Takmer všetci si s úsmevom klepali na čelo, že sa chystám lyžovať nie na západ do Álp, ale na Dragobrat, na Zakarpatskú Ukrajinu. Teraz však môžem povedať, že som si to užil hádam aj viac ako vlani v Alpách.
A pritom to začalo celkom nenápadne. Kamarát ma pozval na akciu „Freeride v Rumunsku“ , v rámci ktorej sa malo ísť lyžovať na Balkán a ja som bol za to vyskúšať nejakú tú lyžiarsku exotiku a trošku aj pocestovať. Chalani mali zariadený mikrobus a vyzeralo, že sa vyberieme celkom dobrá partia. Tri týždne pred odjazdom však v rumunských horách vyhlásili 4. stupeň lavínového nebezpečenstva a my sme preto začali hľadať inú alternatívu. Voľba padla práve na Ukrajinu, aj napriek tomu, že osobnú skúsenosť s lyžovačkou tam nemal nikto z nás. Veľa recenzií sme nenašli ani na internete, a tak sme boli zvedaví, čo nás čaká. Navyše dva dni pred odjazdom celú akciu sabotovali dvaja ľudia a padol aj vybavený mikrobus, museli sme preto trošku zaimprovizovať a upraviť počet členov. Ten sa nakoniec ustálil na čísle štyri, menovite ja, Robo, Martin a Dominika. V piatok po práci sme sa traja, nedočkaví zvedavosťou, stretli v Brne pred Grandom a boli pripravení vyraziť. Prvá polovica cesty z Brna viedla do Prešova, kde nás s povestnou východoslovenskou pohostinnosťou privítali Robovi rodičia a my sme si mohli dopriať dvojhodinkovú pauzu. Na druhú časť cesty sa k nám pridal Martin aj so svojím autom. Do toho sme tak tak zmestili celú našu výbavu a mohli sa pomaly pobrať za hranice. Cestovaním na noc sme sa aspoň vyhli kolónam na colnici, v čase nášho príchodu sme tam boli asi iba dve autá. Slovenskí colníci v pohodičke, ukrajinskí trocha menej, nechýbali obligátne otázky ako „Máte dačo zelené?“ alebo „Kde máš pištoľ?“. :-) Celkovo však opletačky na hraniciach prebehli omnoho rýchlejšie než som čakal a než nás pred odjazdom ľudia varovali. Fajčiari kúpili hneď za hranicou cigarety, my sme medzitým pokecali s miestnou tetou predavačkou a začali sa tak aklimatizovať na ukrajinskú nôtu a prízvuk. Ten išiel nakoniec najlepšie Martinovi, ktorý sa ho tipujem nezbavil ešte aj pár dní po návrate domov.
Mukačevo
Po krátkej prestávke sme mohli pokračovať. Prešli sme cez Užhorod a vydali sa smerom na Mukačevo. To je mestečko, ktoré ma na zemepise vždycky zaujalo na mape a vždy som sa tam chcel pozrieť. Bohužiaľ boli asi 3 hodiny ráno a tak nemáme nakoniec ani len fotku na pamiatku. Keďže sme celý výlet pojali pomerne alternatívne a improvizačne a nemali sme napríklad ani mapu trasy, v Mukačeve sme trošku poblúdili. Navyše ukrajinské značenie nám tiež nejak extra nepomohlo, tak som sa na cestu musel pýtať asi na dvoch benzínkach. Síce som rozumel iba dačo dačo rovno a potom dačo dačo doprava, nejak sme sa z Mukačeva vymotali a úspešne pokračovali ďalej smerom na Chrust.
Jasiňja
Následovala asi trojhodinová cesta po ukrajinských dedinkách a mestečkách. Počas nej sme si len tak znenazdajky uvedomili, že Ukrajina už leží v inom časovom pásme a je tu GMT +2 hod. Posunuli sme si teda hodinky a trošku viac zrýchlili. Po ceste ma zaujalo neuveriteľné množstvo rozostavaných obrovských víl a haciend kontrastujúcich s polorozpadnutými domčekmi v okolí. Takéto sme nachádzali asi v každej dedinke po ceste. Taktiež mi prišlo, ze po celej dĺžke cesty až do Paxib-u sme akoby len prechádzali z dedinky do dedinky a nikdy sme sa nedostali na viac ako 5 minút poriadne mimo nejakú obec. Asi až po nejkých spomínaných troch hodinách sme sa dostali do Karpát, kde hustota zaľudnenia logicky klesla a my sme sa začali približovať nášmu cieľu - dedinke Jasiňja. Cesta v podstate kopírovala rieku Tisu, ktorá tu v Karpatoch pramení a zároveň tvorí aj ukrajinsko-rumunskú hranicu. V horách sme spravili aj tri zastávky - najskôr pri jednom z geografických stredov Európy, potom v Paxibe, aby sme si vybrali a zmenili miestne hrivny a napokon ešte pri jednom visutom mostíku, ktorý priamo lákal k tomu zaskákať si na ňom a pofotiť sa. 7 km pred Jasiňjou sa nachádza odbočka na stredisko Dragobrat, kam sme mali v pláne sa dostať aj my. Na Dragobrat sa však nedá dostať obyčajným autom, vedie tam len horská, 9 km dlhá, cesta. To využívajú miestni obyvatelia, ktorí turistov a lyžiarov vyvážajú do strediska starými gazíkmi alebo armádnymi UAZmi. Údajne je to možné aj priamo z tejto odbočky, kde sa dá nechať vlastné auto zaparkované na nejakom oplotenom parkovisku. Na internete sme však čítali, že lacnejšie je to priamo z Jasiňje, a chceli sme si nakúpiť ešte aj nejaké zásoby, takže sme pokračovali ďalej do mestečka. Tu sme si na jednom z domov po ceste všimli ceduľku s odfoteným lyžiarom a Robo sa skúsil ísť spýtať dnu, či by nám tu mohli zabezpečiť odvoz do strediska. Otvorila mu milá babuška, ktorá má zhodou náhod niekoľko príbuzných práve v Prešove, a tak nám s radosťou zavolala známeho, ktorý nás do Dragobratu vyvezie a zariadi nám aj ubytovanie. Chvíľku na to sa dostavil sľúbený gazík, resp. malý UAZ, do ktorého sme preložili všetky veci z nášho auta. Babuška nám navyše dovolila nechať naše auto u nich vo dvore, takže sme týmto vyriešili aj otázku bezpečnosti a parkovania auta. Cesta UAZ-om bola veľkým zážitkom sama o sebe.
Podľa fotiek z internetu sme sa pôvodne nazdávali, že tú horskú cestu zvládneme aj s naším Passatom a reťazami, museli sme však svoj názor diametrálne prehodnotiť. Miestami sme stúpali snáď aj do 45-stupňového kopca a po ceste sme míňali aj niekoľko džípov, ktoré na istý čas zapadli. Navyše nás aj pekne vytriaslo, dokonca snáď viac ako v Jimnym na Islande. :-) Náš šofér však všetky nástrahy cesty zvládal bravúrne a držali sme si konštantnú rýchlosť okolo 40 km/h. Po asi 15-20 minutách sme sa konečne vydriapali až do chatkovej oblasti, ktorá leží pod strediskom samotným.
 |
 |
Tu nám dohodili ubytovanie v jednej z chatiek za 180 hrivien na osobu a noc. Cena predčila (v negatívnom zmysle) naše očakávania, a preto sme sa chceli ísť ešte pozrieť vyššie a zistiť, aké podmienky nám ponúknu tam. Táto prechádzka nám trvala vyše pol hodiny a našli sme ubytovanie od 350 hrivien po 200 hrivien vrátane jedla. Nenašli sme ale hotel a hospodu u Štepána, ktorú odporúčalo už pár ľudí aj na internete. Problémom tiež bolo, že k týmto vyššie položeným chatám by sme si museli objednať ďalší odvoz, pretože so všetkými vecami (a vodkami) sa nám trepať hore moc nechcelo. Po návrate sme navyše zistili, že v cene toho ubytovania za 180 hrivien je aj jedlo (dúfali sme, že aspoň polpenzia) a že každé ráno o desiatej vyvážajú lyžiarov hore veľké UAZ-y.
Rozhodli sme sa preto ostať tu a pomerne rýchlo sme sa nasťahovali. Chatka bola určená pre cca 10 ľudí, my sme tam však po obe noci boli sami štyria. Keďže sme sa už všetci tešili na svah, dlho sme sa nezdržovali, hodili na seba lyžiarske veci, udreli po dva panáky vodky na uvítanie a išli lyžovať (prvá jazda bola následne po tých vodkách veľmi záživná, keď som sa postavil po roku na svah, navyše na nových širokých lyžiach :-) ). Majiteľ chatky - Jaromír - nás dokonca odviezol až k vlekom a vysvetlil nám, ako to tu funguje.
To bolo celkom zaujímavé, pretože v celom stredisku sa nachádza 6 vlekov, ktoré však vlastnia štyri rôzne spoločnosti. Každá má navyše rozdielne lístky a rôzne podmienky. V jednej môže napríklad na jeden lístok na 20 jázd chodiť aj päť ľudí, u inej musí mať každá osoba vlastný lístok a u tretej majú zasa len časové lístky. U štvrtej nám zase ako lístky dali na každú jazdu vstupenky z nejakého českého kina, ktoré sme pri každej jazde odovzdávali vlekárovi. Suma sumárum logisticko-organizačne jeden veľký chaos. Asi to však patrí k jednomu zo zážitkov, ktoré si človek z takejto návštevy odnesie domov a ostane mu aspoň aj viac lístkov na pamiatku. :-)
Dragobrat
Na druhú stranu si osobne myslím, že lyžiarske podmienky ponúka toto stredisko veľmi nadštandardné. Vleky síce nie sú úplne ideálne prepojené, všetky sa však stretávajú vo viacmenej jednom údolí a po pár úvodných ťažkostiach sme sa tu časom začali aj orientovať. Na Dragobrat jazdia lyžiari z našich krajín najmä za freeridovými možnosťami a tých je tu naozaj pomerne veľa. Myslím si, že najmä pre začiatočníkov, akým som aj ja, to je ideálne stredisko, lebo medzi jednotlivými zjazdovkami a vlekmi je veľmi veľa možností, kam sa vydať, raz na hrebeň, raz do lesíka a tretí krát napríklad do zaujímavého žľabu medzi kopcami. A to hlavne pokiaľ napadne taká kopa snehu, ako sme tu mali my.
Navyše za pekného počasia, čo sa nám bohužiaľ nepodarilo, je možné si od jedného z vlekov vyšliapať asi za pol hodinku až na 1881 metrov vysoký kopec pod názvom Bliznica a spustiť sa naspäť do strediska z neho. Toto je vraj super, my sme si to bohužiaľ museli nechať ujsť, pretože bola Bliznica po všetky tri dni zahalená v oblakoch. Máme ale aspoň o dôvod viac sa sem opať vrátiť. Ďalšou veľmi sympatickou vecou, ktorá tu funguje, je orientácia strediska na zákazníka. Aj keď sa ráno lyžovanie začína oficiálne o 10-tej, vlekári tu spustia vleky už vtedy, keď prídu prví lyžiari. A takisto večer vypínajú vleky až keď dolyžujú poslední jazdci alebo keď padne na stredisko tma (v našom prípade to bývalo okolo šiestej).
Hospoda u Štepána
Druhý deň sme objavili aj hospodu u Štepána, kde sme si užili tradičnú (po ukrajinsky - „typičesku“) ukrajinskú atmosféru a ochutnali niekoľko miestnych špecialít, pivo a vodky. Tretí - posledný - deň sa počasie pokazilo bohužiaľ už úplne a aj keď v noci napadlo 5 až 10 čísel čerstvého snehu, na celé stredisko padla hmla a občas nebolo vidieť ani na viac ako pár metrov pred seba. Lyžovali sme tak už len pohodovejšie a viacmenej z povinnosti, aby sme dojazdili nakúpené lístky. Večer sme sa pobalili, paní domáca nám zavolala odvoz dolu do dediny a my sme si mohli užiť ešte raz cestu gazíkom, tentokrát za tmy. V Jasiňji sme našli v poriadku naše auto, preložili všetky veci späť a rozlúčili sa s babuškou a jej rodinou. Nabalila nám ešte aj fľašku domácej vodky, knihu a list, ktoré posielala pre svojho vnuka v Prešove. Pred odjazdom sme ešte zašli minúť zvyšné hrivny a nakúpiť nejaké suveníry do miestnej večierky. To bol tiež celkom dobrý zážitok, pretože v tu predávali chladničky, pracie práčky, mäso a syry, poľovnícke pušky, počítače a elektroniku a hneď vedľa toho aj čerstvý chlieb a alkohol a cigarety.
Každý si teda vybral podľa svojho gusta a my sme sa mohli vydať na spiatočnú 6-hodinovú cestu do Prešova. Tú sme všetci okrem šoféra takmer kompletne prespali a o jediné vzrušenie sa postarala až prehliadka na hraniciach. Tá tentokrát trvala o niečo dlhšie ako v piatok, aj tak to však bolo ešte veľmi prijateľné a zaobišli sme sa aj bez akýchkoľvek úplatkov. Akurát sme nezastavili na jednej veľmi slabo viditeľnej a „strategicky“ umiestnenej Stopke a museli sme tak ukrajinským policajtom venovať príspevok 20 eur do vrecka. Do Prešova sme potom dorazili niekedy okolo 4 ráno a prespali u Roba. Ďalší deň sa konečne, aj keď už neskoro, vyčasilo a my sme si tak ešte urobili krátky peší výletík do Slanských vrchov a pozreli si aj prešovskú kalváriu. Robova babka nám na večeru navarila výborné halušky a my sme mohli najedení a plní zážitkov vyraziť naspäť do Brna.