Salvador - krajina čiernych pláži

Turisti sa sem veľmi nehrnú a Salvador je pravdepodobne najmenej navštevovanou krajinou Strednej Ameriky.

Prímorské letovisko La Libertad je v cestovateľských sprievodcoch označované ako obľúbené výletné centrum obyvateľov hlavného mesta San Salvador. Je vzdialené približne 34 kilometrov pravidelnou autobusovou linkou číslo 102. Tu sa na chvíľu zastavme a opíšme cestovanie salvádorskými mestskými autobusmi. Konkrétne linku číslo 102. Vozidlá boli staré, ošarpané zvonku aj zvnútra, statný motor dával hlasne najavo silu svojich koní. Šoféri pôsobili ako praví latinskoamerický štramáci s nagelovanou frizúrou, slnečnými okuliarmi a vyžehlenými košeľami. Čo však bolo v tej chvíli najpodstatnejšie, ich zábavou v pracovnej dobe bolo pretekanie. Vzájomne pretekanie. Bez ohľadu na bezpečnosť, premávku, či pocity cestujúcich.

Nemilosrdne si to vzájomne rozdávali na plné obrátky. Rútili sa šialenou rýchlosťou, kľučkovali medzi autami, trúbili... Štýl jazdy to bol veľmi jednoduchý – brzda, plyn. „El Puerto, El Puerto“, vykrikovali temperamentne na ľudí zaužívaný a skrátený názov oficiálneho Puerto La Libertad. Ak aj niektorý zo súťažiacich zaostal, ostatní ho počkali na krajnici a závod pokračoval. Kto nezažil neuverí. Naši spolucestujúci len ľahostajne pozerali z okna, podobné scény ich zjavne nemohli vyviesť z rovnováhy. Pre nás to však bol adrenalínový zážitok, ktorý sa opakoval pri každej jazde z La Libertad do hlavného mesta a späť.

La Libertad

salvador_foto Do samotného letoviska La Libertad, ktoré sa nachádza v pobrežnej oblasti nazývanej Costa del Bálsamo nás hnala viera v príjemný oddych po dlhej ceste, vidina kúpania a spoločnosť mladých ľudí. Veľmi znepokojivo tak pôsobil pohľad na ošarpané budovy, špinavé ulice a hordy potulujúcich sa indivíduí. To sa potvrdilo po prvých krokoch mestom a dovtedy divoká jazda autobusom nám už zďaleka nepripadala tak nepríjemná.

„Olá, gringo“, hulákal na nás hrubý a zjavne prepitý ženský hlas. Patril dobre stavanej a vôbec nie príťažlivej ženskej, ktorá nám rukou naznačovala, čo všetko by urobila s našim mužstvom. Samozrejme, nie zadarmo. Ako prvá si nás tak všimla prostitútka, ktorá by si na slanú vodu nezarobila ani v starobinci. Pridali sme do kroku. Podľa postavy by sa mohla dosť dobre živiť aj ako vyhadzovač.

Aby sme však neurazili salvádorské seňority. Úprimne, krásou žien sa Salvadoru vyrovná len máloktorá krajina. Žiaľ, podobná pozitívna mienka nepanuje o Salvadore všeobecne. Veľkej obľube sa krajina neteší ani v médiách. Je často označovaná ako najkrvavejšia krajina celého regiónu a to je v porovnaní so susednou Guatemalou, či Nikaraguou čo povedať. Krvavá občianska vojna, ktorej padlo za obeť niekoľko desiatok tisíc ľudí sa tu skončila iba v roku 1992, čo ešte stále odrádza množstvo návštevníkov. Trauma občianskej vojny akoby bola v obyvateľoch dodnes. Ako sa to prejavuje?

Salvádorčania v našich očiach totiž vôbec nevyzerali mierumilovne. Popri množstve príjemných ľudí sme stretávali aj množstvo opilcov, povaľačov, bezdomovcov, či drogovo závislých. Jednoducho ich bolo viac ako v okolitých štátoch a boli aj dotieravejší. Aspoň nám to tak pripadalo. Mali sme však šťastie a nič vážnejšie sa nestalo. Síce sme stretli množstvo chlapov s revolverom za opaskom, tí ich však mali zrejme na vlastnú bezpečnosť. Bežní bol aj pohľad na strážcov s gúľovnicami strážiacich prakticky všetky väčšie obchody v centre hlavného mesta San Salvador. Odfotiť sa však nechceli...

Čierne pláže a kohút

Ako už z uvedeného vyplýva, sen o príjemnom letovisku v La Libertad sa rozplynul a informácie turistických sprievodcov sa ukázali ako kačica. Budovy boli ošarpané a často rozpadnuté ako pamiatka na početné zemetrasenia, ktoré sužujú tento región. Naposledy tomu tak bolo v roku 2001. Na riadnu rekonštrukciu už nikto nemyslel. Ulice tmavé, špinavé a večer vyľudnené. Až na centrálne námestie, kde sa to hmýrilo ľuďmi starými, mladými, vyzerajúcimi bezpečne aj nebezpečne. Pochopiteľne na nás sa lepila ta druhá kategória a „Give me one dollar“ bolo veľmi obľúbenou frázou.

Samozrejme nemožno všetkých Salvádorčanov hádzať do jedného vreca, no kriminalita je v tejto krajine nepopierateľne dosť veľká. Našou prvou a najdôležitejšou úlohu tak bolo nájsť vhodné ubytovanie. Opäť sme siahli po sprievodcovi a vybrali sa hľadať slušný a príjemný hotel s dobrou polohou. Našli sme ho poľahky a skutočne, dom s veľkým dvorom a pristavanými izbami na prízemí bol len niekoľko desiatok metrov od mora. Spoločne s majiteľom, starším pánom dôstojného razenia španielskeho aristokratického štýlu nás privítala aj jeho príťažlivá dcéra. Neskôr vysvitlo, že má dcéry dve. Hneď, akoby odložili domáci úbor, mohli by sa zúčastniť akejkoľvek súťaže krásy. Tým sa však idylka skončila.

Chytili sme malú izbu s množstvom komárov a neexistujúcou klimatizáciou. Navyše, až v noci sme zistili, že v susednom dvore sa zdržiava kohút, ktorý trpí nespavosťou, čo aj dával celú noc najavo. Nadránom som už bol plne pripravený preliať jeho krv... S novým dňom prišla aj nová energia. Veď mestská pláž Playa La Paz na pobreží Pacifiku bola len pár metrov. Prekvapením bola skutočnosť, že piesok je v Salvádore čierny. Privítali nás tak široké, čierne a prázdne pláže a na počudovanie neskutočne teplá voda.

Približne takto vyzerá 300 kilometrov salvádorského pobrežia, ktoré spája cesta Carretera Littoral. A samozrejme, zabudnúť nemožno na vysoké vlny. „Salvádor je rajom pre surfistov“ pritakal nám večer v celkom príjemnom podniku sympatický chlapík Joachin. Potvrdil sa nám tak prvý dojem. Veľa ľudí sa sem síce nehrnie, no surfistov z celého sveta je tu ako maku. V La Libertad žije dokonca najväčšia komunita gringov v celej krajine. A tých niekoľko surfistických podnikov, ktoré sa v meste nachádzajú pôsobí ako oáza uprostred Apokalypsi. A tak sme po jednej noci dali milému kohútovi zbohom, potriasli rukou majiteľovi aj jeho dcéram, zmenili nocľah a prebehli na poschodie k Joachinovi. Do klimatizovanej spoločenskej miestnosti a dobrému chladenému pivu Pilsener...

Pozor na šľapky

Skôr ako letovisko, by sa na La Libertad hodilo prirovnanie rybárske mestečko. Najmä skoro ráno to vyzerá, akoby sa všetci obyvatelia živili lovom rýb. Celý spoločenský život sa v skorých ranných hodinách sústreďuje na dlhokánskom móle, odkiaľ chlapi spúšťajú svoje lode na hladinu. Je na ňom aj rybia tržnica, kde možno dostať produkty mora od výmyslu sveta. A tak, hoci miestni obyvatelia určite neovplývajú hmotným bohatstvom, na zdravú výživu sa určite nemôžu sťažovať. Aj nám všetci odporúčali miestnu špecialitu, hustú krémovú rybaciu polievku - mariscadu Bolo však dosť prekvapujúce, keď si od nás v ošarpanom bufete pri brehu mora za túto špecialitu pýtali desať dolárov. Gringo je proste dojná koza... Podotýkam amerických dolárov, ktorými tu možno platiť úplne všade. Tú radosť sme im pochopiteľne neurobili a polievku ochutnali neskôr. Za oveľa vhodnejšiu cenu a v oveľa príjemnejšom prostredí...

Bolo približne desať hodín doobeda, lode už boli na vode, raňajšie hmýrenie v tržnici na chvíľu ustalo aby sa opäť rozprúdilo po návrate rybárov. My sme sa rozhodli, že navštívime niektoré zo susedných letovísk. Nachádzajú sa tu vraj rozprávkové vily boháčov a hotelové komplexy s rôznymi atrakciami. A tak sme dostali chuť na spoločenský život, sadli do autobusu s prestrieľanými sklami a vyrazili západným smerom k plážam El Zunzal a El Tunco. Cestou sme skutočne videli množstvo reprezentačných víl, tie však boli ohradené tak vysokým plotom, že často trčali iba strechy. Pláže boli široké, krásne, nemali konca a keďže bol pracovný týždeň aj opustené. Vybrali sme si z okna autobusu na pohľad príjemné miesto, rozložili veci a užívali relax.

Až detailnejší pohľad nás utvrdil v tušení, že čierne pláže sú skutočne jedinečné, mohli by ich však aj trochu upratať... Celkovo sme boli široko-ďaleko piati ľudia. My dvaja, spoločnosť nám robila spolubývajúca z hotela, osamelá asi päťdesiatročná turistka Mária z Chile a dvaja Španieli. Mária sa nám ráno nepriamo vnútila slovami: „Idete sa kúpať? Idem s vami. Pre mňa samotnú to nie je veľmi bezpečné...“. Pod vplyvom nevrlého vzhľadu „letoviska“ La Libertad a výzvami na opatrnosť z úst všetkých cestovateľov, zostal vždy jeden z nás pri deke a ostatní si užívali mora. Dodnes tak neviem pochopiť ako mi dokázal niekto na opustenej pláži, kde nebol na prvý pohľad v celom okolí vôbec nikto a vôbec nič, ukradnúť staré šľapky. O tom, že nešlo o ducha svedčili len stopy v piesku...

El Salvador

salvador_foto_2 Samotné hlavné mesto krajiny El Salvador pôsobí dosť rozporuplným dojmom. Ak doň prichádzate autobusom, pôsobí obrovská urbanizačná džungľa na dne údolia Valle de las Hamacas sprvoti veľkolepým dojmom. Ten podporuje aj skutočnosť, že leží na úpätí rovnomenného vulkánu San Salvador. Míňali sme filiálky popredných svetových firiem, ohradené obytné komplexy bohatších vrstiev, predajne luxusných vozidiel... Všetko svedčilo, že vchádzame do svetového veľkomesta.

Čím viac k centru, tým viac sa dojem menil. Dnes tak už možno smelo skonštatovať, že spoločenský aj kultúrny život sa z centra El Salvadoru vytráca a sťahuje sa na novovybudované a reprezentatívne predmestia. Historické centrum, kde už v skutočnosti histórie ani tak veľa nie je, po dlhé roky sužované zemetraseniami tak bolo prepustené chudobnejším vrstvám a dá sa povedať, ponechané napospas osudu. Ak by sme chceli centrum mesta charakterizovať čo najvýstižnejšie, zrejme by bolo na mieste prirovnanie, obrovská tržnica pod holým nebom. Centrum by tak celkom určite cenu za eleganciu nezískalo. Prakticky všetky ulice sú preplnené stánkami s tržnicovým tovarom, všade je neskutočné množstvo ľudí, hluk a dopravný kolaps.

Nenapadá ma tak nič, čo by stálo za odporučenie. Snáď iba konštatovanie, že stredom mesta je námestie Plaza Barrios s veľkým parkom a Metropolitnou katedrálou. Jednoducho, po El Centre sa treba prejsť a užiť si temperamentnú, chaotickú a možno pre obyvateľa strednej Európy aj trocha odstrašujúcu frenetickú atmosféru...