72 hodín v Moskve

Na úvod, úplne úprimne - 72 hodín na Moskvu rozhodne nestačí. Nielen kvôli veľkej rozlohe a množstva atrakcií a aktivít, ale aj kvôli frontám turistov (aj mimo letnú sezónu, domácim turistom sneh a mrznutie nevadí :-) Čo všetko sa dá za 72 hodín vidieť a zažiť? A prečo sa vôbec oplatí Moskvu navštíviť?

Cestou necestou

Veľmi by som chcela počuť ruskú verziu pesničky I.M.T. Smile Cesty druhej triedy! Žiadna balalajka - bola by to deathmetalová skladba a veľká časť textu by musela byť cenzurovaná. O kvalite ruských ciest si spravíte veľmi rýchlo mienku, keď si pozriete nejaké vtipné YouTube videá. Ja som si však myslela, že tak dôležité spojenie medzi dvoma najväčšími mestami v Rusku bude snáď aspoň na slovenskej, ak nie európskej úrovni. Veľký omyl. Ani oka som nezažmúrila pre neustále natriasanie. A ak sa autobus nenatriasal, bolo to preto, že sme trčali v zápche a spánok rušilo trúbenie a nadávanie vodičov (cestovali sme v piatok večer pred predĺženým víkendom - v pondelok a utorok bol ruský národný sviatok). Neviem či je ťažké takú cestu udržiavať kvôli veľkým výkyvom počasia (aj plus 40 v lete a mínus 20 v zime) alebo je to kvôli financiám či inému dôvodu. Možno sa pýtate, prečo sme nešli vlakom? Nuž 100 dolárov za jednosmernú cestu sa mi zdalo priveľa a keďže som bežne zvyknutá na nočné presuny autobusmi, tak som nemala problém súhlasiť s touto alternatívou. Musím však konštatovať, že egyptské či indické nočné presuny boli niekoľkokrát lepšie. Navyše bolo v autobuse asi plus 30 a sucho oproti mínus 4 a vlhku vonku, čo akosi nikomu okrem mňa neprišlo divné. Toaleta v autobuse bola tak malá, že som sa ani nepokúsila ju navštíviť. Aj tak som takmer všetky tekutiny vypotila v tom teple. Prestávok bolo niekoľko, keď sa osadenstvo nahnalo ako tanky na pumpu, tak my slušní (rozumej nestrkajúci do ľudí) sme museli skončiť v kríčkoch. Hoci televízia bola pustená, zaujímavejšie bolo pozerať von oknom na bitky medzi vodičmi. Cesta späť bola príjemnejšia, lebo ľudí bolo menej a aspoň som sa natriasala v polohe ležmo a nie v sede. Jediným plusom bolo wifi zdarma. Keď človek nezaspí, tak sa aspoň môže hneď sťažovať na Facebooku a Twitteri! :-) 

Moskva, Červené námestie

Kozmický spánok

Ubytovanie v Moskve je celkom drahé, hlavne ak chcete byť v centre, čo odporúčam každému, kto je tu iba na pár dní a chce šetriť čas na presunoch. My sme sa ubytovali vo veľmi vtipnom, ale geniálnom hosteli Antihostel Cosmic, asi 10minút peši od Červeného námestia. V tejto starej budove dokonca žil a tvoril Tolstoj. Majiteľ hostela má toho asi veľa precestovaného, pretože je tam všetko veľmi prakticky usporiadané a do detailu prepracované. Človek spí v kapsule, v ktorej má matrac, postelné prádlo, elektrické zástrčky, poličku a lampičky. Týchto kapsúl je na izbe aj 10. Ubytovanie je tak lacné, keďže je to hostel, ale máte súkromie, vaši spolubývajúci vás nerušia chrapotom alebo nočnými príchodmi, v kapsuli je tma a tak môžete spať nerušene aj cez deň (ak ste si napríklad neoddýchli v nočnom buse :-). Navyše je v hosteli aj sauna a iné vymoženosti. Hneď prvý deň ráno sme tam stretli Slováka Jara, ktorý bol v Moskve služobne, inak zvyšok tvorili hlavne Rusi. Čo je zaujímavé, tak jeden z nich bol gay, kaderník Sáša. Mal dlhé blond vlasy, crocsy na nohách, ružové doplnky, zbadali ste ho aj na 2 kilometre a napriek jeho komunikatívnosti sa s ním nikto na hosteli nedal do reči. Ja som mu pre jeho preafektovaný prízvuk veľmi ťažko rozumela pol slova, inak by som sa ho veľmi rada pýtala, ako sa mu v homofóbnom Rusku žije. Každopádne myslím, že nemal až tak veľa problémov, keďže mal asi 2 metre a aspoň 120kg. Pracovníci hostela tvorili aj arabskí či uzbeckí študenti, niektorí vedeli perfektne po anglicky a prácu v hosteli brali ako bezplatné jazykové kurzy.

Plné bruchá dobrôt

Na toľko veľa aktivít v krátkom čase sa potrebuje človek posilniť dobrým jedlom. Musím priznať, že moja prvá zastávka v Moskve bola v americkom Krispy Kreme, pretože som nič iné v tak rannú hodinu nevidela otvorené a hlavne som ich presladené šišky nemala už desaťročie, pretože ich pobočky v Európe nenájdete. O to viac som bola prekvapená, koľko amerických sietí rýchleho občerstvenia som v Moskve našla a tiež množstvo tovarov v obchodoch. Každopádne som už po zvyšok pobytu v Moskve bola verná ruskej kuchyni. Odporúčam najesť sa dosýta v niektorej “Stolovaya”, čo sú štátne kafetérie, kde sa lacno a dobre najete a vrátite sa do minulosti. Niekoľko z domáckych jedál na výber, k tomu plastové príbory, plastové stoly s plastovými obrusmi, plastové kvety a tety ako z čias školských jedálni! Jedlo bolo ale výborné a čo sa mi páčilo - na výber príloh okrem zemiakov či ryže máte aj pohánku. V centre Moskvy som chcela vyskúšať aj uzbeckú kuchyňu, omylom som reštauráciu považovala za také uzbecké ázijské bistro a až luxusný interiér a rýchle nahliadnutie do cien mi napovedalo, že tam asi veľmi nezapadnem. Taktiež rôzne kaviarne majú lacné biznis menu za 300 rubľov, pozostávajúce z niekoľkých chodov a na pitie kiseľ alebo kompót (ten sa pije, je to vlastne tunajšia limonáda). No a veľa kaviarní má tiež pirohy, teda kvasené cesto s plnkou z bobúl alebo mäsa či rýb. Ani tvarom ani chuťou to nepripomína naše pirohy alebo vyprážené pirôžky. Jedna porcia však dokonale nasýti. Peľmeni, boršč, šašliky, vareniky, ryby na rôzne spôsoby, kotleta po kyjevsky a iné dobroty určite uprednostite pred všadeprítomným McDonaldom. Potraviny v obchodoch ani nespomínam, to aby si človek zobral ďalšiu batožinu iba na to :-)

Moskva, Červené námestie

Červené omrznuté líčka na Červenom námestí

Samozrejme hlavná atrakcia Moskvy a pre polohu nášho hostela hneď aj prvá zastávka. Kvôli nevhodnému načasovaniu sme si však na prvý pokus veľa nepozreli. Celé gigantické námestie sa o pár hodín chystali zatvoriť pre prípravu na oslavy sviatku národnej jednoty. Bolo na ňom teda viac policajtov ako turistov. Skvelá príležitosť na “peoplewatching”. Ruskí policajti majú asi šiesty zmysel. Keď sme sledovali ľudí na námestí, všetci mali rovnaké “poker face” výrazy, no vždy, keď policajt niekoho zastavil a pýtal dokumenty, dotyčný sa zháčil a začal koktať alebo vyhovárať sa. Okrem enormného množstva policajtov na meter štvorcový ich prekonalo už iba množstvo anorektičiek, náhliacich sa na nákupy do luxusných butikov v GUMe. GUM, teda glavnyj univerzalnyj magazin tu stojí od konca devätnásteho storočia. Medzi 200 obchodmi nájdete hlavne zahraničné luxusné značky, ale ten windowshopping stojí za to, lebo samotná budova je veľmi elegantná. Všetci pracovníci majú rovnakú historickú rovnošatu červenobielej kombinácie (obľúbené farby Moskvičov ako som počula), nájdete tu kaviarne, fontány, hipsterskú predajňu mestských bicyklov (hoci som nevidela nikoho odvážneho jazdiť po Moskve), predraženú suvenírovú predajňu (avšak tovar, ktorý som v nej videla som potom nikde inde nájsť nevedela a ľutujem, že som pri kúpe zaváhala), ale aj predajňu klasickej ruskej zmrzliny (áno aj v zime ju predávajú). 

Hneď pred GUMom sa rozkladalo veľké pódium a dekorácia pri príležitostiach sviatku národnej jednoty. Celé bolo červené a po bokoch stáli gigantické červené hviezdy, ktoré evokovali komunizmus. Už som videla tie titulky v našich médiách. Presne oproti sa náchadza Leninove mauzoléum, ktoré sa otvára iba na pár hodín denne. Je síce zadarmo, ale stál na neho vždy niekoľkostovák metrový rad zvedavcov, takže sme sa rozhodli nestrácať čas s mŕtvolami. Nehovoriac o tom, že ja neviem odolať zákazom fotenia kdekoľvek idem a po tom, ako nám Jaro na hosteli rozprával, ako jeho otca pre pokus spraviť si selfie s Leninom ešte za socializmu vypočúvala v Kremli polícia, som nemala chuť riskovať.

Na jednom konci námestia sa nachádza Chrám Vasilija Blaženého s pestrofarebnými cibuľkovými vežičkami, ktoré symbolizujú prepojenie Ruska s Európou a Áziou. Ide vlastne o 9 samostatných kostolíkov, ktoré symbolizujú jednotlivé významné dni bojov o Kazanský chanát. Dal ho postaviť Ivan Hrozný práve po dobytí Kazane a údajne mal architekta stavby následne oslepiť, aby už nikdy nič také krásne nemohol postaviť. Aj tam bol vždy enormný rad a tak sa ešte stále nachádza na mojom bucket liste. 
Na druhom konci sa nachádza ružový Kazanský chrám a Štátne historické múzeum, ktoré sme navštívili. Budova je zvonka červená rovnako ako Kremeľ a vnútri ukrýva veľa pokladov. Myslím, že som v živote nevidela toľko zlata a drahých kameňov ako práve tam. Obrovské cirkevné relikvie sa tu miešali s orientálnymi zlatom vyšívanými rúchami, masívnymi vyrezávanými dverami a obrazmi cárov. Dokonalá spleť toho najkrajšieho z Európy aj Ázie. Po hodine a pol nás vyhodili kvôli uzávierke námestia a to sme si pozreli iba jedno poschodie.

No a samozrejme sa na Červenom námestí nachádza Kremeľ, srdce a mozog Moskvy, keďže okrem múzeií a chrámov práve tu sedí najmocnejší muž Ruska. Putina sme nevideli, vlastne počas všetkých prechádzok Moskovskými ulicami sme nevideli nikoho s hrubokrkými po boku, ani žiadne ozbrojené kolóny áut, takže som bola právom sklamaná :-D Dokonca som videla za celý čas iba dvoch žobrákov, aj tí boli neškodní a tvrdo spali v metre, a to som bola aj mimo policajtmi preplneného centra mesta. Takže nikde sa nekonali scenérie známe z amerických filmov, skrátka nuda. Dokonca ani túlajúcich psov som nevidela ani na uliciach, ani v metre. Chvíľu sme sa s domácimi škodoradostne prizerali, ako odťahová služba nakladá luxusné auto spred luxusnej reštaurácie, kde bol zákaz parkovania. Ani tam nevybehol nikto nebezpečný a nezačal sa ručne stručne dohadovať s odťahovákmi. Skrátka veľa typických predsudkov o Moskve a Rusoch sa rúcalo na každom rohu. 

Ale spät ku Kremľu. Od dlhej rady na Lenina sme sa presunuli za roh Kremľa pri Alexandrovských záhradách, kde šlahá večný oheň už desiatky rokov na počesť neznámeho vojaka zabitého počas bitky o Mosvku v 1941, resp. kopy neznámych vojakov z masového hrobu. Sochu a plameň dopĺňa nápis “Tvoje meno je neznáme, tvoj čin je nesmrteľný” a po pravej strane popri hradbách Kremľa kúsky dovezenej zeminy z hrdinských miest ako Odessa, Kyjev, Leningrad atď.  Každú hodinu sa pompézne menia stráže doprovádzané šialeným cvakaním fotoaparátov desiatok turistov. Napriek mrznúcemu počasiu ich tu bolo neúrekom a my sme tušili, že o niekoľko metrov ďalej pri hlavnom vstupe do Kremľa to nebude inak. Opäť sa nám nechcelo v takej zime vystáť dlhý rad a namiesto toho sme zvolili prechádzku popri vonkajších hradbách Kremľa a vedľa rieky Moskvy. Prišli sme až ku Kurantám, veľkým hodinám na údajne najkrajšej Kremlinskej veži - Spasskaja. Táto veža slúži už od 15.storočia ako hlavný vchod do Kremľa a je opradená mýtmi. Údajne má chrániť Kremeľ pred vonkajšími nepriateľmi. Ani sám Napoleon nevedel donútiť svojho koňa, aby bránou prešiel. Ľudia sa pri prechádzaní dovnútra križujú a snímajú klobúky na znak úcty. Teraz však bola rekonštruovaná, tak ako veľa ďalších atrakticií, ktoré sme navštívili. Hneď vedľa sa rozprestiera expozícia tankov a iných vojenských vozidiel z prvej a druhej svetovej vojny. Chýbajú popisky, ale takmer každá skupinka mužov, ktorá sa pri plote pristaví, vie presné názvy typov tankov. 

Chrám Vasilija Blaženého

Túlali sme sa iba tak uličkami, kde sa miešali Moskviči v Gucci oblekoch so zahalenými bábuškami pred kostolami a uzbeckí potmavší roboši. Veľa ľudí mi tvrdilo, aké je Moskva škaredé a špinavé mesto, predovšetkým oproti Petrohradu. Neviem, v ktorom roku toto mesto videli, ale mne prišlo čisté a vcelku pekné. Hoci už nebol čas na kvety, do množstva záhonov a kvetináčov v centre dali farebnú mulčovaciu kôru, takže z diaľky vyzerali námestia a parky rozkvitnuté. Na všetkých uliciach a množstve stromov boli modré či biele svetielka a dekorácie. Neviem, či to súviselo s blížiacimi sa Vianocami alebo sviatkom národnej jednoty. Bol čas Halloweenu, resp. sviatku všetkých svätých, ale žiadne strašidlá alebo ľudí v maskách sme nevideli. Teda až na jeden Halloweensky dekorovaný bar, ktorý zíval prázdnotou. Rusko má skrátka svoje sviatky a nekopíruje všetko, čo príde zo západu. A keď už kopíruje, tak vo veľkom! Ako sme videli v prípade Hammer limuzíny, ktorá bola dvojposchodová. 

Čo (ne)vidieť v Moskve

Komnaty bojarov Romanovcov sa nachádzajú v peknej biznisovej časti Kitay gorod, hoci ide o malé múzeum, určite stojí za návštevu. Mali sme to šťastie, že sme práve zastihli exkurziu, ktorú viedla chodiaca encyklopédia v sukni. Pani mala krásnu a spisovnú ruštinu, takže som všetko rozumela a hlavne vedela presnú históriu a fakty o každej vidličke, čo sa v tomto dome nachádzala. Domček má iba 3 poschodia, jedno poschodie bolo pre mužské komnaty, druhé pre ženské a posledné pre kuchyňu a služobníctvo. V domčeku sú tajné chodbičky, ide o jediné takéto múzeum v Rusku, kde sa dozviete, ako žili bojari, teda šlachta. Každá jedna vec na stoloch a stenách zapadá do rozprávania o každodennom živote bojarovcov. Bojari nosili opätky, aby sa lepšie brodili špinavými ulicami Moskvy, mali vysoké čiapky a dlhé rukávy až po zem. Čím dlhší rukáv, tým bohatší človek a údajne sa práve z toho zrodilo príslovie “vysunúť si rukávy do práce”. Medzi stenami obtiahnutými luxusnými látkami som sa cítila na chvílu ako šlachtičná z rozprávky.

Keď som videla v dlhom zozname moskovských múzeií jedno venované GULAGu, tak som sa potešila. Predsalen tých o židovskom holocauste je po svete veľa (minimálne jedno v každom väčšom americkom meste), ale o živote v GULAGoch (teda Glavnoye upravleniye lagerey ) som veľmi nevedela. Žiaľ, ani po návšteve tohto múzea sa moje znalosti veľmi nerozšírili. Múzeum vyzerá zvonka zaujímavo, stojí pred ním totiž reálna strážna veža a ostnaté drôty. Vnútri sedel namosúrený predavač lístkov, ktorý sa tu asi tématicky vžil do života v pracovnom kempe. Spodné poschodie bolo venované výstave o budhizme, ktoré bolo počas socializmus potláčané a jeho vyznávači pri hraniciach s Mongolskom prenasledovaní. Popisky boli v angličtine, čo bol celkom úspech. Taktiež tu boli ukážky drevených postelí, na akých spali v kampoch GULAGu a ukážková cela-samotka. Avšak ďalšie poschodie, teda posledné, už anglické popisky nemalo a tvorili ho iba maľby od maliarov, ktorí tiež dreli v kampoch, dokumenty, fotografie a zopár osobných vecí obetí. Jedna celá stena tvorila mapu všetkých kampov v celom ZSSR. Mali sme opäť šťastie, pretože tu sprevádzali skupinu Škótov a do angličtiny im prekladali informácie o veľkosti tejto organizácie. Napriek tomu som bola sklamaná, pretože pre tak významnú časť histórie mohli nájsť aj viac priestoru a informácií, ktorými by vzdelali návštevníkov. No nič, budem si musieť nájsť počas dlhých zimných večerov čas na Solženicyna. Alebo sa vybrať do Dolinky v Kazachstane, kde sa nachádzajú pozostatky ženského kempu a kde môžete dokonca prespať.

Ponáhlali sme sa do ďalšieho múzea a to Polytechnického. Samozrejme sme si vopred pozreli webstránku, na ktorej sa ani neunúvali informovať, že múzeum sa rekonštruuje. Zistili sme to až na mieste, kde nás privítala pred vchodom tabuľa: Pozývame vás do múzea v roku 2018! Keď už sme boli na tejto zaujímavej adrese - totiž na Ľubľanke, pozreli sme si aspoň zblízka budovu bývalého KGB, ktorá aktuálne chátra. Podľa spleti informácií na internete tam bolo akési múzeum venované tajnej službe, ale už nefunguje. Ďalším veľkým sklamaním bolo Darwinovo múzeum, ktoré sa nachádza ďaleko od centra v časti na vlas rovnakej Ružinovu (ešte aj kópiu Glórie tam nájdete!). Expozícia bola veľmi nelogicky usporiadaná a Darwin by sa v hrobe obracal ak by vedel, že múzeum tvorí iba zopár vypĺznutých vypchatých zvierat, živé šváby a kresby rastlín. To celé okupovali desiatky rodín s deťmi, pretože sme práve vychytali noc múzeií. Na druhú stranu, keď si človek obzeral tie tradičné ruské rodinky - silných mužných tatkov a nežné drobné žienky, tak by aj dal Darwinovi zapravdu. V Rusku asi naozaj prežijú iba tí najsilnejší...

Ďalšou zaujímavou atrakciou vzdialenou od centra je Kolomenskoye, 390hektárov veľké cárske pozemky s palácmi, jazierkami, parkami a rôznymi monumentami vrátane kostola zapísaného v UNESCO určite stoja za celodenný výlet. V mrznúcom počasí a navyše počas soboty, kedy sa tu konalo niekoľko svadieb sme tomu nemohli venovať toľko času, koľko by si zaslúžilo. Najväčšou atrakciou je tu cársky letný palác, teda jeho presná replika. Ide o obrovskú drevenú budovu so zelenými vežičkami a 250 izbami, ktorú svojho času cudzinci nazývali ôsmym divom sveta. Okrem iného tu časť detstva strávil Peter Veľký. Potom sa cárovne Kataríne II. natoľko znepáčil, že ho jednoducho dala zbúrať a postavila tu kamennotehlovú stavbu. V roku 1920 sa z areálu stalo otvorené múzeum a začali v ňom zhromažďovať viaceré drevené kostoly a stavby z celého Ruska, a to až zo 17teho storočia.

Zastávkou mimo centra bolo tiež výstavisko VDNKh alebo Vserossijskij vystavočnyj centr, ktorá je s rozlohou viac ako 2 miliónmi metrov štvorcových väčšia ako Monako. Okrem pavilónov na výstavy a 400 budovami sa tu nachádza park Ostankino, Kozmonautistické múzeum, monorail, vystavená raketa Tupolev, fontány, ktoré boli pre mráz vypnuté a pestrofarebný historický lunapark hneď pri hlavnom vchode. Samozrejme mi to prišlo ako úžasný nápad - ísť na ruské kolo v Rusku! Aby mohol priateľ fotografovať, vybrali sme si otvorenú kabínku. Oľutovala som to v momente, kedy sa pre vietor sedadlá triasli, tyč na držanie bola kompletne pokrytá ľadom, snežilo na nás a 75 metrov pod mojimi nohami som videla miniatúrnych ľudí. Aspoň ten výhľad na celý areál a hmlou obrastené mrakodraphy v diaľke stál za tých 8 minút utrpenia. Z vrchu kolotoča som konečne našla aj jednu veľmi známu sochu - Rabóčij i Kolchóznica, teda muž s kladivom a žena s kosákom, symbol komunizmu a výjav známy zo začiatku starých sovietskych filmov a ktorých repliku ste mohli obdivovať počas otváracej ceremónie zimnej olympiády v Soči. Boli krásne vysvietení a pohľadom smerovali na petržalský panelák, popod ktorý jazdili červenobiele Škoda električky, ktoré napriek modernizácií MHD ešte stále v Bratislave nájdete. Pred nimi teda staré električky a za nimi moderný monorail jazdiaci nad zemou. Vybrali sme sa až na konečnú stanicu, aby sme mohli obdivovať celý areál výstaviska z výšky a taktiež aj neďalekú televíznu vežu.

Nočná Moskva

Prechádzka včernými uličkami a vysvietenými monumentami s pohárom čiernoho čaju má svoje čaro a keď už sa všetky múzeá a hlavné atrakcie zavrú a teplota klesne ešte viac, ostáva nám abstinentom čas a priestor povoziť sa po krásnych staniciach metra. Metro bolo v roku 1935 vôbec prvým v sovietskom zväze, v súčasnosti má 195 staníc a 325,4km na dĺžku, ide o najrušnejšie metro na svete mimo Ázie. Práve kvôli tej rušnosti sme sa mu rozhodli dôkladne venovať až večer, kedy bolo takmer prázdne. Nie všetky stanice sú unikátne, ale najviac umeleckých nájdete na tzv. Circle line. Tie najkrajšie sú Kievskaya, Belorusskaya, Mayakovskaya, Novoslobodskaya, Komsomolskaya, Elektrozavodskaya, Park Pobedy, Dostoyevskaya a Prospekt Mira. Maľby, mozaiky a sochy zobrazujú Lenina, boľševikov, hrdinský obyčajný ľud ako aj rôzne historické výjavy, samozrejme s dávkou propagandy. Stalin nakázal architektom, aby umenie v metre zobrazovalo svetlú budúcnosť. Mramorové steny a obrovské svietniky ako z Versailles iste spríjemňujú každodenné cestovanie tvrdo pracujúceho ľudu pri budovaní... kapitalizmu.

Jedna zo staníc sa dokonca volá Bratislavskaya! Neviem za čo špeciálne si to zaslúžila, lebo ani Budapeštiansku či Pražskú som nevidela. Okrem dekorovaných staníc sa oplatí skúmať v ňom ľudí. Takmer všetci pasažieri ticho sedia a čítajú knihy, prípadne počúvajú hudobníkov s gitarami či harmonikami, ktorí chodia chodbami a zbierajú kopejky. Vozy sú oblepené reklamami na veľkolepé developerské projekty a celkovo je v nich čisto. Hlas z reproduktorov každú chvíľu vyzýva pasažierov, aby uvolnili miesta starším, tehotným a matkám s deťmi. Spomenula som si na metro v New Yorku, kde hlas každú chvíľu podporoval ľudí, aby okolo seba hľadali podozrivých s bombami a kde občas behali potkany veľkosti mačky. Aj napriek štatisticky väčšiemu počtu bombových útokov v Moskve som sa tu v metre cítila bezpečne a príjemne. 

Z moskovského podzemia sme sa vybrali na Moskovské vrchy, konkrétne na Vorobyovy gory, alebo Vrabčie hory. Žiadne hory sa ale nekonali, ide o kopčeky, ale aj tak najvyššie postavené miesto v Moskve s krásnou panoramatickou vyhliadkou. Vystúpili sme z metra pod mostom, všade tma a les. Moskviči sa asi ničoho neboja, pretože temným lesom si úplne v pohode behala žena so slúchatkami v ušiach, ktorá nás aj odnavigovala. Značenie bolo totiž veľmi zlé, šipka “detské ihrisko”, ktorá smerovala na cestičku do temného lesa v skutočnosti ukazovala na vyhliadkovú terasu. Tak ako bolo v tých dňoch trendom v Moskve, aj tá bola rekonštruovaná. Chvílu som bola zavesená o múrik a zvažovala som, že proste prejdem na observatórium aj napriek očividnému zákazu, ale potom sa z tmy vedľa mňa vynoril hrubokrký strážnik a mňa zachránil iba široký úsmev. Tak sme ostali stáť na strmom bahnitom kopci s ostatnými ľuďmi a kochali sa vyhliadkou na nočnú panorámu Moskvy. V diaľke sa mihotali veže Kremľa, oceľovosklenené mrakodrapy, športové štadióny a komíny fabrík, to všetko sa odrážalo na hladine rieky Moskvy. Za chrbtom nám svietila známa veža Lomonosovej univerzity. Sľúbila som si, že keď prídem znova do Moskvy, prídem pozrieť vyhliadku počas slnečného dňa a s ďalekohladom. Začali sa pri nás zastavovať výletné autobusy a desiatky turistov nás vyhnali naspät do údolia. A naspäť do prehriateho autobusu smer Petrohrad.

Čítajte ďalej

Galapágy
Ačkoliv Galapágy nepatří mezi levné destinace, vřele Vám tyto ostrovy doporučuji. Z vlastních zkušeností z cestování kolem světa hodnotím Galapágy a safari v Africe jako nejlepší zážitek z...
 
Je možné tajne prejsť cez vonkajšiu schengenskú hranicu? Prepašovať niečo? Ale áno, dá sa to. Potrebné je mať čosi na pašovanie vhodné, napríklad, ponožky. Ďalej štipku nedbanlivosti a hromadu...
 
Smäd už nie je problém ani na cestách, ani v prírode. Z filtračnej fľaše na vodu Seychelle sa môžete napiť aj z kalnej vody alebo rieky a čistú pitnú vodu tak máte kedykoľvek poruke. Človek má pre...
 
Lemujú cesty, ich siluety sa vypínajú na horizonte, vidno ich na kilometre ďaleko. Slovenské hrady a kaštiele. Zopár z nich si v stručnosti pripomeňme, ako tip na víkendový výlet. Za jeden z...
 
Pod pojmem „zavěsit pytel“ se míní nezdařený pokus o přelezení stěny. Je potřeba se tam vrátit a imaginární pytel sundat. Ten pytel jsem na Beskydech pověsil předloni... ... a od té doby nemám...
 

GPS poloha

Diskusia