vietor. Bol som však správne rozhorúčený. Nasledovalo ešte niekoľko minút miernym traverzom a dorazil som do Žiarskeho sedla. Tu sa moja dnešná púť skončila. Nasledovali dlhé minúty kochania nádhernými výhľadmi. Usmialo sa na mňa šťastie a napriek tomu, že som cestou stretol viacero turistov, v sedle som sa ocitol sám. Mierne unaveného ma ovládol spokojný pocit z pekne prežitého dňa. Ticho, slnko, vietor, sneh, mráz a úchvatná panoráma... Čo viac som si mohol priať... Zo Žiarskeho sedla sa dá pokračovať rôznymi smermi. Pravdepodobne najčastejšou trasou je výstup na vrch Plačlivé a ďalej na Ostrý Roháč. To je však už námet na iný výlet...
Diskusia (0) |
