5 expedícií, ktoré sa zapísali do dejín

Michal Kramárik - 26.10.2016

Kolumbova výprava do neznáma, samovražedná misia Fernãa de Magalhãesa naprieč svetovými oceánmi, výlety Marca Pola na ďaleký východ – tieto a niekoľké ďalšie objaviteľské cesty sú v našej kultúre pomerne známe. S trochu dobrej vôle možno povedať, že by ste si určite dokázali z fleku spomenúť na mená Kolumbových lodí, všakže?

Táto planéta však po stáročia skrývala množstvo nepoznaných zákutí, ktoré lákali dobrodruhov a bádateľov. Pripomeňme si niekoľko takých, s ktorými ste sa v školských laviciach určite stretli, ale rozpomenúť sa na nich by už azda nebolo také jednoduché...

Erik Červený a Leif Eriksson (986)

Napriek učebniciam je dnes už všeobecne prijatý názor, že v Amerike ešte pred Kolumbom pristáli Vikingovia. Keď otca Erika Thorvaldssona (známejšieho ako Erik Červený) za vraždu vyhnali z rodného Nórska, usadil sa na Islande. História sa zopakovala a vyhnanstvo čoskoro postihlo aj Erika. Viking s horúcou krvou si spomenul na tradované rozprávanie o novej zemi západne od Islandu a v roku 986 sa ju rozhodol so svojimi ľuďmi nájsť. Týmto odvážnym vykročením do neznáma začalo objavovanie Grónska – Erik dorazil k severozápadnému pobrežiu a hľadal tu pôdu vhodnú na usadenie. Neskôr sa vrátil na Island a Grónsko domácim predstavil ako zasľúbenú zem (zrejme odtiaľ názov Greenland). Kolonizáciu rozbehlo asi 500 nadšených osadníkov na dvadsiatich piatich lodiach, brehy Grónska však dosiahlo len štrnásť z nich... O generáciu neskôr Erikov syn Leif Eriksson tiež nezaprel dobrodružného ducha a so svojou výpravou pokračoval ďalej na západ, pričom dorazil na územia dnešnej Kanady. Príbehy zo severských ság potvrdili až archeologické nálezy v 60. rokoch 20. storočia.

Vasco da Gama (1497 – 1499)

Portugalský moreplavec patrí k tým známejším a menej krvavým novovekým cestovateľom. Ázia v tom období čoraz viac dráždi predstavivosť Európanov a keďže cestu na východ hatia okrem arabských krajín aj nehostinné púšte, treba hľadať alternatívu. Jednou z nich bolo oboplávanie Afriky. Po prvých nesmelých pokusoch dosiahol výraznejší úspech Bartolomeo Diaz, keď v roku 1487 dosiahol najjužnejší cíp Afriky – Mys búrok (ten bol neskôr premenovaný portugalským kráľom Jánom II. na Mys dobrej nádeje). Trvalo desať rokov, kým sa ďalší Portugalčan, Vasco Da Gama, vypravil na juh, dosiahol Mys dobrej nádeje a namiesto kratšieho etapovitého objavovania rovno preplával okolo Madagaskaru až do mesta Malindi (dnešná Keňa), kde si najal arabských kupcov, ktorí jeho výpravu bezpečne doviedli do indickej Kalkaty. Námorná cesta do Indie bola vytýčená, hoci európskemu obchodu to nijako výrazne nepomohlo – trhy ovládali Arabi a kresťanských prišelcov nevítali práve s otvorenou náručou. Da Gama sa vrátil s pár sudmi korenia ako dôkazom do Európy rovnakou cestou, akou prišiel.

John McDouall Stuart (1861 – 1862)

Krásy Austrálie už boli pomerne dobre opísané v 18. storočí, avšak objavované boli viac-menej stále len z kapitánskych mostíkov plachetníc. Po objavení námorných ciest a osídlení pobrežia (vznikli usadlosti Sydney, Melbourne, Adelaide) nastal čas na prebádanie austrálskeho vnútrozemia až v druhej polovici 19. storočia. Keďže rieky v Austrálii tečú väčšinou do vnútra kontinentu, panovala domnienka, že tam niekde musí byť obrovské jazero a okolo neho úrodná pôda. Na tejto fáme si vylámali zuby prví austrálski dobrodruhovia, keď na svojich expedíciách našli iba piesok a kamene. Roku 1859 austrálska vláda potrebovala položiť telegrafické káble a tak vypísala odmenu tomu, kto prvý prejde Austráliu krížom. Po neúspechu britskej výpravy Roberta O'Haru Burka a Williama Johna Willsa sa to v roku 1862 podarilo Škótovi Johnovi McDouall Stuartovi. Už vtedy mal za sebou zopár výprav do srdca Austrálie, tentoraz ju so svojimi spoločníkmi prešiel celú z juhu na sever – krížom cez Simpsonovu púšť a MacDonnellove vrchy až do Darwinu. Jazero v strede kontinentu sa nenašlo a telegrafné spoločnosti mohli pokojne ťahať káble.

David Livingstone (1849 – 1873)

O objavovaní afrického vnútrozemia by to bolo na encyklopédiu. Okrem pobrežných oblastí sa dovnútra Afriky nikomu príliš nechcelo a preto bolo až do 19. storočia bolo pre Európanov veľkou neznámou. Musel prísť až učený škótsky misionár David Livingstone, ktorému sa nepáčilo rozmáhanie otroctva a dúfal, že šírením Biblie a vzdelania mu dokáže zamedziť. Roku 1849 vyrazil z Kapského mesta na sever a prešiel púšťou Kalahari až k jazeru Ngami v dnešnej Botswane. Preskúmal flóru i faunu, zmapoval rozsiahle územia, objavil Viktóriine vodopády. Svojim priateľským prístupom si získal nielen svojich sprievodcov, ale i miestnych domorodcov. Do roku 1856 stihol prejsť celú južnú polovicu kontinentu. V roku 1865 ho britská vláda vyslala hľadať legendami opradený prameň Nílu, Livingstone sa však o rok na to bez stopy stratil v oblasti jazera Ňasa (dnes jazero Malawi v Malawijskej republike). Keďže jeho správy do civilizácie už vtedy vzbudzovali veľký rozruch, vydavateľ novín New York Herald vyslal reportéra Henryho Stanleyho do Afriky, aby Livingstona našiel. Stanleymu sa to podarilo po desaťmesačnom putovaní v roku 1871. Livingstone sa po drsných skúsenostiach s otrokármi (masaker 400 Afričanov pri rieke Lulaba) ukrýval v dedinke Udžidži pri jazere Tanganika – trpel zápalom pľúc, neskôr cholerou, a bol rozhodnutý zanechať svoje objaviteľské cesty. Veta pri stretnutí Stanleyho so strateným cestovateľom vošla do histórie: „Doktor Livingstone, ak sa nemýlim!“ Toto stretnutie na Stanleyho hlboko zapôsobilo a rozhodol sa pokračovať v načatom Livingstonovom diele – roku 1874 sa mu podarilo dokázať, že jazero Ukerewe je skutočne hľadaným prameňom Nílu. David Livingstone sa toho nedožil, umrel na dizentériu roku 1873, zanechajúc svojim nasledovníkom zápisky a mapy nepredstaviteľnej hodnoty. Jeho mŕtve telo dvaja černošskí sprievodcovia niesli 1600 kilometrov až na Zanzibar, odkiaľ ho loď previezla späť do Anglicka.

Adolf Nordenskjöld (1878 – 1879)

A na záver poďme trochu do zimy! Hľadanie námornej cesty na východ totiž nie je nevyhnutne záležitosťou južných morí. Dôkazom je švédsky polárny bádateľ Adolf Nordenskjöld. Pôvodom šľachtic z Fínska, ktorý musel pred ruskou nadvládou emigrovať a v novej vlasti sa (okrem poslanca parlamentu) stal významným vedcom – mineralógom, geológom, kartografom. Už ako dvadsaťšesťročný sa účastní svojej prvej severskej výpravy na nórske ostrovy Špicbergy, neskôr cestuje na expedíciu do Grónska. Čoskoro však prichádza jeho najväčšia úloha – objaviť severovýchodný priechod. V roku 1876 absolvuje cestu cez Karské more až k ústiu sibírskej rieky Jenisej. O dva roky neskôr sa vydáva na slávnu plavbu na parníku Vega, sprevádzanom ďalšími troma loďami. Začiatkom augusta opäť dorazí k Jeniseju, Lena je na dohľad 27. augusta 1878. 27. septembra lode uviaznu asi 100 námorných míľ od Beringovho prielivu a arktický ľad povolí ďalší postup až v júli 1879. Prvá cesta popri pobreží Sibíri bola čoskoro dokonaná, prvýkrát sa tak naozaj potvrdilo, že Rusko a Aljaška sú oddelené vodnou plochou. Expedícia sa do Švédska vrátila roku 1880 cestou okolo Japonska a Suezským prieplavom a Nordenskjöldovi za zásluhy švédsky kráľ udelil titul baróna.

Komentáre Disqus