Slnko, voda, prach. Aj týmito slovami by sa dala výstižne opísať naša kajakárska expedícia do Čile. Expedíciu sme začali plánovať hneď po návrate z Nového Zélandu v marci minulého roku.
Opäť sme zvolili osvedčenú kajakársku zostavu ktorú mali tvoriť Tomo Andrassy, Eva Fillová, Pavel Andrassy, Ján Lasko a Peter Smolinský. A ako sa postupne blížil čas nášho odletu tak nám pribúdali starosti. Oblečenie kajaky, foto-video techniku a celú ostatnú výstroj sa nám nakoniec 1. decembra po menších problémoch podarilo na viedenskom letisku odčekovať a my sme sa už tešili na 2 mesiace super pádlovania.
Santiago de Chile
Do Santiaga, hlavného mesta Čile sme dorazili po nechcenej zástavke v Paríži o deň neskôr. Nasledovala kúpa auta a okamžitý presun do národného parku Siete Tazas ktorý leží asi 300 km juhovýchodne od hlavného mesta. Tu na nás čakala naša prvá rieka Rio Claro a jej úsek 7 tee cups ktorý tvorilo 7 vodopádov vytekajúcich z malých jazierok. Uchvátený touto nádhernou riekou sa vydávame ďalej na juh do mestečka Pucon ležiaceho pod stále aktívnou sopkou Villarica.
Pucon bude pre zopár ďalších dní tvoriť náš Base camp odkiaľ sa vydávame do okolitých kopcov zdolávať miestne rieky. Palguin, Maichin, Trancura a zopár ďalších riek nás zamestnáva skoro týždeň. Žiaľ sucho a nedostatok vody nás núti pokračovať v našej ceste ďalej na juh. Skúšame ďalšie rieky no výsledok je taký istý. Šťastie sa k nám obracia až na vodopáde Nilahue kde máme ideálnu vodu na skok tohto 22 metrov vysokého giganta. Nasleduje krátka obhliadka terénu a ide sa na vec. Prvý skáče Zajíc. Všetko v pohode. Nasleduje Paľo. Zdola ho vidím len ako malú bodku hore na hrane. Chvíľu sa kĺže a potom padá. Takisto ide čisto. Po tomto malom dobrodružstve sa vydávame na našu ďalšiu rieku Rio Gol Gol.
Rio Gol Gol
Nasadáme na Čilsko Argentínskych hraniciach kúsok od hlavnej cesty kde nás zvedavo pozorujú miestny policajti. Rieka je nádherná no počasie nám tento krát nepraje. Šesť vodopádov ktoré máme po ceste dole nám ale zlepšuje pochmúrnu náladu z počasia a polety dole si užívame. Ráno sa presúvame do Puerto Mont kde nasadáme na trajekt. Po 10 hodinách pristávame v Chaiténe. V tomto kedysi turisticky známom mestečku nenachádzame takmer nikoho. Vidíme len narýchlo opustené domy, autá, ihriská – všetko ale zasypane metrovou vrstvou popola. Za tento smutný stav môže sopka Chaiten ktorá vybuchla v máji minulého roku. Čím viac sa ale od Chaiténu vzďaľujeme tým menej nám okolie túto strašnú udalosť pripomína. Zastavujeme až na rieke Futaleufa. Aj na tejto jednej z najkrajších Čílskych riek si ale sopka vyberá svoju daň v podobe zamútenej vody. Na tejto nádhernej rieke ostávame dva týždne a postupne splavujeme jej úseky. Niektoré z nich sú ľahšie no niektoré rozhodne nie sú zadarmo. Hlavne horný kaňon kde sa celá rieka zleje medzi úzke 100 metrov vysoké skaly sa svojou obtiažnosťou šplhá na tie najvyššie miesta vodáckej stupnice.
Futaleufa
Rozradostený z tejto nádhernej rieky sa vydávame ešte ďalej na juh priamo do srdca Patagónie na rieku Rio Baker. Táto rieka je jeden z hlavných cieľov našej expedície. Jej extrémne veľký prietok v úzkom kaňone z nej robí jednu z najlepších riek sveta. Na mieste nás však prekvapuje nezvyčajne veľký prietok no aj tak sa ju pokúšame zdolať. Z troch kaňonov sa nám podarilo zdolať väčšiu časť prvého kaňonu. Vzhľadom na nedostatok času nestíhame zvyšok no aj tak sa všetci zhodujeme v tom že je to najlepšie čo sme kedy pádlovali. Žiaľ v blízkej budúcnosti má byť táto rieka prehradená a tak sme boli pravdepodobne posledná expedícia ktorá sa na túto rieku vydala. Po troch nádherných dňoch strávených na tejto rieke sa vydávame späť na sever. Cestou navštevujeme ešte raz Futaleufu a rieky v Pucone. Čas nám ale neúprosne uteká a my sme nakoniec nútený 25 januára nastúpiť do lietadla späť na Slovensko. Ale aj tak si zo sebou po 10000 najazdených kilometroch a 7 týždňoch strávených v Patagónií odnášame veľa nádherných zážitkov.
