Splav Dunaja na trojmetrovom nafukovacom člne

BudapešťRozostavaný most v Novom SadeRannejšie dospávanie na lodiTretia noc tesne pred Chorvátskymi hranicamiSplav Dunaja do Čierneho moraPláž v Novom SadeSplav Dunaja do Čierneho moraPrvé problémy s motorom a pokus o filtrovanie benzínuSplav Dunaja do Čierneho moraMaďarsko - naša prvá nocSplav Dunaja do Čierneho moraVýbava

Naša výprava začala kúsok za Štúrovom a skončila v Čiernom mori. Preplavili sme na nafukovacom člne po Dunaji 1700 kilometrov a trvalo nám to tri týždne. Ako to celé prebiehalo môžete vidieť na videu a o čosi viac sa dozvedieť v cestopise.

 

Príprava

Toto dobrodružstvo začalo dávno pred tým ako sme prvý krát nastúpili na loď. Pred cestou sme sa snažili pripraviť ako sa dalo. Ja som si na poslednú chvíľu spravil kapitánsky kurz na motorový čln, no nestihli mi vydať preukaz a Paľo absolvoval kurz plávania, kde sa aj tak nenaučil plnohodnotne plávať.
Urobili sme si menší prieskum člnov a na jeho základe sme kúpili 3 metrový nafukovací čln s 8 KW motorom, vesty, kotvu a ďalšie drobnosti ... Stiahli do telefónu mapy Dunaja, kúpili SIM kartu s mobilným internetom a knihu o splave tejto veľrieky. 
Pár dní pred zahájením plavby  sme si náš nový čln otestovali. Tento prvý pokus na Váhu mal trpkú príchuť. Nesprávne sme zložili čln, ten nám potom fučal, vytekal nám benzín, prechlastali sme motor, utopili telefón, porezal som sa na ostrých kameňoch ... O pár dní neskôr sme aj napriek tomu zišli za Štúrovo a našu trojtýždennú púť začali na Hrone, vlievajúcom sa do Dunaja.  Pôvodne sme chceli vyštartovať s Bratislavy no malé plavidlá nemajú povolenie na vstup do plavebnej komory Gabčíkovo.

1. týždeň 

Na malú loď naložená od provy po kormu vecami bol vskutku zvláštny pohľad. Posádka sedela na balónoch alebo ležala na veciach. Prvý deň sme optimalizovali štýl plavby. Zistili sme, že nemá zmysel ísť na plný výkon lebo to zbytočne žerie veľa benzínu a rozdiel v rýchlosti je minimálny. Trochu sme sfukovali balóny lebo sme sa báli, že na ostrom slnku sa nám v nich priveľmi zvýši tlak a prasknú.
 
Boli sme plný energie a popoludní sme sa dostali až k Budapešti. Tú sme preplávali na jeden šup vychutnávajúc si pohľad, ktorý nám poskytla z rieky. Ku koncu dňa sme sa dostali pár kilometrov za hlavné mesto Maďarska.
 
Prvá noc bola viac menej pokojná, no začínali sme tušiť blížiace sa problémy s komármi. Druhý deň sa ukázal byť ako jeden z množstva horúcich dní zaliatych slnkom. Na nafukovacom člne bez prístrešku sme sa na ostrom slnku doslova piekli ako na ražni. Našou odpoveďou bola stavba provizórnej strechy – celta prehodená cez pár kusov dreva (jej životnosť bola maximálne pol dňa a vyžadovala neustále opravy). Pre miestnych sme boli ozajstná atrakcia. Punkové plavidlo. Dotankovať sme sa zastavili v mestečku Paks. Pumpa je len 50 metrov od prístavu, kde je možne bezplatne zakotviť loď a nakúpiť v blízkom supermarkete. 
 
Tesne pred zotmením sme priplávali na breh a chceli sa utáboriť. Niečo tu ale nesedelo.  Keď sme stíchli počuli sme zvláštne bzučanie. Znelo to ako vzdialený motor športového auta. Bola to liaheň komárov. Tie využili každý moment a každú obnaženú časť tela na bodnutie. Samozrejme, že sme nemali stan. Veď na čo?!  Sme zvyknutý spať pod širákom, a ak by náhodou pršalo máme celtu. Mimo to sme sa snažili ušetriť každý gram a cestovať na ľahko. Nedomysleli sme to... Skúsili sme si postavili tarp (plachtu  proti dažďu) a tú sme si provizórne utesnili, všetkým čo bolo po ruke, tak aby nám dovnútra neliezli komáre. Dostali sme sa tým z blata do kaluže. Vo vnútri necirkuloval vzduch a po pol hodine sme tam mali saunu. Komáre si navyše našli skulinku. Nespali sme. Pomaly sme sa varili vo vlastnej šťave.
Našou ďalšou zastávkou bolo mestečko Mohacs. Keďže Dunaj sú medzinárodné vody je tu nutne hlásiť sa na colnici. Na vstup na pobrežie Srbska a Chorvátska (ako aj ostatné južnejšie krajiny) je potrebné povolenie miestnych orgánov. Colnica je veľká budova na začiatku mesta, po pravej strane. Je potrebné nahlásiť parametre a názov lode.  Potvrdiť, že neprevážate žiadne zbrane, drogy či nákazlivé choroby. Policajt sa nás úsmevne spýtal: "No guns, no torpedos ?" 
 
Mohacs má ako mesto čo ponúknuť ak v ňom nehľadáte outdoorovy obchod, kde by ste si kúpili stan. A tak nás čakala ďalšia prebdená . Našli sme si miestočko pri pláži a skúsili komáre zahnať táborákom. Nechápali sme prečo, ale komáre nás štípali ďalej. Túto noc sme „spali“ pri kajakárovi, splavujúcom Dunaj z Nemecka do Čierneho mora. Na druhý deň sme ho náhodne stretli ešte 2 krát. Spriatelili sme sa a časť cesty ho ťahali vedľa našej plťky.  
 
Ráno sme prepásli plánovanú zastávku na Srbskej colnici v Bezdan. Najskôr sme nesprávne odbočili do mŕtveho ramena a potom sme nemali kde zakotviť. Preto sme sa frustrovaní rozhodli ísť ďalej bez papierov a skúsiť šťastie. Ani nie po hodine nás zastavili chorvátski policajti. Boli naozaj nepríjemní, lebo sme sa pokúšali navštíviť Liberland. Po vyhrážkach policajtov: "No play with us. If u land we will aresst you." sme sa stiahli. V najbližšom meste, Apatin, sme navštívili kapitána a políciu. Vybavili sme potrebné povolenia na vstup (cena za preplávania Srbskými vodami bola 50 eur - jediný štát s touto daňou). Doplnili zásoby (benzínová stanica je 30 metrov od prístavu) a pokračovali. 

Prišli sme do kontaktu aj s ľudí s TIDu (Travel International Danube). Je to organizácia, ktorá každoročne organizuje splav Dunaja na kajakoch. Počet osôb sa šplhá k 50 kajakárom. Poradili nám pri vybavovaní povolení. V Srbskom mestečku Backa Palanka sme sa stretli a zadarmo nám ponúkli večeru a miesto na spanie. Nanešťastie sme sa ponáhľali do mesta Nový Sad, kde sa nám konečne podarilo kúpiť stan. Mesto žilo nočným životom. Mladí ľudia, živá hudba, stánky s občerstvením a táboráky na mestskej pláži ... Tu sme prežili prvú noc v stane. Konečne bez komárov.

2. týždeň

Už bol najvyšší čas na poriadny spánok. Deň pred tým sa mi podarilo zaspať za kormidlom a v panike som sa zobudil až pri náraze na breh. Mali sme naozaj šťastie, že sme netrafili iný čln alebo naplaveniny, ktoré by nám prepichli balóny (náhradné lepenie na čln sme nemali). Situácia sa zhoršovala, keď nás v strede Dunaja zastihla rýchla prietrž mračien. Boli sme mokrí v priebehu minúty. Nevidel som dôvod ísť k brehu (už aj tak sme boli mokrí na kosť) a tak sme si nad seba prehodili celtu tak, aby nám aspoň nepršalo do lode. Niečo sme si neuvedomili. Počas týchto manévrov nás nekontrolovateľne unášal prúd. Spod celty sme nič nevideli. Čo by sa ale mohlo stať, s vypnutým motom? Keď sme po pár minútach vykukli, s hrôzou sme zistili, že sme tesne veľkej výletnej lode plávajúcej proti prúdu. Ak by sme boli o niečo bližšie z nášho Hagrida by toho moc nezostalo. Hovoril som si, že tu už sranda končí, no tá ešte ani nezačala. 

„Skvelý“ deň stále nekončil a podarilo sa mi utopiť Palov telefón s GPS-kom a internetom. Bez telefónu sme tankovanie nechávali na náhode. Zastavovali sme kde sa nám to pozdávalo. Takmer nikto z miestnych nevedel po anglicky. Našťastie rozumejú slovám ako benzín, vpravo a vľavo. Takýmto spôsobom sme natankovali v Beograde a Veliko Gradišti (pumpy vzdialene do 300-400 metrov od pobrežia).

Zaujímavých ľudí sme stretávali na každom kroku. Jedným z nich bol český kajakár Radek. Mal namierené až do Istanbulu. Keď zistil, že nemáme žiadnu mapu ani GPS dal nám svoje mapy a išiel na pivo do najbližšej dediny (proste pohoďák). Pomaly sa schyľovalo k večeru a chceli sme si nájsť miesto na spanie, keď na nás z neďalekej plťky začali kývať mladí Srbi. Zastavili sme pri ich člne a pozdravili. Ponúkli ich domácou a trochu pokecali. Pozvali nás k sebe domov, dali nám vypiť rakiu (domácu, starú 15 rokov) najedli sme sa gybanice (národné jedlo) a ráno sme pokračovali ďalej bohatší o nových známych (a osprchovaní). Ako poďakovanie sme im kúpili basu piva.
 
Hlavou mi stále chodil náš dnešný cieľ: Iron Gate I ( Lock Djerdap I). Prvá z dvoch plánovaných prečerpávacích komôr. Keď sme prišli na 500 metrov od priehrady nadviazali sme komunikáciu pomocou vysielačky na 16-tom námornom kanály. Lámanou angličtinou nás navigovali do komory a vyžiadali si údaje o lodi a posádke. Zdvihli sa za nami obrovské vráta a začalo sa vypúšťanie. Obavy zmizli. Náš Hagrid bol jediná loďka v celej komore. Priviazaný o bóju sme čakali pol hodinu a klesli o 25 metrov. Otvorili sa pred nami dvere a vplávali sme do druhej časti. Tá bola vypustená o čosi skôr (prevýšenie 15 metrov). Bohužiaľ to trvalo dlhšie ako sme čakali a Iron Gate sme opúšťali za tmy. Nemali sme povolenie ani techniku na plavbu v noci. Bola to ďalšia skúška odvahy a našich plavebných schopností. V tme nie je vidieť čo je na hladine ani aké nástrahy čakajú na brehu. Podarilo sa nám pristáť na ostrove neďaleko priehrady. Ak by začali priehradu s nejakého dôvodu vypúšťať tak by nás to spláchlo. Po ceste sme do motora nabrali kopec ganže (srbský názov pre riasy). Tým sa nám zapchalo chladenie motora. Na to sme prišli však až na druhý deň.
Ráno sa nám o budíček postaralo stádo prasiat. Pristáli sme predsa na ostrove a to odkiaľ sa vzali nám je doteraz záhadou. Vydali sme sa na vodu. Onedlho sa nám začalo dymiť z motora. Bolo to dosť zlé. Zistili sme, že máme upchaté chladenie. To sme vyčistili a motor nechali vychladnúť. Pri tom nás napadlo dať utopený telefón usušiť dovnútra motora. Tam sme ho nechali dva dni a mobil zázračne naskočil. Motor po chvíli naskočil tiež a my sme sa pohli (od tejto chvíle to bolo s motorom len horšie a horšie). Navštívili sme mestečko Kladovo odkiaľ sme poslali pohľadnice našim známym, štívili miestny trh a odhlásili sa zo Srbska.
 
Nasledovalo prihlásenie v Rumunsku a návšteva benzínovej stanice. V mestečku Severin bola pumpa vzdialená až 2 kilometre, čo bola v horúčavách s 35 litrovou bandaskou smrť. Trvalo nám to viac ako hodinu. Potom sme zistili, že kúsok po prúde bola ďalšia benzínová stanica.   predstavte si, že to bolo len pár metrov od brehu. No neporazilo by vás? 
 
Máme pred sebou druhú priehradu Iron Gate 2. Vysielačkou sa nám z neznámych príčin nepodarilo nadviazať spojenie. Preto sme sa rozhodli, že loď skúsime preniesť po brehu. Tu k nám ktosi prišiel a vynadal. Ukázal nám komoru a tak sme do nej zakotvili. Tento krát sme mali spoločnosť. Menšia nákladná loď a slovenský remorkér úctihodnej dĺžky, Gemer. S posádkou Gemera sme nadviazali priateľský rozhovor kričiac z lode na loď. Pozvali nás aj na kávu. Kotvili 10 km po prúde čo bol problém lebo sa stmievalo. Na miesto stretnutia sme išli opäť po tme. Nanešťastie už mali na Gemeri vypnuté vysielačky a nepodarilo sa nám nadviazať kontakt.
​​
Pri mestečku Lom začali ozajstné problémy. Odletela nám vrtuľa motora. Stratili sme ju v rozvírenom Dunaji. Nájsť ju bolo nemožné. Museli sme ísť na breh a pýtať sa miestnych. Chodili sme od rybára k rybárovi, ktorí netušili čo je to angličtina. Nakoniec sme stretli manželský par. Pani vedela ako tak po anglicky a poradili nám číslo na opravára lodí v mestečku Kozloduy (40 km od našej súčasnej pozície). Naučili nás niekoľko bulharských fráz, dali nám vodu a kontakt na seba v prípade ďalších problémov. A tak sme pádlovali ...

Keď sme sa na druhý deň dostali k mestu hneď nás odchytil miestny rybár a zaujímal sa o náš motor. Ukázali sme mu, že nemáme „perku“ (vrtuľa). Naznačil, aby sme išli za ním. Aj keď dosť neochotne nastúpil som s nim do auta a vydali sme sa do mesta k jeho známemu. Ten práve na starom hrdzavom sporáku smažil ryby. Dal mi ochutnať. Lepšiu rybu som nikdy nejedol. Mal taký istý motor a z garáže mi doniesol vrtuľu. á mala najlepšie časy za sebou. Chcel za ňu 60 eur pričom s opravárom lodí sme boli dohodnutý na 50 eur. Poďakoval som mu za ryby a išiel k Cecovi. Tak sa volal obchodník lodí. Ten mal obstojnú vrtuľu no nemal matku na zašrobovanie. Nevedel nájsť náhradu. Po hodine niečo našiel a prebrúsil. Za vrtuľu chcel 50 eur ale za matku ďalších 25 eur. Bol som zhrozený a totálne znechutený. Napálil ma. Zjednal som ho aspoň o 5 eur a s horkosťou v ústach odišiel. Priateľskému rybárovi, ktorý tam bol celý čas so mnou, som za odvoz natankoval a vrátil sa ku lodi za Palom. Tu sme ďalšiu hodinu nahadzovali matku, lebo závit mal iný tvar a poriadne nepasoval. Po útrapách s opravami sme sa konečne vydali ďalej. Na rieke nás však privítalo zhoršené počasie.
 
Počasie sa stále zhoršovalo. Nastali krušné chvíle. Zdvihli sa veľké vlny. Miestami boli 2-3 krát väčšie ako naše plavidlo. Dunaj nám ukázal svoju nahnevanú tvar. Je zlovestná. Po tom ako som nás skoro prevrátil, sme sa začali držať pri brehu. Tu sa nám na plytčine opäť podarilo pokaziť vrtuľu. Išlo o zlomený úchyt vrtule na hriadeli. Ten sme mali našťastie náhradný. Problém bola zodratá matica. Neostávalo nám nič iné ako opäť oslovovať ľudí. Stretli sme skvelý manželský pár. Tí síce nemali náradie ale boli nám požičať kliešte v blízkom hotely a pomohli nám s opravami. Napredovali sme. Ku koncu dňa nám  došli zásoby a Pala ako bonus nepekne prehnalo.
Doplnenie zásob prebehlo v mestečku Ruse. Ďalšie z miest, ktoré sa oplatí navštíviť. Nie je tu problém s kotvením a benzínová stanice je vzdialená zhruba kilometer od pobrežia.
 
Začiatok nasledujúceho dňa bol pokojný (šťastný deň číslo 13 – moje obľúbené číslo). Morálka posádky bola na maxime. Dunaj bol miestami tak široký, že bol problém vidieť z jedného brehu na druhý. Vzbudzovalo to skutočný rešpekt. Suverénne sme išli stredom rieky. Pocit slobody zmiešaný s úctou bol neuveriteľný. Vyznačenie plavebnej dráhy bolo skutočne riedke. Vďaka malému ponoru a inštinktu sme pomaly odrátavali kilometre.  
 

3. týždeň

Dostali sme sa do mesta Cernavoda. Tu začína umelo vykopaný kanál obchádzajúci deltu- skratka do Čierneho mora.  Plánovali sme zakotviť pod mostom. Zem tu bola blatistá a rozmočená. To som si neuvedomil a skočil na breh . Zaboril som sa po pás do blata, uviazol a ponáral sa stále hlbšie. V panike som sa škriabal na loď asi 15 minút. Bol som celý od blata tak ako všetko na čo som na lodi položil ruku. Večerné kúpanie v Dunaji bolo tento krát dlhšie ako inokedy.
 
Pozor aj pri praní oblečenia. Nerobte to počas jazdy! Ľahko sa stane, že ho stratíte (mimo iných vecí, ktoré skončia v Dunaji). Obecne platí: čo nie je uviazané zmizne v rieke a čo nie je vo vodotesnom puzdre bude mokre. V mestečku Braila sme stretli flotilu vojnových lodí čo naznačovalo blížiacu sa ukrajinskú hranicu. V Galati sme natankovali priamo na móle a nakúpili v Kauflande vzdialenom 2 kilometre. Plní zásob sme boli pripravení na poslednú časť našej cesty.
 
Za Galati nám začal podozrivo skapínať motor. Vydával podozrivé zvuky.  Radšej sme ho vypli a pádlovali k brehu. V tom sa k nám prirútil policajný čln. Boli to rumunskí policajti. Vystríhali nás, že sme sa práve pokúšali vylodiť na Ukrajine. Údajne je to nebezpečné a tak nás odtiahli k opačnému brehu, kde sme sa legitimovali. Dali si záležať. Volali na centrálu a fotili si naše doklady. Na brehu sme oddeklovali motor, no netušili sme čo s ním je. Skúsili sme naštartovať. Vyzeralo to v pohode a tak sme išli ďalej. Po pár kilometroch sa z motora začali ozývať úplne desivé zvuky, a tak sme sa do Tulcea (mesto pred deltou) rozhodli pádlovať.

Nečakane sme ku koncu dňa stretli ďalší policajný čln. Policajti taktiež vypytovali doklady nakoľko vysvitlo, že im kolegovia, ktorých sme stretli predtým dali echo o punkovom plavidle. Už začali byť nervózni, kde toľko trčíme a či sme sa predsa nevylodili na Ukrajine. Policajti boli naozaj skvelý ľudia. Dali nám najesť rybu a dokonca nám jeden z nich ponúkol pomoc (Florian). Priviazali nás k policajnému člnu a zviezli nás niekoľko kilometrov na policajnú základňu. Tu sme obklopený  vojenskou technikou a príslušníkmi ozbrojených síl čakali na odvoz. Prišiel pre nás Florianov priateľ, včelár, ktorému sme na vozík za autom naložili našu loď. Ten nás hodil priamo do Tulcea. Tam sme loď vyložili, vypili si s nimi, dostali pohár medu a ubytovali sme sa v penzióne. Nechápali sme ako sme mohli mať také šťastie.
 
Na druhý deň ráno nás Florian vyzdvihol. Pomohol nám zbaliť loď. Tú sme si chceli domov poslať kuriérom aj s vybavením (cena za 30-40 kg bola 120 eur). Nechali sme si len stan , spacáky a nejaké drobnosti + motor. Ten sme nechali u Floriana v garáži (v rámci šetrenia na poštovnom sme ho nechceli posielať kvôli vysokej váhe). Iba z batohmi na pleciach sme sa vydali komerčnou loďou do Suliny. Mestečko, kde sa Dunaj vlieva do Čierneho mora jedným z troch kanálov. Cesta bola deprimujúca. Plná turistov a sklamania. Najkrajšiu časť cesty sme si nemohli vychutnať na našom Hagridovi... Dostali sme sa do Suliny, na miestnej tržnici kúpili melón a utáborili sa asi 500 metrov od Čierneho mora.
 
Rumunsko je krajina potulných psov a farmárskych zvierat. Neďaleko nášho táboriska bolo smetisko. Tu sa na odpadkoch pásli kravy a kone. Zastavil som sa tu aj ja. Nazbieral som materiál na stavbu vlastnej plťky. Chcel som ten kúsok splaviť. Nevzdať sa za žiadnu cenu a dokončiť to čo sme začali. Stavba plťky nie je taká jednoduchá ako na Discovery channal. Po pol dni a troch neúspešných prototypoch,  som sa konečne začal plaviť. Presnejšie polo plávať a polo plaviť. Pri tých vlnách to ale bolo hranie sa s ohňom. A tak sme to nedoplávali celé, ale v skutočnosti sme posledných par metrov došli pešo. Okúpali sme sa v Čiernom mori, dali si pivo s miestnym štangastom a s pocitom zvláštneho uspokojenia, sme boli pripravený na cestu späť.
 
Ráno sme sa zbalili a išli na loď. V prístave sme zistili, že komerčná loď, ktorou sme prišli nepremáva. Boli sme znepokojení. V ten deň sme sa potrebovali dostať do Tulcea (70 km po prúde). Na druhy deň išiel Florian na celý deň do práce a my by sme si nemohli vyzdvihnúť náš motor. Na móle sme stretli nemeckých turistov a staršiu pani z Anglicka. Taktiež sa snažili dostať do Tulcea. Barbara mala okolo 70 rokov a prišla na bicykli až z UK. Jej cesta tu ale nekončila a mala namierené do Istambulu. Bola to veľmi príjemná spoločnosť. 
 
Jediná praktická možnosť prepravy zo Suliny je loďou. Autobusy sem nejazdia nakoľko tam  nie je vybudovaná asfaltová cesta. Preto som väčšinu dňa obiehal mólo hore dole. Hľadal som taxík (menší čln) alebo turistickú loď. Od miestnych sme zistili, že by mala ísť rýchlo-loď. Tá však už 2 hodiny meškala. Navyše nám povedali, že je už beznádejná vypredaná. Pár miestnych, ktorý na ňu čakali to vzdalo, no my sme nemali inú možnosť ako čakať a dúfať. Okolo 14 sa odrazu na mólo nahrnulo množstvo ľudí a prišiel náš odvoz. Obsluha púšťala len tých s rezerváciou. Loď sa rýchlo napĺňala. Začali sme byť nervózni. Ku koncu zostalo už len pár voľných miest ľudí, ktorý odišli. Chlapíka sme ukecali a pustil nás dnu. O chvíľu prišli aj oneskorenci. Keďže sme už sedeli, tak to nikto neriešil a sadli si dozadu na schodíky. 

Cesta domov

Späť v Tulcea nás Florian vzal na obed, vyzdvihli sme si u neho motor, pomohol nám kúpiť lístky na vlak a rozlúčil sa s nami. Sľúbili sme, že sa niekedy zastavíme a zoberie nás na poriadnu rybačku. O šiestej večer sme sadli na vlak do Bukurešti. Vo vlaku nastal "big big problem". Cestovali sme s nezabaleným motorom čo využil sprievodca a snažil sa z nás vytiahnuť peniaze. Vymyslel si smiešnu sumu niekoľko tisíc (pokutu) a spýtal sa koľko mame v peňaženke. Nechceli sme mu dať ani leiu. Revízor vedel po anglicky len jednu frázu: "big big problem mister". Preto si na preklad zavolal dvoch mladíkov. Tí nám chytili stranu. Bolo im jasné o čo revízorovi ide. Nakoľko sme sa ponáhľali a nechceli problémy dali sme mu 40 lei (okolo 15 eur). Chcel ich ale 50. Zvyšok začali doplácať mladíci, no revízor vyskočil ako na ihlách a nezobral si od nich ani leiu (zjavne má rád turistov).
 
Po tejto nepríjemnej skúsenosti sme si v Bukurešti kúpili vrecia na odpad, od bezďáka požičali kartón a motor zabalili. Pre istotu sme ho posprejovali deodorantom, aby nebol cítiť po oleji. S takouto ťažkou a veľkou škatuľou sme sa teperili do vlaku. Smer Timisoara. Cesta bola pokojná. Dokonca som dostal fľašku vody a bábovku od prijemnej staršej dámy (Palo spal tak nedostal nič). Po celonočnej ceste sme išli prestúpiť na vlak do Budapešti. Čo čert nechcel, vytiekol nám vo vlaku olej s motora. Radšej sme rýchlo zdúchli. V ďalšom vlaku aplikovali ďalšiu vrstvu igelitu a deodorantu. Na Slovensku sme si uvedomili ako strašne sa tešíme na teplé domáce jedlo a sprchu. Na noc bez nočných môr - asi po týždni plavby sme sa noc čo noc budili na to ako nás nekontrolovateľne unáša rieka, ako nás vytopilo a sme vo vode, ako musíme dofúkať balóny či doplniť benzín.  Skoro mesiac spánku pri vode si vybralo svoju psychickú daň. Bola to ale perfektná a bláznivá jazda.
 
- fotogalériu k článku nájdete TU: Po Dunaji do Čierneho mora na nafukovacom člne

Čítajte ďalej

Turistický sprievodca? Sociologické štúdie? Geografická príručka? Historická esej? Filozofické zamyslenie? Výrazov, ktorými sa dá charakterizovať kniha Alastaira Bonetta je celý rad. Spoznajte 47...
 
Prehliadka Adršpašsko – teplických skál zaberie asi 3 až 4 hodiny. Je to nenáročná prechádzka v krásnom prostredí. V letných mesiacoch, medzi ne treba zaradiť už mesiac jún, pretože mnohé školy ho...
 
Čo tu už narozprávame, horské chaty a útulne skrátka neodmysliteľne patria ku koloritu Vysokých Tatier. Kto naše veľhory aspoň raz navštívil, vie, že to nie je len o povinnom oddychu a...
 
Aj ja mám v pamäti dovolenku v Rumunských Karpatoch. Bola to už niekoľká, avšak každá z nich je iná a v niečom nezabudnuteľná. Nikdy nezabudnem, ako nám v autobuse oznámili, že druhý sprievodca našej...
 
Chcete vědět, jak chutnají regionální speciality z našeho kraje a užít si den plný dobrého jídla, pití a zábavy? To vše nabízí šestý ročník úspěšného gastrofestivalu Jak šmakuje Moravskoslezsko,...
 

GPS poloha

Diskusia