Abcházsko: krajina, ktorá chytí za srdce a nepustí

Naše rozhodnutie ísť do Abcházska padlo náhle a spontánne. Stačil jeden e-mail a  jedno slovo: „Poďme!“ Rovnako spontánne reagovali aj ľudia, ktorým sme o  našom pláne hovorili. Neprekvapoval ich ani tak cieľ našej cesty, ako skôr fakt, že o  ňom nikdy nepočuli. Pravda bola taká, že vlastne ani my...

Abcházsko leží na východnom pobreží Čierneho mora a do roku 1992 bolo súčasťou Gruzínska. Podobne ako v  prípade Kosova, aj tu došlo k  vojnovému prevratu, ktorý síce trval „iba“ rok, ale krajinu a  mnohé rodiny nadobro rozdelil. Abcházsko je do dnešného dňa zvyškom medzinárodnej komunity považované za teritoriálnu súčasť Gruzínska a  ako samostatný štát ho oficiálne uznalo len Rusko a  zopár menších štátov s  podobným osudom. Abcházci a  Gruzínci spolu žili od nepamäti. Ich spoločná história bola značne komplikovaná – obdobia samostatnosti a  rozkvetu boli často prerušované érami utláčania a  živorenia. Azda najťažšie obdobie však Abcházcom nastalo počas stalinských čias, kedy bola uplatňovaná politika vyhladzovania kaukazských národov. Keďže Stalin, ktorý bol sám gruzínskeho pôvodu, považoval Abcházcov za primitívny národ, dochádzalo za jeho diktatúry k  fyzickej likvidácii abcházskej inteligencie, vypudzovaniu Abcházcov z verejných funkcií, zatváraniu abcházskych škôl, ako aj masívnemu presídľovaniu Gruzíncov do Abcházska. Vzájomné vzťahy medzi Gruzíncami a  Abcházcami na tom neboli lepšie, ani po Stalinovej smrti. Po rozpade ZSSR sa snahy o  nezávislosť v  Abcházsku ešte viac zosilneli až napokon tieto vzájomné spory vyvrcholili do  vojnovému konfliktu. Boje boli po roku ukončené a  na dodržiavanie prímeria dozerali na hraniciach mierové sily OSN, tvorené prevažne ruskými jednotkami. Hoci bolo Abcházsko v  roku 2008 oficiálne uznané ruským parlamentom za nezávislú republiku, USA ani členské štáty EÚ túto nezávislosť do dnešného dňa neuznali. A  Gruzínsko už vonkoncom nie...

Cestovať do Abcházska je ešte aj dnes pomerne komplikované – najmä pre bežného turistu zo západu. Do krajiny totiž možno legálne vstúpiť jedinou cestou, a  to cez Rusko-Abcházsku hranicu. Ideálne je teda dostať sa do Soči a  odtiaľ mašrutkou k  hraničnému priechodu. Na vstup do Abcházska však potrebujete tzv. double entry visa – teda víza, ktoré vám umožnia vstup do Abcházska cez Rusko a  následne, na ceste domov, prechod z  Abcházska do Ruska. Všetky dôležité informácie vrátane poplatkov si viete pozrieť na webe abcházskeho Ministerstva zahraničných vecí. Iróniou je, že väčší problém môžete mať so získaním ruských víz, nakoľko Rusi chcú vedieť kde presne sa budete pohybovať, u  koho budete v  čase vášho pobytu bývať, prečo sa zdržujete na ich území a podobne. Každopádne, Abcházsko za nejaké to prepotené tričko rozhodne stojí!  

 

Po úspešnom vstupe do krajiny je už len na vás, kam zamierite. Nech sa však pohnete kamkoľvek, budete sa mať určite na čo pozerať. Abcházsko je neuveriteľne krásny kúsok zeme, kde sa husto zalesnené kopce zvažujú až k tyrkysovému  moru. Okrem prírodných krás je v  krajine aj nezabudnuteľná architektúra, ktorá márne zvádza boj so silami prírody. Mnohé z  budov zničené vojnou sú ešte stále obývané, hoci pripomínajú polorozpadnuté ruiny. Tak ako v  každej turistickej krajine aj tu platí, že návšteva hlavného mesta je povinnou jazdou. Hlavné mesto Sukhum - Sochumi, ktoré je na rozdiel od bežných európskych miest plné zelene, parkov a  má aj svoju vlastnú botanickú záhradu, vás určite očarí. Ako v  každom prímorskom meste, aj tu je vo vzduchu cítiť vôňu mora a  vlhký vzduch pomáha ľahšie znášať letnú páľavu. Nemenej lákavá je tiež Gagra – mesto, do ktorého svojho času investoval nemalé prostriedky Alexander Petrovich, člen ruskej kráľovskej rodiny. Z  mesta vytvoril rekreačný rezort, ktorý bol v  čase svojej najväčšej slávy častým miestom oddychu ruskej šľachty. Odporúčam vám navštíviť najmä jeho opustenú rezidenciu Čajka, ktorá sa vznešene vypína v  kopcoch nad mestom. Oplatí sa navštíviť aj malé prímorské mestečko Ochamchira alebo dedinku Ilor, v  ktorej nájdete chrám z  8. storočia zasvätený sv. Jurajovi.

 

 

 

My sme v  Abcházsku strávili niečo vyše mesiaca a  keďže sme tam boli viac menej pracovne, zdržiavali sme sa väčšinu času v  meste Akarmara. Ide o  malé, dnes už takmer zabudnuté mestečko v  horách. Kedysi bola Akarmara vďaka uhoľným baniam jedným z  najbohatších miest Abcházska, kde žilo viac ako 60 tisíc ľudí. Mesto malo kedysi svoj vlastný hotel, nemocnicu aj školy. Dnes tam nájdete už len zničené ruiny a  poloopustené domy, v  ktorých zostalo množstvo osobných vecí po vysťahovaných Gruzíncov. Asi pol hodinu autom od Akarmary, leží mesto Tkvarchal. Podobne ako Akarmara, aj ono žilo z  ťažby uhlia, ktorá síce pokračuje dodnes, ale na čierno. V  oboch mestách je bežné vidieť premávať kamazy – nákladiaky, ktoré často slúžia aj ako miestne taxíky. Vodiči síce zväčša nerozumejú ani slovo – sú to totiž Turci – no i  tak sú vždy ochotní vás zviesť a  nevypýtajú si za to ani rubeľ. Tkvarchal je väčšie a  živšie mesto, ktoré  má aj vlastný trh, kde je možné kúpiť čerstvé ovocie a  zeleninu, či iné potreby do domácnosti, ktoré v  Akarmare bežne nedostanete. 

 

 

Či už plánujete zostať pri pobreží a  leňošiť na poloprázdnych plážach, alebo vás skôr láka vnútrozemie a  krásne kaukazské hory, určite odporúčam pripraviť sa aj na možné zdravotné komplikácie. Ja som sa pred cestou dala zaočkovať proti tetanu (kvôli práci) a  tiež proti žltačke. Samozrejme, tieto opatrenia nemusia byť vyslovene nevyhnutné, ale ja zastávam názor, že prevencia je vždy lepšia ako liečba. A  keďže sú abcházske nemocnice údajne v  stave, ktorý človek nechce zažiť na vlastnej koži, určite by som pred vycestovaním zvážila vhodné cestovné poistenie. Dnes si už poistenie viete uzatvoriť aj online či telefonicky, no určite odporúčam dobre sa poinformovať o  krytí a  jednotlivých rizikách. Predsa len, Abcházsko nie je Taliansko...