Letný splav rieky Latorica

Opäť sa mi podarilo splniť si jeden z  mnohých cestovateľsko-dobrodružných snov, ktorým bol  splav rieky Latorica. Na tento výlet som sa vybral s  overenou dvojicou ako stvorenou na potulky v prírode, kamarátom Elvisom a  jeho psom Tarou. Našu cestu sme začali pri obci Boťany a  plánovali sme rieku splaviť až po obec Borša, kde rieka Bodrog (vzniká sútokom Ondavy a  Latorice) prekračuje hranicu s  Maďarskom. 

Dovolenka sa začala naozaj pekne, počasie bolo príjemne, takže sme nafúkli čln a  vyplávali. Minuli sme známy most, ktorý spája obce Pstruša a  Boťany. Brehy boli plné rybárskych bunkrov, kde sa dá naozaj pekne skryť pred nepriaznivým počasím. To sme hneď prvú noc veľmi ocenili, keďže nás zastihla búrka, ktorá trvala takmer až do obeda nasledujúceho dňa. Nakoniec sme sa opäť vydali na cestu. Počasie bolo ako v  skutočnom dažďovom pralese, sparné, horúce a  vlhké. Komáre ako bonus k  tomu. Cestou sme museli zdolať mierne prekážky ako konáre a  popadané a  naplavené stromy. 

Prekvapilo nás, že v  tomto období je rieka veľmi tichá. Takmer vôbec nebolo počuť žaby, hmyz ani vtáctvo. Také to hluché obdobie, keď už takmer všetko vtáctvo má mláďatá preč z  hniezda. V  tomto sa dosť líši letný splav od jarného, kedy je všetko akési živšie. Pravidelne sme počuli špliechanie vody, keď bolene lovili svoju večeru. Pri brehoch nás v  naozaj hojnom počte sprevádzali rybáriky riečne, ktoré kŕmili mláďatá. Po okrajoch rieky sme videli len veľmi málo rastlín, na ktoré som sa tešil. Bolo tam len pár lekien a  iných vodných rastlín. 

Voda bola pokojná, občas sme poriadne zabrali a  inokedy sme sa zas nechali unášať trochu rýchlejším prúdom. Z  brehov nás pozorovali dospelé, ale aj mladé chavkoše nočné, ktoré patria do čeľade volavkovitých vtákov. Párkrát sa nám podarilo vidieť aj volavku popolavú a  bociana čierneho. Najviac nás však prekvapila haja tmavá, ktorú sme videli až dvakrát. 

Prechádzali sme národnými prírodnými rezerváciami Latorickým a  Boťanským luhom, ktoré sú v  správe CHKO Latorica. Lužné lesy sú plné starých stromov prevísajúcich ponad brehy, čo vytvára pocit amazonskej divočiny. Objavili sme naozaj nádherné piesčité ostrovčeky, kde sme našli stopy vydry riečnej, ktorú sa nám neskôr aj pošťastilo vidieť. 

 

Vysoké bahnisté rieky nám dosť komplikovali zakotvenie a  invázie komárov boli na nevydržanie. V  spacáku mi bolo tak teplo, že som zaspal s  pravou rukou a  nohou vystrčenými zo stanu. Ráno som to samozrejme dosť ľutoval, keď som zbadal desiatky štípancov na polke tela. 

Splav Latorice od hranice k hranici sa nám z časti vydaril, hoci našu expedíciu sme museli predčasne ukončiť kvôli hustému dažďu a  vetru v  obci Ladmovce, ktorá sa nachádza asi 5km od maďarskej hranice. Nechceli sme riskovať, že sa prevrátime na rieke Bodrog (vzniká pri obci Brehov sútokom riek Latorica a  Ondava). 

Určite si tento splav zopakujem ešte raz na jar, keď tam príroda ožíva, vtáky hniezdia a  všetko okolo rastie a  kvitne. Určite je toto miesto zaujímavé začiatkom júna, kedy tu dochádza k  rojeniu podeniek, ktoré čakajú tri roky ako larvy v  bahne, aby sa za jeden deň zmenili na okrídlený hmyz, rozmnožili a  umreli. Podenky je momentálne možné na Slovensku vidieť iba na brehoch rieky Tisa, Bodrog a  Latorica. 

 

Aj tento výlet na Slovensku je dôkazom toho, že v  okrese, kde žijem je ešte stále veľa miest a  zákutí, ktoré chcem spoznávať a  objavovať. Možno táto zabudnutá časť Slovenska nepatrí k  turisticky najnavštevovanejším miestam, ale práve jej divokosť a  nedotknutosť z  nej robí krásne a  magické miesto.