Elbrus musí človek zažiť v celej jeho drsnej nahote, inak len ťažko pochopí jeho silnú príťažlivosť. Mňa svojou krásou zviedol natoľko, že som sa do jeho sopečno-ľadovcových očí pozrela tento rok až dvakrát – na skialpoch i klasickou výstupovou trasou.
Už s prvým nádychom kaukazského vzduchu som pocítila, že som na správnom mieste. Ten zovšadiaľ dýchajúci pocit určitej beztiaže ma omámil natoľko, že i ruská byrokracia či priam vraždiaca cestná premávka mi zrazu pripadali malebné a krásne zapadajúce do obrazca tejto krajiny. Všetko bolo v porovnaní so Slovenskom iné a predsa tak blízke. Hory vyššie, ľadovce rozľahlejšie, rieky dravšie a ľudia otvorenejší, priamejší.
A keď sa k tomu ešte pridala vodka a jej liečivý účinok na telo i dušu, človeku zrazu nechýbalo nič z pohodlia domova, naopak, prehliadol i to, že sprcha chvíľami netečie, že dohodnutý čas neplatí, že na všetko sa čaká akosi dlhšie.
Sloboda tu je doslova hmatateľná a to i napriek tomu, že vstup do hlavnej elbruskej doliny Baksan strážia policajti, vojaci majú svoje bunkre z vriec piesku i pri hlavnej ceste a stretnúť ozbrojeného „turistu“ v trojtisícových výškach nie je nič mimoriadne. Nehovoriac o mafii, ktorej autá s čiernymi sklami vzbudzujú oprávnený rešpekt. Vyjsť z domu po zotmení sa tu neodvážia ani miestni, no i tak sa tu človek cíti veľmi príjemne. Prečo? Možno kvôli tej úžasnej panoráme horstiev, možno kvôli prívetivosti ľudí a možno len kvôli tomu, že vodka, prúdiaca žilami, odbúrava i ten najväčší strach.
Sto gramov vodky a aklimatizácia
I môj prvý dotyk s kaukazským naturelom súvisel s vodkou. Mala som za sebou takmer tritisíc kilometrov šoférovania po tých najhorších cestách s najdivokejšími vodičmi, aké si človek len vie v Európe predstaviť, keď hneď po príchode do hotelíka v dedinke Elbrus do mňa jeho majiteľ Osman nalial sto gramov vodky. A tým to len začalo. Prísediaci agent ruskej tajnej služby FSB pri pohľade na mňa len krútil hlavou neveriac, že som sama šoférovala až zo Slovenska. Nalial mi ďalších sto gramov a povedal niečo v tom zmysle, že keď šoférujem ako chlap, mám i piť ako chlap. Uraziť tajnú službu som si dovoliť nemohla, nuž som do seba obrátila ďalší pohárik a modlila sa, aby bol posledný, lebo som sa už začínala podozrivo usmievať. On však nebol.
Horský čistý vzduch však z človeka vysáva nielen negatívnu energiu, ale i nejaké to promile, nuž som na druhý deň stúpala na prvý aklimatizačný kopec Čeget (3460 m) bez známok únavy. Na vrchole bola hmla a na úpätí hory vzhľadom na pokročilý apríl bolo snehu menej než viac, no i napriek tomu to bol príjemný zjazd na lyžiach s prevýšením 1360 m.
Ďalšie privykanie si na výšku prebiehalo už priamo pod dohľadom elbrusového obra. Východiskom skialpinistických túr sa stalo lyžiarske stredisko Azau (2300 m), ktoré v tomto období ešte stále fungovalo i pre komerčných lyžiarov. Pôvodne sme si mysleli, že skialpovými lyžami spôsobíme na odľahlom Kaukaze senzáciu tak, ako sa mi to stávalo v iných zabudnutých kútoch sveta, no zmýlili sme sa. „Konkurenciu“ nám robila ruská armáda, najskôr pochodujúca na lyžiach v kruhu, a potom i rýchlosťou blesku stúpajúca po zjazdovke nahor. Ich tempo sme chytiť ani pri najväčšom sebazaprení nedokázali.
Prvý pokus o vrchol
Po dobrej aklimatizácii a famóznych zjazdoch v snehu s nadmorskou výškou meniacom i svoju štruktúru, sme sa zbalili a vyrazili za Elbrusom. S batožinou i našou vlastnou lenivosťou nám pomohli ratraky, ktoré nás z Azau vyviezli až na Priut 11 (4100 m), kde sme mali zabezpečený nocľah v chatkách. Uprednostnili sme ich pred stanmi kvôli tomu, že ešte i v apríli tu panujú zimné podmienky v podobe treskúcich mrazov, silného vetra a i metrovej nádielky snehu za noc.
Na ďalší deň sme pokračovali v aklimatizácii nad Pastuchove skaly asi do výšky 4800 m, kde sa už naplno prejavoval vplyv nedostatku kyslíka v podobe tlaku v hlave, no najmä výrazne zhoršenej schopnosti viesť lyžiarsku stopu. Navyše bol v týchto miestach pod vrstvou čerstvého snehu číry ľad, nuž sa tu nejaké veľké lyžiarske umenie predviesť nedalo. Od polovice Pastuchových skál to však už bola prašanová balada a nebyť toho, že výška poriadne naštrbila umeleckú precíznosť pohybov a každý oblúčik bol tvrdo vydretý, bola by to priam rozprávková jazda.
Nasledujúci deň oddychu slúžil na doladenie výstroja a prípravu na výstup, pretože predpoveď hlásila priaznivú nočnú zmenu počasia. Ako sa však neskôr ukázalo, len teoretickú.
V lúčoch čelovej lampy sa trblietali kryštáliky snehu a kým zo začiatku to na dušu pôsobilo priam vianočne upokojujúco, s narastajúcimi metrami bola intenzita snehového divadla čoraz väčšia. A keď už malo podľa hodín svitať a my sme stále kráčali v tmavej hmle a hustom snežení, pochopili sme, že žiadne slnečné „okno“ nebude a Elbrus sa s nami zahráva. Bojovali sme však i napriek burácajúcemu vetru, bodavým ihličkám snehu a hmle až do momentu, kedy to začalo hraničiť s riskovaním vlastných životov. Otočili sme to nad hranicou 5000 m a už po pár minútach vedeli, že nič lepšie sme urobiť ani nemohli. Naše stopy boli zaviate, viditeľnosť miestami asi len na dosah vystretej ruky a nebyť presných bodov v GPS, spadli by sme do niektorej z nespočetných trhlín všade navôkol. Takto sa skončil môj prvý dialóg s magickým Elbrusom.
Návrat na Kaukaz
Po príchode domov mi neschádzal z mysle a ani sama som nevedela definovať, čo ma k tejto hore tak priťahuje. Áno, bol za tým aj nenaplnený cieľ, akási horolezecká márnomyseľnosť, no najmä šteklivá radosť pri prechádzaní filmom spomienok na zážitky plné vzrušenia i detsky banálne. Kaukaz mi jednoducho učaroval. Ešte v apríli sme si s jedným kamarátom po skialpinistickom neúspechu položartom povedali, že sa naň vrátime spolu, no nečakali sme, že to bude ešte v tomto roku. Osud však chcel, že v auguste sme obaja opäť stáli pod vyzývavou siluetou Elbrusu a spolu s inými členmi expedície sa naň zasnene pozerali s nevyslovenou otázkou na perách, či to tentoraz vyjde alebo nie. Kolotoč s vodkou, tancom na ruské piesne, ale i aklimatizáciou sa opakoval len s tým rozdielom, že krajinná atmosféra nebola odetá do bieleho závoja, ale voňala letom.
Výškovú hru s naším telom sme uskutočnili opäť na Čegete (3460 m), no tentoraz sa pozreli i na druhú stranu údolia Baksan, na Terskol (3100 m), kde sa okrem astronomického observatória nachádza i zmyselný vodopád, priam nabádajúci k tomu, aby sa do jeho pulzujúcej vodnej smršte človek vnoril v celej svojej nahote. Navyše sa traduje historka, že kto sa pozrie do jeho vnútra za previsnutý závoj vody, tomu Elbrus otvorí i svoju vrcholovú náruč. Nuž som nezaváhala a nechala sa osviežiť jeho prúdom.
Druhý pokus o vrchol
Na hoteli sme sa ešte v ten istý deň zbalili a hneď ráno sa troma lanovkami vyviezli z Azau (2300 m) na medzistanicu Krugozor (2900 m), potom na Mir (3700 m) a nakoniec na Bočky (3800m). Kým prvé dve lanovky sú kabínkové a na tej istej trase vedľa seba koexistuje stará i nová súprava, pričom jedna premáva párne, druhá nepárne dni, tak tretia lanovka má typicky ruský charakter v podobe jedného sedadla, na ktorý sa musíte vyšvihnúť i s ťažkým batohom a niesť ho na kolenách.
Zaujímavosťou s tragickou príchuťou je minuloročný teroristický útok práve na novú lanovku na stanici Mir, ktorému predchádzalo zastrelenie troch ruských turistov pri vstupe do doliny Baksan. Následkom bolo uzatvorenie celého Národného parku Prielbrusie pred turistami a i domáci obyvatelia mali veľmi obmedzený pohyb až do okamihu, kým sa ruskému vojsku nepodarilo zlikvidovať hlavnú tepnu terorizmu.
Odvtedy tu je pokoj a ani my sme ani raz nezaznamenali čo len náznak toho, že by sme mali mať obavy o svoju bezpečnosť. Neodporúčam tam však chodiť individuálne, radšej vo väčších skupinách a zabezpečiť si i ochranu miestnych, pretože útoky s úmyslom krádeže sú tu stále bežné.
Stanový tábor sme si vybudovali nad Skalami spasatelia (4100 m), ktoré sú sídlom horskej služby. Dôležitým upozornením je, že pokiaľ plánujete vystúpiť na Elbrus, musíte si kúpiť permit (cca 26 EUR) a jeho číslo potom nahlásiť i horskej službe v Terskole. Pokiaľ tak neurobíte a budete potrebovať záchranu, neposkytnú vám ju. Počasie bolo v predchádzajúcich dňoch dosť nestabilné a ani predpoveď na ďalšiu periódu neprinášala pozitívnejšie správy, nuž sme sa rozhodli využiť jediný možný deň na výstup i za cenu obety oddychového dňa. Realita následne ukázala, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, pretože ani predtým a už vôbec nie potom sa nedalo na Elbrus vystúpiť. Všetky pokusy zlyhávali pre vietor presahujúci hodnoty víchrice, čerstvo napadané záveje snehu a v neposlednom rade i hmlu pohlcujúcu Západný (5642 m) i Východný Elbrus (5621 m).
Prevažná väčšina z našej expedície si pre ušetrenie síl objednala ratrak, ktorý ich mal vyviezť až nad Pastuchové skaly, no vzhľadom na zlé podmienky ich vysadil o čosi skôr. Traja mohykáni, vrátane mňa, si to celé vyšliapali a pripojili sa k „ratrakovej“ skupine. Elbrus nie je technicky náročná hora, no je to stratovulkán, z ktorého úbočí sa uvoľňujú sírne výpary a tie spolu s vysokou nadmorskou výškou spôsobujú, že sa z neho bez dosiahnutia vrcholu otáča veľmi veľa horolezcov. A keď sa k tomu ešte pridá i zlé počasie, mnohí skončia svoju životnú púť či už vyčerpaním, vplyvom výškovej choroby alebo spadnutím do trhliny.
Posledné kroky k cieľu
Keď vás však Elbrus pozve do svojej vrcholovej komnaty, je to neopísateľný pocit. Možno ho trochu priblížiť zápiskom z môjho expedičného denníka: „Usmievam sa, aj keď moje pery bičujú kryštáliky snehu a vietor ma bozkáva s mrazivou vášňou. Už len pár metrov a som na vrchole. Skrytá energia vytryskne z môjho vnútra a ja mám chuť oslobodiť svoje nohy od mačiek a bežať. Prudký náraz víchra ma vracia späť do reality a klesám na kolená. Opierajúc o čakan sa snažím postaviť a vzdorovať snežnému peklu navôkol, no dostávam ďalší buchnát veternej smršte. Elbrus dnes na svojom vrchole nestrpí víťazné gestá dvojnohých prišelcov. Núti ich padnúť do bieleho prachu, pokoriť sa pred jeho majestátnosťou a len štvornožky vyliezť na jeho vrcholec.
Posledný zásek čakanom do ľadovej masy a vlnu vzrušenia nahradí pokoj. Som tu, vo výške 5642 m. Ďalej to už nejde a mnou prebleskne naivitou pretkávaná myšlienka: „Tak toto je ten Elbrus!“ Balansujúc na hrane života a smrti sa snažím postaviť a aj sa mi to podarí. Moja trúfalosť však nie je dlho bez odozvy a silné ruky víchrice ma už nakláňajú nad priepasť smrti. So strachom v očiach si opäť kľaknem a nepokúšam viac trpezlivosť hory. Snažím sa preniknúť do hmly, zvierajúcej nás vo svojom tajomnom náručí, a aspoň na sekundu vzhliadnuť kúsok neba či iný končiar pod nami. Vôkol je však len mliečna temnota, do ktorej tíško zašepkám: ,Ďakujem.,“
Oslava tejto tajomnom zastrenej hory sa niesla na prúdoch vodky a pofajčievaním „papyrusiek“, cigariet známych z kultovej kreslenej rozprávky „No počkaj, zajac!“. A na pozadí sa vynímal Kaukaz, pohorie s hrdosťou chrániace svoj uzavretý svet pyšných štítov, do kamenných brál sa zarezávajúcich dolín, voňavých kobercov kveteny na strmých úbočiach, no najmä ľudí milujúcich i nenávidiacich celým svojím srdcom. A tomu celému kraľoval Elbrus.
