 Dlhoročné premýšľanie o zimnom prechode Nízkych Tatier sa konečne mení na skutočnosť. Všetky predošlé pokusy zlyhávali na mojom voľnom čase, ale i na čase kamarátov a samozrejme počasí...
A tak sa rozhodnem pre sólo prechod. Potrápiť telo, oslobodiť hlavu, dodrať už aj tak zodraté šlapacie pásy, užiť si samotu a ticho hôr.
1.deň
 Pokojne odfukujúc si za slnečného rána kráčam zo Šumiaca na Kráľovu Hoľu. Devätnásť kilový ruksak mi dovoľuje ísť len pomaly a tak sa po prvých hodinách zmierim s tým, že cesta bude trvať viac ako tri dni. Počasie hlásia na celý týždeň fantastické, tak kam sa vlastne ponáhľať? Snehu je málo, lyže zapínam až na Prednom Sedle pod Hoľou. Hneď na prvých metroch ma opúšťa pätka z viazania a ďalej šlapem s vedomím, že celú cestu budem krivkať. O jedenástej stojím na Kráľovej Holi a miesto zeleného stromu tu stojí červený vysielač. Ale toto železné čudo ma vôbec nezaujíma, do očú mi po pravej strane udierajú Vysoké Tatry a po ľavej celé Horehronie. Slnečné počasie a bezvetrie dovoľujú pozhadzovať všetky vrstvy a pokojne sa kĺzať v tričku po hrebeni až na Orlovú.
V diaľke vidím Ďumbier a Prašivú, sú naozaj v diaľke a rozmýšľam za koľko dní tam asi prídem. Pohľad z Bartkovej na lesy však už dáva tušiť, že cesta to bude zarúbaná. Lyžovať pomedzi kosodrevinu a stromy nie je veru veľká zábava. Lyže mám ľahké, až tak ľahké, že lyžovať sa na nich vôbec nedá. Pri každom zjazde si koledujem o slušnú držku. Po Veľkú Vápenicu sa striedajú úseky so snehom a bez snehu. V lesoch na severnej strane je snehu až príliš. Párkrát vypínam lyže a kráčam pešo. Ísť pešo však znamená zabárať sa po pás do závejov. Vyhrabávať sa so závejov začína byť normálna situácia pri každom odopínaní lyží. Ísť na lyžiach sa však naozaj nedá. Na Veľkú Vápenicu prichádzam o pol piatej. Rýchlo, teda vyše polhodiny pripravujem bivak, večeriam a zabaľujem sa do spacáku. Noc nie je nič extra. Začína fúkať slušne silný vietor, ku ktorému sa pridáva mrznúca hmla. Neustále bičovanie vetra spôsobuje, že celú noc prebdiem.
2.deň
 O pol šiestej ráno ma už nebaví ležať v spacáku, a tak z neho vyliezam. Rozdiel medzi teplotou v spacáku a okolím nie je takmer žiadny. Všetko je dokonale premrznuté. Zbaliť vo vetre všetky veci mi zaberá dobrú polhodinu. Obúvanie zamrznutých skeletov z lyžiarok si žiada značnú námahu a pár teplých slov. Nulový spánok pociťujem hneď pri zostupe z Veľkej Vápenice na Priehybu. Z Priehyby nasleduje veľmi strmý úsek na Kolesárovú. Na vrchole Kolesárovej mám pocit, že som na ceste dva týždne. A to sa sranda ešte len začína. Pri zostupe z Kolesárovej sa s lyžami v rukách strácam v lese a prepadávam do hlbokého záveja, pod snehom nahmatávam seba i popadané stromy. Po vylezení už len smutne pozerám na zlomenú palicu. Priznám sa, že mi v tej chvíli bolo do plaču. Pokračovať bez palice sa mi v tom momente zdalo nemysliteľné. Začína sa teda mordovačka až na Čertovicu. Oceňujem stopy ľudí ktorí šli predo mnou, bez nich by som sa strácal oveľa viacej. Prechádzam cez nekonečne dlhé lesné pasáže, neustále odopínam a zapínam lyže, zohýnam sa s ťažkým ruksakom a vyhrabávam sa zo závejov. To všetko sa odráža i na kondícii. Značne spomaľujem. Pohoda sa rýchlo vytráca. Zažívam mnohé pády, bez palice je rovnováha totiž cudzím pojmom. Hádžem mnoho držiek. Po nespočetných pádoch sa už len zúfalo smejem, neostáva mi nič iné len pokračovať ďalej. Celý deň vlastne prechádzam iba lesmi. Jedine na Zadnej Holi nie sú stromy a užívam si pohodlné hrebeňové šlapanie. Z Havranej Poľany nasleduje opäť neuveriteľne dlhý úsek lesom. Keď si už myslím, že les nikdy neskončí, že v ňom od únavy zahyniem, prichádzam do Bacúškeho sedla. Dopíjam poslednú vodu a oddychujem. Nasledujúca štyridsať minútová cesta do sedla pod Lenivou sa nenesie v inom duchu ako lesnom. Veľmi sa už teším na Ďumbiersku časť a na poriadne vŕšky. Na Čertovicu prichádzam s takými roztrasenými nohami, že keby ma niekto potkol, tak ostanem zabitý tam kde padnem. Nikdy som nič namáhavejšie na lyžiach ako tieto dva dni neprešiel. A nikdy ma nič tak ani nezničilo. Rozhodujem sa preto pred začiatkom Ďumbierskej časti pre jednodňový relax. S tým, že váhu ruksaku musím jednoznačne znížiť.
3.deň
Keďže to z Čertovice nemám domov ďaleko vymieňam pohodlie zamrznutého stanu za svoju nepohodlnú teplú posteľ.
4.deň
 Po krátkom relaxe vyrážam z Čertovice s ruksakom, ktorý som odľahčil o päť kíl. Radosť z poriadnych kopcov a krásnych výhľadov mi uberá nečakane veľká oblačnosť. Oblaky, ktoré vyzerajú, že mi už idú padnúť na hlavu mi o pár minút na ňu i padajú a ocitám sa v hustej hmle. Na Lajštrochu nič nevidím. Vlastne od rána nič nevidím. Pred Králičkou sa počasie pokúša o prevrat. Na chvíľu sa mi predstaví masív Štiavnice, aby sa v zápätí znova ukryl v hustej hmle. Premýšľanie o teplej polievke a čaji ma vyvádza z opatrnosti a pri zjazde z Králičky na chatu pod Ďumbierom hádžem unikátne salto. Pozbierať sa zo zeme mi trvá hodnú chvíľu. Na chate ma poteší už spomínaná polievka, čaj a stretnutie s kamarátom.
Na vrchole Ďumbiera to vyzerá ako všade navôkol. Hustá hmla je všadeprítomná. Cesta na Chopok po zľadovatenom hrebeni v hustej hmle nie je veľmi srandovná. Okrem tyčí a seba nevidím nič. Pod Kamennou chatou stretávam dvoch vycipkaných skialpinistov ako vystrihnutých zo športového katalógu. Ich super himalájske oblečenie a skialpová výstroj drahšia ako ja celý dokopy, mi dáva tušiť, že títo chalani sú trošku iná kategória ako ja. Ale drahé oblečenie a výstroj nie je všetko a títo borci sa vracajú kvôli hmle naspäť na chatu.
Na Kamennej chate si vychutnávam nečakanú slnečnú chvíľu a spolu s ňou i dobrú kapustnicu a teplý čaj. Hľadím na Dereše vytŕčajúce z mliečneho mora. Krásny pocit končí pri pomyslení, že onedlho sa do toho mora ponorím a strávim v ňom zvyšok dňa. A veru tak je. Onedlho opäť netuším kde som. To, kde vlastne som viem len vďaka tabuliam v sedlách a na vŕškoch. A tak míňam krásne kopce a spomínam na výhľady, ktoré by bolo vidieť nebyť tejto hmly. Ale nič sa nedá robiť, treba sa zmieriť s mliečnym nádychom a pokračovať. Nestretávam už nikoho, vlastne možno aj stretávam, ale v tejto hmle nevidím nič a nikoho. Ani neviem ako, ale znova sa ocitám na zemi, prestal som to počítať po piatom páde. Automaticky sa dvíham, oprašujem a šlapem ďalej akoby sa nič nestalo. O piatej večer rozbaľujem stan pred sedlom Zámostskej Hole. Spokojne žuvajúc slaninu vykúkam zo stanu a dívam sa na rozplývajúcu sa hmlu. V posledných minútach svetla ešte zazriem Veľkú Chochuľu a Prašivú. Snažím sa zaspať, vôbec sa mi to však nedarí a tak skúšam rátať ovečky, myslím na Julku a pekne vypenené pivo na Donovaloch.
5.deň
 O šiestej ráno vstávam, nevstávam však zo spánku, ale zo stanu. Bodaj by som sa prebúdzal... Je jasno a relatívne teplo. Poznávam to podľa toho, že obúvanie lyžiarok mi trvá o pätnásť minút menej ako posledne. Po ďalšej prebdenej noci sa cítim trochu unavene, ale myšlienka, že dnes dorazím do cieľa hádže únavu kamsi do neznáma a ja spokojne šlapem ďalej. Pod Zámostskou Hoľou vidím stan, zrejme sa tiež niekto rozhodol pre mrazivú romantiku. Vychutnávam si krásny východ slnka. Prestáva ma bolieť ľavá achilovka a začína ma bolieť pravá. Je to „radosť“. Na vrchol Skalky prichádzam v tričku. Onedlho už stojím na Veľkej Chochuli.
Pre mňa najkrajší vrchol Nízkych Tatier. Nie len kvôli skvelému názvu, ale i kvôli prekrásnemu výhľadu a samotnému hôľnatému terénu. Na Chochuli oddychujem, fotím a obedujem. Vychutnám si ticho a pokoj a na Prašivú si to radostne kĺžem po hrebeni. Odtiaľ sa posledný raz dívam na celý hrebeň. V diaľke je vidieť Kráľovu Hoľu. Spomínam, ako som si tam pri pohľade na západ hovoril, aké to asi bude, keď už budem na Prašivej. A teraz tu stojím a cítim sa výborne. Snehu tu však je žalostne málo. Teplé lúče slnka, žiadny sneh, jesenné farby suchých tráv a čučoriedok mi pri zostupe pripomínajú jeseň. S lyžami v rukách prichádzam do Hiadeľského Sedla. Stretávam prvého človeka v tento deň. Prehodíme pár slov a pokračujem strmou a zľadovatenou cestou na Kozí Chrbát. Pohľad z vrcholu je zvláštny. Podo mnou je obrovská lúka bez snehu a v diaľke Donovaly. Úsmev na tvári však strieda pocit akéhosi zvláštneho smútku. Na jednej strane radosť z neďalekého cieľa a na druhej smútok z toho, že to všetko konči. Skutočným cieľom nie sú Donovaly, ale samotná cesta, šlapanie, výhľady, pohoda, sloboda, ale i mrznutie a trápenie sa. Schádzam dole z Chrbta na lúku pod Kečkou. Zatiaľ čo hore vládne zima, tu dole už zúri jar. Kráčajúc po suchej lúke v lyžiarkach a s lyžami v rukách sa cítim ako na inej planéte. Neskôr ešte lyže zakladám, prechádzam lesom cez bežkárske trate a prichádzam do Baníka na Donovaly.
Vyčerpane kráčam pomedzi budovy. Hľadám nejakú malú krčmu a snívam o pive. Ale po dlhšom hľadaní nachádzam iba veľké reštaurácie, obchody, mnoho veľkých hotelov a blbých shopov so samými nepotrebnými vecami do ktorých nemôžem vojsť v lyžiarkach. Samé zákazy, milióny tabúľ, tabule o tabuliach a iné čudesné úkazy. Vychýrené lyžiarske stredisko a nemôžem ísť nikam v lyžiarkach, nemôžem sa nikde najesť bez toho aby mi nebľačali pri uchu rozmaznané decká s ustarostenými rodičmi. Som tu polhodinu a už mi chýba svet z ktorého som sa práve vrátil. Z hôr, z pokojného a tichého, neuponáhľaného a prekrásneho sveta. Z milovaných Nízkych Tatier.
Foto k článku:
712x prezreté
475x prezreté
521x prezreté
416x prezreté
411x prezreté
357x prezreté
478x prezreté
405x prezreté
378x prezreté
374x prezreté
403x prezreté
327x prezreté
339x prezreté
354x prezreté
324x prezreté
365x prezreté
376x prezreté
346x prezreté
345x prezreté
389x prezreté
Diskusia (0) |
