Cestovanie Tuniskom na vlastnú päsť

Hovorí sa, že kto chce zažiť Afriku v malom na jednej kope, tak by mal navštíviť Tunisko. Nájde tu nekonečnú Saharu, piesočné duny, orientálnu hudbu, jedinečné zvyky Berberov či množstvo historických pamiatok. Samozrejme, vybrať sa sem môžte aj individuálne bez cestovnej kancelárie. Pohyb po krajine je jednoduchý a pomerne lacný. Povedzme si zopár informácii ako nato...
 
Tunisko je krajinou plnej exotiky, orientálnych zvykov a tajomných žien. Navštíviť tu môžete biele mestá, ovanie vás teplý dych nekonečnej Sahary a, najmä, Tunisko sa pýši 1200 km dlhým pobrežím Stredozemného mora s nádhernými piesočnatými plážami a modernými strediskami. Stojí však za to, aby ste navštívili aj vnútrozemie bohaté na pamiatky a tradície. Je celkom jednoduché cestovať po Tunisku na vlastnú päsť.
Sidi bou said
Medzi architektonické skvosty Tuniska patrí mestečko Sidi Bou Said pri pobreží Stredozemného mora, neďaleko hlavného mesta Tunis. Preslávilo sa aj ako miesto nakrúcania filmu o krásnej Angelike - Markíze anjelov. V záplave kvetov a zelene sa tu do diaľky vynímajú múry bielych domov s orientálne zdobenými modrými bránami a oblokmi.
 

Cestovanie s louage

  • Na individuálne cestovanie slúži veľmi dobre sieť malých osemmiestnych autobusov, ktoré sa nazývajú louage (čítaj luáže). Vďaka nim sa môžete dostať v podstate do celého Tuniska.
 
Cieľové stanice sú napísané aj v latinke, takže by nemalo dôjsť k nedorozumeniam. V každom meste majú svoje stanovisko, odkiaľ vyrážajú na cestu. Jedinou nevýhodou môže byť skutočnosť, že po zakúpení lístka musíte čakať, pokiaľ sa na danú trasu predajú všetky miesta. To môže trvať desať minúť, no niekedy aj dve hodiny.
 
Trasa medzi mestami je väčšinou pevne stanovená. Ak sa šoférovi uvoľní miesto, zastaví aj stopárovi. Existencia louage tak paradoxne znamená, že sa po Tunisku nedá dobre chodiť stopom – zastavia vám totiž taxíky, či louage a tie chcú zaplatiť. Priamo povedané, klasické stopovanie, ako ho poznáme z  Európy, nie je v Tunisku zvykom.
 
Cena lístka je pritom za 100 kilometrov približne 6 dinárov, čo je asi 2,5 eura. Louage je síce o niečo drahší ako autobus, no je pružnejší a ako som už spomínal, môžete ho stopnúť kdekoľvek cestou. Môže však nastať situácia, že ak je neskoro večer a  treba doplniť ešte jedno-dve voľné miesta, tak aby cestujúci nečakali, radšej sa na ne zložia.
  • A ako spoznáte louage? Auto s červeným pruhom je určené na medzimestskú dopravu, s modrým pruhom na mestskú, a  potom je tu ešte tretia kategória so žltým pruhom – takéto vozidlá vyrážajú do okolitých dedín. 
TIP na pozorovanie: Pri cestovaní po tuniských cestách sa pripravte na miestnu zvláštnosť. Popri ceste visia na hákoch mŕtve ovce ešte s  kožou, z  ktorých priamo vyrezávajú mäso a pripravujú na grile. To je dôkaz čerstvosti. Dobrú chuť :)

Cestovanie vlakom

Čo sa týka prepravy vlakom, v Tunisku existuje jedna hlavná trať, ktorá vedie z hlavného mesta popri pobreží cez Hammamet, smerom do Sousse a ďalej na Sfax. Vo Sfaxe sa trať rozdvojuje, pričom jedna časť smeruje ďalej do vnútrozemia. Len pre zaujímavosť, táto železničná trasa bola vytvorená najmä kvôli preprave fosfátov, ktoré sa ťažili ďaleko od pobrežia. Dopravili sa tak do prístavného mesta Sfax a ďalej námornou dopravou do sveta. Druhá časť železnice pokračuje popri pobreží až do mesta Gabes, kde sa aj končí. 

Červená jašterica – Lézard Rouge

 
  • Zaujímavý výlet môžete absolvovať vlakom, ktorý sa nazýva Červená jašterica – Lézard Rouge. Ide o úzkokoľajku, ktorá premáva z  Metlaoui, mestečka vo vnútrozemí.
V jeho okolí boli v minulosti bohaté fosfátové bane a Francúzi sa ešte v 19. storočí rozhodli túto časť krajiny prepojiť s pobrežím železnicou. Z rovnakých dôvodov, ako v prípade Sfaxu. V minulosti sa navyše týmto vlakom dopravovali tuniskí bejovia z vnútrozemia do pobrežných oblastí, aby tu trávili víkendy pri mori. V súčasnosti je vlak a trať po rekonštrukcii a slúži ako turistická atrakcia. V zime mimo sezóny vyráža vlak trikrát do týždňa, v lete každý deň okolo 10:30. Je to asi dvojhodinová cesta, pričom trasa vedie aj cez nádhernú tiesňavu Selja, odkiaľ sú parádne výhľady. Vyskytujú sa tam vraj aj jedovaté hady, čiže počas zastávky sa veľmi neodporúča vzďaľovať do voľnej prírody. V samotnom Metlaoui dnes panuje vysoká nezamestnanosť. Väčšina fosfátových baní je už zavretá a ľudia prišli o prácu. Miestni obyvatelia sa tak snažia zarobiť na cestovnom ruchu. Ich snahy, niekedy až dotieravé, čo platí pre celé Tunisko, musíme brať s pochopením. Turista je pre nich často jediným možným zdrojom obživy.
 
V Tunisku totiž neexistuje podpora v nezamestnanosti. Ak tu človek príde o  prácu, je iba na ňom, ako vyžije. Viete si zrejme predstaviť, ako ťažko dolieha na Tunisanov súčasný odliv turistov do iných krajín. Najmä na vidieku však panuje v rodinách veľká súdržnosť a snažia sa spoločne prekonať existenčné problémy.
chebika
Nezabudnuteľné zážitky vo vás zanechá aj návšteva Sahary. Po pre­chode soľného jazera Chott El Jerid, ktorého povrch sa na slnku leskne ako obrovské zrkadlo, je len na skok do mestečka Tozeur, východiskového bodu na výlety do púšte. Môžete si vybrať medzi chrbtom ťavy alebo džípom, na ktorom sa dostanete do horských oáz Chebika alebo Tamerza, ktoré sa vynoria z piesku ako fata­morgána.
 

Cestovanie autobusom

  • Najlacnejší spôsob dopravy po Tunisku predstavujú autobusy, ktoré jazdia pomerne pravidelne. Čo sa však týka časového harmonogramu, nikto nevie presne, kedy pôjdu.
 
Neexistujú dostupné cestovné poriadky, no na stanici vám zodpovední ľudkovia ochotne napíšu čas odchodu na papier. Ako keby mal čas odchodov a príchodov isté zákonitosti, ktoré domáci dôverne poznajú, no pre cudzincov je to španielska dedina. V mestách je pomerne hustá sieť zastávok, tu však treba dávať pozor: ak nestojíte na zastávke dostatočne výrazne a ak nikto nevystupuje, tak autobusy nezastavujú. Šoférovi musíte dať jasne najavo, keď chcete nastúpiť alebo vystúpiť, preto je najlepšie na autobus mávať. 
Pravdepodobne najzachovalejšie rímske koloseum na svete v El Jem
 
V Tunisku je zvykom, že do autobusov sa nastupuje zadnými dverami, kde vám predajú lístok. Prednými dverami sa, naopak, vystupuje. Treba s  tým rátať najmä v  prípade plného autobusu a  dávať si pozor, aby ste sa stihli prepracovať dopredu a  vystúpiť.

Tuniské pochúťky – kuskus a harissa

Popri množstve najrozličnejších zážitkov z cestovania si z každej krajiny prinášame aj spomienky na miestne gurmánske špeciality. Typickým tuniským jedlom, rozšíreným po celej krajine, je kuskus. Pôvodne berberský pokrm zo pšenice alebo jačmeňa sa pripravuje v špeciálnej nádobe rozdelenej na hornú a dolnú časť. V spodnej časti sa varí zeleninová omáčka s kúskami hovädzieho, jahňacieho alebo rybacieho mäsa a v jej pare sa pripravuje pšenica, umiestnená v hornej nádobe. Hotový kuskus sa podáva dochutený koreninami. Počas pobytu v Tunisku sa s ním stretnete na každom kroku. Bola by chyba neochutnať ho.
 
Ďalšou typickou špecialitou Tuniska je aj harissa, pikantná pasta. Slovo harissa znamená niečo ako rozlámeme na kúsky, asi preto, že sa papriky drvia v mažiari. Je to jednoducho pasta z rozdrvených štipľavých paprík so soľou, ktoré sa kvôli uskladneniu zalievajú trochou oleja. Podáva sa ako pikantná prísada k šalátom, mäsu, rybám alebo tuniskému kuskusu. Je však aj súčasťou mnohých receptov. Keď sme boli v maličkej továrni na výrobu harissy, na stene ma upútal plagát s  nápisom – Terroirs de Tunisien. Pomyslel som si, že čo to môže znamenať... Nechal som si tento zvučný názov preložiť a zistil, že v preklade to vlastne znamená niečo ako miestna špecialita. Čiže slovíčko, ktoré zo začiatku naháňalo strach, sa dá voľne chápať ako harissa, miestna špecialita :)
Harissa Tunisko
Čo sa týka atmosféry v súčasnom Tunisku, asi najlepšie ju vystihuje scénka, ktorej som sa zúčastnil ako nechcený pozorovateľ pred Múzeom mozaiky v mestečku El Jem, známeho najmä vďaka nádhernému rímskemu amfiteátru. Do múzea zavítal školský výlet prvého stupňa, ale aj rodičia s úplne malými deťmi na rukách. Ako ochrana stál pred vchodom policajt v nepriestrelnej veste so samopalom. Samozrejme, ako sa už na policajta patrí, tváril sa neprístupne, ba až prísne. Detičky sa zoradili a s rešpektom pozerali na ozbrojeného muža. Zjavne neboli na takéto pohľady zvyknuté. Až do nešťastných udalostí, ktoré sa v Tunisku pred časom stali, neboli zrejme takéto bezpečnostné opatrenia bežné. Po chvíli sa však deti osmelili a začali podávať strážcovi ruky na pozdrav. Tu sa zrazu začal tvrdý chlapík usmievať, zavládla priateľská atmosféra, s chalanmi si robil spoločné „selfie“ a múr odmeranosti bol prekonaný veľmi prirodzeným a ľudským spôsobom.
Jedno malé dievčatko s mamou sa zrejme zľaklo zbraní a začalo plakať. Mama ho zobrala na ruky, prišla k policajtovi a niečo mu s úsmevom povedala. Nato policajt začal dieťa bozkávať a smiať sa. Dievčatko sa hneď upokojilo a vošli do múzea. Aj toto je ľudská tvár obyčajných ľudí, ktorí žijú podľa nás v tzv. rizikových krajinách. V bežnom živote sú Tunisania veľmi srdeční, prejavujú jeden k  druhému rešpekt a  ohľaduplnosť. A rovnako sa tak po celý čas správali aj ku nám...