 Na konci Kotorskej zátoky sme vybavili colné formality e vyplávali na otvorené more. Potrebovali sme sa preplaviť cca 500 km do Gréckeho mesta Prevéza v Iónskom mori...
Začiatkom októbra 2008 som sa rozhodol opustiť Čiernu Horu, kvôli neustále sa zhoršujúcim podmienkam pre jachting. V prvej sezóne som za celoročné parkovanie zaplatil 800 EUR a ročnú "diaľničnú" známku na jachtu cca 80 EUR. Nasledujúcu sezónu parkovanie 1600 EUR a ročná známka 400 EUR. Stále to bolo ešte výhodné oproti Chorvátsku, ale vadili mi neustále kontroly policajtov a pre jachting krátke a veľmi rušné pobrežie.
Na akciu sme sa vypravili dvaja vlakom z Košíc cez Maďarsko, Srbsko do mesta Bar v Čiernej Hore. Raz sme sa nevyspali a boli sme v Bare. Cesta trvala 24 hodín. Odtiaľ taxíkom do Kotorskej zátoky marina Prcanj, kde som celoročne kotvil. Okamžite po príchode sme sa vybalili a ani nie o 20 minút sme vyrazili bez väčšej prípravy na plavbu. Na konci Kotorskej zátoky sme vybavili colné formality v meste Zelenika a okolo 14,00 hod sme vyplávali na otvorené more. Prvé 4 hodiny sme šli na motor, kurz 160, rýchlosť cca 8 km/h a potrebovali sme sa preplaviť cca 500 km do Gréckeho mesta Prevéza v Iónskom mori.. Keďže v diaľke bolo vidno tmavé mraky, niečo sme zahryzli, teplejšie sa obliekli a pomaly sa blížili k mračnám. Môj priateľ s jachtingom nemal veľké skúsenosti a tak som bol odkázaný viac menej sám na seba. Hoci mám za sebou veľa námorných míľ, takúto plavbu a hlavne v takom zložení som ešte neabsolvoval.
 Čím viac sme sa blížili k mračnám, tým viac sa začal dvíhať silnejší vietor, takže som vypol motor a ďalej sme šli pomerne rýchlo na plachty. Vietor silnel, v diaľke sa začali objavovať prvé blesky a vedel som, že sa búrke nevyhneme. Vietor bol ideálny čo do sily aj smeru. Dosahoval 22 uzlov a bol to ostrý zadobočák. Ani som nezrefoval, vlny ešte neboli veľké a plavili sme sa miestami rýchlosťou až 15 km za hodinu. Bol som unavený po noci strávenej vo vlaku a to som ešte netušil, čo nás všetko čaká. Až neskôr som si uvedomil, že som trochu podcenil prípravu, ale už bolo neskoro. Ocitli sme sa v "suchej" búrke, blesky, vietor ale bez dažďa. Pobehovanie po palube bolo príliš nebezpečné. Preto som neupevnil rahno, ako mám vo zvyku pri zadnom vetre a preto hrozilo nebezpečenstvo neplánovaného prehodenia rahna. Vietor ešte viac zosilnel, zotmelo sa a dvihli sa vlny, ktoré dosahovali miestami výšky 3 metrov. Neostalo mi teda nič iné, iba sa pevne držať kormidla a sústrediť sa na ovládanie lode. Na kurz som sa až tak nesústredil, držal som rovnakú polohu lode voči vetru, ktorý bol veľmi konštantný a tešil sa z rýchlosti lode až do 18 km za hodinu. Na jachtu, ktorá nie je určená na preteky, to bol úctihodný výkon. Nočná plavba za stáleho sústredenia a nemožnosti oddýchnuť si je veľmi únavná a okolo tretej ráno sa mi stalo, že som urobil malú chybu v kormidlovaní a prehodilo mi rahno. Našťastie sa nič nestalo, včas som zareagoval a trochu som stihol zmierniť následky. Nepríjemné pri nočnom jazdení je, že niekedy je malá viditeľnosť a človek nemá dobrý prehľad o vlnách. V určitej perióde sa vlny sfázujú tak, že vznikne jedna väčšia vlna, na ktorú si treba dávať zvlášť pozor. Jedna taká vlna, keď sa prevalila popod loď, zmenila jej smer tak, že kým som stihol vyrovnať, dostal som ďalšiu vlnu plným zásahom z boku. Loď sa nepríjemne naklonila, zaprašťala a môj notebook letel zo stolíka kapitána cez celú kajutu. Keďže sa loď nedá na šírom mori odparkovať a oddýchnuť si, požiadal som môjho priateľa, aby to za mňa zobral.
Bolo asi 5 hodín ráno a ja som toho mal už fakt dosť. Zobral to teda za mňa a ja som si ľahol vonku na sedačku, že si trochu pospím. Ani nie po štvrť hodinke mu sa mu stalo to čo mne, prehodilo mu rahno a pri zastavení rahna v opačnej polohe, plachta nevydržala nápor vetra a odtrhlo sa oko uchytenia hlavnej plachty. Dlho som si teda nepospal, zrolovali sme plachtu a ďalej pokračovali iba s jednou. Pomaly sa rozvidnievalo a vychádzajúce slnko nám dodávalo optimizmus. Konečne sa v diaľke objavila pevnina, jednak sme sa priblížili na dohľad k Albánsku a v diaľke sa črtali obrysy ostrova Korfu. Urazili sme čosi cez 220 km a to bol za ten čas veľmi slušný výkon. S východom slnka vietor aj vlny ustali a my sme sa s jednou plachtou pomaličky plavili ďalej. Tuhé a aj tekuté raňajky nás správne naladili a objavilo sa "hejno" delfínov, ktoré nás doprevádzalo asi pol hodinu. Keď sa ich predstavenie skončilo pustil som sa do opravy plachty, čo sa mi za chvíľku aj podarilo a pomocou jednej drevenej varechy a lán som natiahol aj hlavnú plachtu. Rýchlosť sa zvýšila a my sme už iba celý zvyšok dňa kontrolovali ako sa približujeme k ostrovu Korfu. Za tmy sme ho aj dosiahli a plavili sa z vnútornej strany ostrova až na jeho koniec, kde sme už kvôli neznesiteľnej zime a únave boli nútení zakotviť v jednej zo zátok pred mestečkom Igoumenitsa. Kotvenie v úplnej tme, iba za svetla baterky a pomocu GPS na neznámom mieste bolo vzrušujúce. Spali sme iba dve hodinky a až ráno sme zistili, že sme v zátoke neboli sami a spoločnosť nám robilo zo päť jácht.
Okamžite sme sa vydali na ďalšiu plavbu v príjemnom počasí a miernom vetre. Táto druhá etapa už bola oveľa pomalšia ako tá nočná "rely", ale za to sme boli odmenení pekným pohľadom na krásne pobrežie Grécka. Na poobedňajší oddych sme si vybrali zátoku Two rock bay. Oplatilo sa tam zastaviť, bola nádherná a keďže sa riadne oteplilo a voda mala ešte cca 21 stupňov, tak sme neodolali a spríjemnili si poobede kúpeľom a opaľovaním. Mali sme ešte trochu času, nakoľko s priateľmi, ktorí po nás mali prísť autom do Prevézy sme sa mali stretnúť až večer. Zvyšok dňa plavba ubiehala bez problémov a večer okolo šiestej sme dorazili do Cleopatra maríny, ktorá sa nachádza oproti mestu Prevéza. Priatelia nás tam už čakali a aj napriek tomu, že sme boli po 50-tich hodinách nonstop plavby riadne unavení, naše rozprávanie sa pretiahlo do neskorej noci. Nasledujúce tri dni sme sa ešte plavili s mojimi priateľmi v zátoke pri Prevéze, kde sme navštívili dve mestečká Vonitsu a Amfilokiu, a preskúmali pár zátok. Loď sme teda zazimovali v Cleopatre marína a vydali sa na cestu domov.
Touto preplavbou som získal cenné skúsenosti a určite by som radil lepšie sa na takúto plavbu pripraviť. Predovšetkým by mal byť človek oddýchnutý, mal by používať záchranné vesty, natiahnuť laná krížom cez loď a prichytiť sa na ne harnessmi, aby bol pohyb po lodi v prípade potreby bezpečný. Toto sa nesmie podceniť. Pri tak zlých podmienkach, ako som mal ja prvú noc, ak by jeden z nás šiel cez palubu, bola by minimálna šanca na jeho záchranu. Preto nezaškodí, byť vždy pripravený!
viac info na autorovom webe: http://www.mariankoscelnik.estranky.sk/
Diskusia (0) |
