Kaštieľ v Rusovciach, romantické miesto pri Bratislave

Kaštieľ v Rusovciach - krásna stavba nachádzajúca sa v Bratislave nás vráti do časov dávno minulých. Rozmýšlate kám ísť s rodinou na výlet? Hľadáte miesto na romantickú prechádzku? Kaštieľ v Rusovciach je určite vhodné miesto.

Kaštieľ v Rusovciach – v mestskej časti Bratislavy, ktorú na základe Trianonskej dohody v roku 1920 začlenili do Maďarska a v roku 1947 po podpísaní Parížskej dohody vrátili Československu. Vďaka týmto geopolitickým hrám – správne sa hovorí repatriáciám a územnému vyrovnaniu – sa miešali aj vlastnícke vzťahy k jednej z najkrajších stavieb na území dnešnej Bratislavy. 

 

 

Nádherná stavba kaštieľa, tak veľmi pripomínajúca anglické vidiecke sídla, dostala dnešnú podobu vďaka grófovi Emanuelovi Zichy-Ferraris. Tento pán financoval v rokoch 1840 až 1850 prestavbu kaštieľa do módneho štýlu anglických šľachtických sídiel v tudorovskom štýle. Zaujímavé však je, že viaceré zdroje zužujú obdobie prestavby iba na roky 1841 až 1844. Pravdepodobne nie je možné vylúčiť, že prestavba prebehla v priebehu troch rokov, ale je to skôr nereálne. Zhodu však všetci autori našli v pohnútke, ktorá viedla vlastníka k prestavbe. František VIII. Zichy sa oženil s dámou menom Šarlota, pôvodom Angličankou. Svoju hlbokú náklonnosť prejavil práve prestavbou rodinného sídla. Základný kameň prestavby údajne položili 11. júna 1843 a tejto slávnosti sa mal zúčastniť aj neblaho známy rakúsky kancelár, knieža Metternich. Druhý vlastník, ktorý sa veľmi výrazne podpísal na zveľadení budovy a priľahlého parku bol Hugo I., gróf Henckel z Donnersmarcktu. Gróf Henckel, dobrý hospodár, zakladateľ niekoľkých firiem, ako 62 ročný kúpil rusovecké panstvo pre svoju druhú manželku Lauru. Nanovo založil park v časti za rusoveckým ramenom a na tomto mieste založil žrebčín, ktorý si získal dobré meno v celej vtedajšej Európe. Pani Laura prežila v kaštieli 15 rokov. V roku 1906, rok po jej smrti, získali kaštieľ aj s parkom Elemér a Štefánia Lónyayovci.  Mimochodom Štefánia von Sachsen-Coburg und Gotha bola saskou vojvodkyňou, rakúskou a uhorskou korunnou princeznou, vdovou po rakúskom následníkovi trónu Rudolfovi. Ten v roku 1889 spáchal samovraždu.

 

 

Manželom Lónyayovcom vďačíme za skomplikovanie majetkovoprávnych vzťahov k celému areálu. Na prelome 20. a 21. storočia bolo priznávanie vlastníctva kaštieľa a parku obľúbenou témou dennej tlače na Slovenku. Ale o tom až neskôr.  Lónyayovci do stavebnej dispozície kaštieľa zasiahli minimálne. Interiér prispôsobili štandardu bývania šľachty na vidieku. Pribudlo ústredné kúrenie a kúpeľne. Každodenný život a odohrával najmä v prízemnej časti. Tu sa nachádzala vstupná hala so schodiskom salón, knižnica, biliardová miestnosť a tzv. turecký salón. V južnom krídle boli apartmány pre bežné návštevy, v severnom boli situované sklady a kuchyňa. Vzácne návštevy vítali na prvom poschodí (piano nobile), z ktorého sa vchádzalo alebo do veľkej jedálne alebo rytierskej sály tzv. Červený salón). 

 

Červený salón je ešte dnes úžasný priestor. Napriek devastácii, ktorou kaštieľ prechádza je táto miestnosť relatívne dobre zachovaná. Obrovské okno s lomenými oblúkmi gotického slohu zabezpečuje dostatok svetla na ohliadku nádherných obrazov s rytierskymi výjavmi. Rozprávkovo naivne pôsobiace výjavy z turnajov, romanticky idealizovaného stredovekého života, obrazy krásnych princezien a spievajúcich trubadúrov sú doplnené bohato zdobeným obkladom stien z tmavého dreva. Miestnosti dominuje obrovský krb s mramorovým obkladom. Bokom od krbu, priamo nad vstupnými dverami, veľmi nenápadne je umiestnený balkón. Na ten sa vchádza z druhého poschodia.  Napriek tomu, že celá miestnosť pôsobí ako kulisy k filmu Cantervillské strašidlo, je to krásna miestnosť. Ani už spomenutá rozprávková naivnosť jej neubrala na kráse. Tam, kde by sa návštevník striasol z toľkej „cukríkovej sladkosti“, začne obdivovať remeselnú zručnosť, s ktorou bol interiér upravený. Je to ... je to obrovská škoda, že sa rozpad a rozklad dostali tak ďaleko. Je škoda, že bežný návštevník sa na toto miesto v priebehu ďalších desiatok rokov asi nedostane.

 

Manželia Lónyayovci postavili v parku minaret – vodárenskú vežu v neogotickom slohu nadväzujúcom na slohový výraz kaštieľa. Vodárenská veža slúžila až do druhej polovice 20. storočia. V tomto období bola venovaná pozornosť a v dobrom stave bol udržiavaný aj park s rozlohou 13,2 ha. Rusovecké rameno bolo zavodnené a dalo sa na ňom člnkovať. Vzdialenejšie časti parku voľne prechádzali do divokého lužného lesa.

 

 

V roku 1944 korunná princezná Štefánia Lónayová odkázala nehnuteľnosť benediktínskemu rádu v Pannonhalme. Na jeseň toho roku však kaštiel zabralo SS komando Obergruppenführera Veesenmayera. V roku 1945 jednotky SS vystriedali vojaci Červenej armády. Rovnako ako neďaleký kaštieľ v rakúskom Hoffe, aj tento v priebehu týždňa vydrancovali.  Časť rodovej galérie Zichyovcov, ktorá tu ostala zachovaná bola v roku 1952 prevezená na hrad Červený Kameň.  Od roku 1950 bol užívateľom Slovenský ľudovo-umelecký kolektív (SĽUK). Vďaka nemu si ešte dnes môžete pozrieť film Rodná zem z roku 1953, v ktorom je zachytený nepoškodený interiér kaštieľa.  V roku 1976 sa po prvý krát naplánovala generálna oprava kaštieľa. Začala sa v roku 1982. V roku 1989 ju prerušili. Už aj keby tú nešťastnú obnovu neprerušili, s veľkou pravdepodobnosťou by veľmi rýchlo muselo prísť k ďalšej oprave. Podľa schváleného projektu poľská firma vykonávajúce obnovu začala výmenou strešnej krytiny. Pôvodnú pálenú škridlu nahradil medený plech tvarovaný do podoby klasickej krytiny. Prerušenie prác znamenalo súčasne aj prerušenie akejkoľvek údržby.  Dažďová voda, ktorá bežne stekala rínami do odtokových kanálov ostala stáť v znížených častiach strechy za murovanými atikami. Medený plech vďaka tomu začal podliehať korózii a voda si našla cestu do vnútra kaštieľa. Spúšť, ktorú narobila voda si ťažko predstaviť. V jednej časti sa prepadli dve podlažia tak ako by nimi preletela letecká bomba. Povedať o tejto situácii, že je smutná nevystihne ani zďaleka realitu.

 

 

Napriek žalostnému stavu ide stále o viac ako lukratívnu stavbu aj s priľahlým parkom. Asi aj vďaka tomu pár rokov na prelome storočí sledovala naša verejnosť správy o sporoch cirkevného rádu Benediktínov a Vlády Slovenskej republiky o vlastníctve kaštieľa. Vlastníkom pamiatky je dnes Slovenská republika. Je stále tak trochu záhadou, prečo benediktíni z Maďarska tak tuho bojovali o majetok na Slovensku. V roku 1979 vydal pápež Ján Pavol II. edikt pre cirkevné obce a rády v jeho jurisdikcii podľa, ktorého v ich vlastníctve sú len majetky, ktoré sa nachádzajú na území štátov, v ktorých pôsobia. Podľa tohto právneho dokumentu mali maďarskí benediktíni nárok len na svoje majetky na území Maďarska.  Rád sv. Benedikta so sídlom v Komárne bol na Slovensku zaregistrovaný až 28. apríla 1994. Prakticky od tohto času sa viedol spor o kaštieľ. Dnes sa už našťastie nikto o nič nesúdi. Vďaka finančnej podpore z Nórskeho finančného mechanizmu by sa mal park pri kaštieli s objektom bývalého čeľadníka obnoviť do roku 2016. Teda do doby prevzatia predsedníctva Európskej únie Slovenskou republikou. Nóri boli ochotní financovať aj obnovu kaštieľa. S jednou podmienkou: aspoň jeho časť bude prístupná verejnosti.  Spôsobov ako realizovať túto podmienku bolo neúrekom. Napríklad sprístupnením na niekoľko dní v jednom mesiaci, sprístupnením len niekoľkých miestností ... Akosi nedošlo k dohode. Na škodu vecí občanov Slovenskej republiky.