Portugalsko nie je iba more a pobrežie, aj keď aj to prekrásne. Čo ale skrýva jediný portugalský Národný park Peneda-Gerês a okolité pohoria?
V severnej časti krajiny je hôr neúrekom. Horšie je to však s informáciami o turistických chodníkoch a s mapami. Najnavštevovanejšie je pohorie Peneda-Gerês nachádzajúce sa na hranici so Španielskom a je to zároveň aj jediný národný park v Portugalsku. Je rozdelený na tri časti – severnú, centrálnu a východnú. My sme sa vďaka riedkemu dopravnému spojeniu rozhodli navštíviť najprístupnejšiu centrálnu časť s východiskovým bodom Campo do Gerês. Chceli sme vyraziť najskorším možným autobusom (9:05), ktorý šiel z Bragy týmto smerom, avšak budík nám doprial dlhší spánok a o pol desiatej sme si uvedomili, že náš spoj už nestíhame. Tento fakt nás neodradil a plné energie z dlhého spánku sme vycestovali do Campo do Gerês o dve hodiny neskôr. Už samotná cesta bola zážitkom. Na zastávke nás milo prekvapila skupinka Portugalcov s batohmi (batôžkári sú v tejto krajine skôr raritou). Toľko cestujúcich pokope zaskočilo aj pán vodiča.
Dedinka Campo do Gerês je od Bragy vzdialená len 40 km, no cesta trvá hodinu a pol vďaka prevýšeniu, úzkym cestám a nekonečným zákrutám, pred ktorými vodič vždy zatrúbi, aby neprekvapil oproti idúce auto, prípadne voľne sa pasúce stádo kráv či oviec.
V Národnom parku Peneda-Gerês
Najväčšou miestnou atrakciou je jazero, okolo ktorého vedie prašná cesta prístupná aj pre autá, smerujúca do Španielska. Neďaleko sa nachádza dobre vybavený kemping, no mapu by ste na recepcii hľadali márne. Nechali sme to preto na náhodu a vybrali sa cestou okolo jazera, kde sme natrafili na turistický chodníček, ktorý viedol do hôr a bol dokonca značený. Keď sme vyšli z lesa, zistili sme, že táto trasa vedie naspäť do dediny. Našťastie sme stretli domácich, ktorí nám povedali, že sa dá pokračovať vyššie do hôr. Poradili nám peknú 5 – 6 hodinovú turistiku. Tento trek išli aj oni, tak sme sa ich rozhodli nasledovať (predsa len majú viac skúseností s týmito horami). Hneď na začiatku sme stretli zopár „turistov“. Snažili sa nám vysvetliť, že chodník je uzavretý. Naši horskí kamaráti nás uistili, že to tak nie je a spolu sme s úsmevom preliezli nízku kamennú zábranu a pokračovali ďalej.
Na ďalšom úseku sa cesta rozdvojila. Jedna časť šla cez vrcholy hôr a druhá dolinou pod nimi. Naši spoločníci nás tu opustili. Vybrali sa menej náročnejšou trasou cez dolinu, ktorú ešte neabsolvovali. Nás to ťahalo vyššie. Na začiatku sme boli bez nich trochu stratené, až kým sme si neuvedomili, že aj v týchto horách majú turistické značenia v podobe pyramíd z kamienkov.
Na našej trase sme natrafili aj na živé prekážky. Voľne sa pasúce kravy s veľkými rohami dokážu nahnať strach. Nenechali sme sa však odradiť a obišli sme stádo cez tŕne a skaly, na ktorých sme si precvičili naše lezecké výkony.
Výhľady z vrcholov stáli naozaj zato, nikdy sme si nemysleli, že v Portugalsku sú také krásne hory. Po čase sa naša cesta vrátila opäť do doliny. Viedla cez peknú oázu pre kravy až ku salašu, kde sme sa znova stretli s našimi sprievodcami. Tí mali namierené ďalej, ale my sme sa pre nedostatok času museli s nimi rozlúčiť a vrátiť sa do Campo do Gerês.
Naspäť sme šli dolinou, v ktorej nás značenia trošku miatli (občas viedli viacerými smermi), no nakoniec sa nám podarilo úspešne prísť až do miestnej krčmy, kde obsluhovala takmer celá dedina. Ako sa v Portugalsku patrí, objednali sme si portské víno a po pár pohárikoch sme sa spokojné vrátili do kempingu. Najlepší zážitok výletu prišiel, keď sme zistili, že sme zabudli stan. Neostávalo nám nič iné ako rozložiť karimatky, spacáky a spať pod holým nebom. Zábavné to musel byť aj pre deti z vedľajšieho stanu, ktoré sa pýtali rodičov, či sme chudobné, keď nemáme stan. Komfortná zóna našich spacákov nestačila na chladné hory, preto sme sa skoro ráno rozhodli výlet predčasne ukončiť. Na záver sme si spravili ešte malú prechádzku okolo jazera, kde sme sa chceli naraňajkovať, no tento pôžitok nám nedopriali túlavé hladné psy.
Už cestou na toto miesto nás zaujali okolité dedinky, tak sme sa rozhodli ísť naspäť pešo a skúsiť stopovať. Napriek tomu, že cesta bola pútavá, po 20 km chôdze sme už toho mali celkom dosť. Hoci je doprava v tejto oblasti veľmi riedka, nakoniec sa nám podarilo dostať až do Bragy. Rozprávať sa cestou s miestnymi obyvateľmi o hroziacich nebezpečenstvách bolo zaujímavé. Vraj je tu veľký výskyt vlkov, ktorí sú nebezpeční najmä v noci. Avšak uistili nás, že cez deň sú tieto zvieratá neškodné. No i tak sme boli radi, že sme sa rozhodli pre kemping a nespali sme v horách, ako sme pôvodne plánovali.
