VIDEO: Slovenský úspešný kajakár, špička v disciplíne freestyle. Na divokej vode viackrát splavoval Afriku. Nakrúca športové klipy a cestopisné filmy ako napríklad film o stavbe vodnej elektrárne Damning the Heaven, alebo film Expedícia k jazeru Kariba - reč je o Petrovi Csonkovi, slovenskom freestyle kajakárovi, ktorý patrí medzi svetovú špičku.
Teraz ti prinášame ďalší film z jeho dielne spolu s fotkami z jeho expedície v Kostarike. Najnovší Petrov film nájdeš hore v prehliadači, no najprv si prečítaj dych berúci príbeh o tom, ako vyzerala expedícia Petra a Niny Csonkovcov a čo všetko ich v Kostarike stretlo.
Stredom Kostariky sa rozlieha pásmo pohoria Chirripó. V tejto oblasti žijú pôvodní obyvatelia - indiáni ktorí tu žijú v harmónií s prírodou. Hlavným cieľom cesty do Kostariky bolo splaviť jej najťažšiu rieku - Chirripo Atlantico, ktorá preteká najhlbším kaňonom Strednej Ameriky. Dostať sa k nej nie je vôbec jednoduché a jej splavenie si vyžaduje optimálne podmienky - hladiny rieky a počasia.
Každý rok Chirripo Atlantico splaví len niekoľko skúsených posádok. A my sme mali tu česť byť jednou z nich, dokonca prvou v roku 2014. Prístup k rieke je skrytý hlboko v horách, v chránenej rezervácií indiánov, kde bieli ľudia nemajú dovolené žiť. Dostať sa tam bolo možno väčší adrenalín ako samotná rieka.
Naše auto aj keď bolo 4x4 dostalo riadne zabrať. Mali sme so sebou našťastie skúseného šoféra, miestneho zdravotníka, ktorý sem každý týždeň jazdí so sanitkou. Po blatových kopcoch mali problém sa vyštverať dokonca aj kone a nie ešte autá. Dolu svahom to zas išlo samo, no prudké zrazy nám spôsobovali závraty a príval adrenalínu. K rieke sme prišli okolo 10 ráno. Museli sme sa ponáhľať, nakoľko sme mali pred sebou dva dlhé dni na ťažkej rieke. Všetky veci nevyhnutné na prežitie sme mali nabalené v lodiach.
Aj keď pocit, že sme v úplnej divočine a cesta von inak ako po rieke neexistuje v nás udržiavala stále napätie a znásobovala v nás adrenalín. Divoké pereje neboli jediným nebezpečenstvom, čo na nás číhali. Pri prezeraní perejí z brehu sme sa báli hlavne hadov, ktorých tam bolo naozaj veľa.
Príroda okolo nás bola nádherná
Nedotknutá a neporušená ľudskou rukou. Po šiestich hodinách sme museli neplánovane zastaviť a zakempovať na brehu rieky. Člen našej posádky, Bartosz, sa nešťastne buchol na vode o kameň a vykĺbil si rameno. Museli sme rozložiť kemp a navariť večeru, aby sme si oddýchli na nasledujúci deň a hlavne, aby sme posúdili závažnosť Bartoszovho zranenia. Rameno mu našťastie naskočilo hneď späť a bolesť bola znesiteľná. Noc bola teplá, no aj tak som spal plytkým spánkom. Stačilo zasvietiť kúsok od nás do lesa a videli ste všetky tie svietiace oči, ktoré nás celý čas pozorovali. Ráno sme vyrazili na vodu už o siedmej. Báli sme sa, že Bartosz nebude schopný pádlovať a budeme ho musieť niesť. Našťastie to nebolo až také zlé a ľahšie pereje mohol prepádlovať, no tie ťažšie musel obnášať a ísť pešo. Prvá polovica nám išla pomalšie.
.jpeg)
Kaňon sa zavrel a nás obkolesovali 300 metrové steny. Obrovské pereje s nebezpečnými syfónmi na nás číhali za každou zákrutou.
Niektoré boli naozaj nezjazdné a museli sme ich obniesť. Prenášať lode po mokrých kameňoch nie je žiadna hračka a museli sme využívať aj techniky zlaňovania. Druhá polovica rieky nám už išla rýchlejšie a konečne sme si mohli vydýchnuť. Do cieľa sme prišli poobede. Šťastní, zničení, hladní a smädní sme sa tešili, že sme pokorili túto nádhernú rieku a boli tam, kam sa človek pešo nikdy nedostane.