Jeden bežný deň medzi Angolčanmi

„Ako si sa vyspal?“ Obyvatelia Angoly, či už mladí alebo starí, bežne používajú túto otázku namiesto obvyklého „Dobré ráno“. Roky a roky prežité v ozbrojených konfliktoch nekončiacej sa občianskej vojny, neustále utekanie, skrývanie sa, stále prítomný strach a každodenná otázka „prežijem túto noc?“ ich primäli citlivo vnímať každý novo začatý deň.

Ako tak muž doma chýbal, ženy sa postarali a dodnes sa starajú takmer o všetko. Od domácnosti, cez starostlivosť o deti až po práce na poli. Muži dnes sa zdajú byť stratení, veľa z nich sa oddáva alkoholu, len tak sa potuluje po dedine s výrazom starého vojnového veterána. Na ich obranu musím priznať, že sú znamenití rybári. Len desať rokov trvá mier a aj napriek utrpeným krivdám, násiliu a iných sprievodných javov nepokoju v krajine, ľudia ostávajú pokojní a spokojní, usmievaví a dobrí. A hlavne tí, ktorí si toho prežili najviac. Tio Augustino z centra formácie rizikovej mládeže Kala-Kala sa v slabej chvíľke rozrozpráva o časoch, keď sa skrýval v krovinách a  jedol len trávu. Dnes sa pritom už smeje. A starý ostrieľaný bývalý vojak tio Zatula pridáva opisy spôsobu boja a zabíjania. Ten sa ešte dnes zobúdza aj pri nepatrnom podozrivom pohybe. Snažím sa tváriť nesplašene. Získavajú si môj nesmierny rešpekt.

Fungi s kizakou a quiabo

Manželka tia Zatulu, ktorú všetci volajú tia Kati je robustná, veľmi srdečná žena, vždy si povie svoje a to je na Angolčanku dosť nezvyčajné. To, že je v právoplatnom manželskom zväzku, tiež nie je v tejto krajine bežné. Tia Kati je hlavná kuchárka a všetci jej stravníci, ktorých je viac ako sto, si jej jedlá vychvaľujú. Dnes máme na obed fungi s kizakou a quiabo (čítaj kijábu). Toto tradičné jedlo patrí medzi moje obľúbené. Fazule s ryžou mám už tak akurát dosť. Fungi aj kizaka majú pôvod v spoločnej rastline - manioku - ktorá sa takto využije celá. Z koreňa sa vyrobí múka na fungi a listy sa vyvaria do chutnej omáčky zvanej kizaka. Quiabo pripomína naše baranie rohy. Mňami. Po obede máme ako dezert nasekanú cukrovú trstinu. Každému sa ujde asi tridsať centimetrov dlhý kus trstiny.“ To zase bude boj“, už sa v mysli obávam. Chlapcom očividne nerobí tvrdá, ale šťavnatá rolka žiaden problém a ani sa nenazdám a už vidieť len ich zamazané líca a zvyšky trstiny. Majú silné a zdravé zuby. Plomby nepoznajú, takisto ani zubára. Taaak! Je dobojované a jednotlivé „pracovné čaty“ zložené  zo skupiniek chlapcov sa ujímajú svojich miest. Už zaslúžene odpočívam na gauči, keď ešte začujem posledné slová z úst Hélia. Patria Micaelovi, ktorý neobratne vyberá za naším domom čierne igelity zo smetných košov. Zase sa hádajú so skupinkou upratovačov toaliet, kto má horšiu prácu. „Čo to stále riešia, veď o mesiac sa im šichty zase pomenia“ pomyslím si. Aj keď sú odpadové koše umiestnené po celom centre v pestrom šíku vedľa seba, nedajte sa oklamať triedením odpadu. Takto to tu nefunguje. V osadách a aj v mestách, v slumoch aj na dedinách, všetko, čo patrí do koša sa povaľuje na zemi. Pre kade - tade pobehujúce kozičky, prasiatka a sliepočky tvorí obsah smetia základ stravy. V blízkosti hrajúce sa deti majú vždy, čo pod zub, alebo na hranie. Ale keďže sú v našom centre umiestnené smetné koše, žiaci - deti z okolitých osád - sú naučené ich aj používať. Potom sa odpad u nás zbiera a hádže do veľkej jamy, kde sa spaľuje.

„Nossa...dnes si opäť neoddýchnem...“ spomeniem si, že dnes prídu dvaja chalani, Paulo a Dilson na večeru k nám, do domu dobrovoľníkov. Túto jedinečnú šancu využívajú všetci oslávenci. Teda, tí o ktorých máme údaje o dátume narodenia. Oni svoje dátumy narodenia nepoznajú. Môžu si vybrať jedlo na aké majú chuť, ten večer sú našimi pánmi a my ich kuchármi a čašníčkami. Nesmie chýbať ani sladký dezert a tak idem do kuchyne po vajíčka na tortu. „Bom dia, professora Tereza“ zdravia sa mi Terezinha a Victoria spred domu tia Zatulu. Sú to jeho dcéry a moje žiačky- prváčky. Vidím, že podstupujú zmenu imidžu. Ich teta im zapletá do vlasov nové vrkôčiky. A tu nasleduje ďalšie moje upozornenie: nedajte sa zmiesť krásnymi kučierkami na hlavách černošiek. Nie sú pravé. Ich skutočné vlasy sú hrubé, drsné a tvoria akési nerozčesateľné chuchvalce. Preto si ich od korienkov zapletajú a priplietajú do nich pramienky skutočných alebo umelých vlasov. Dievčatá žijúce v osadách však väčšinou na to peniaze nemajú. Veľmi obdivujú naše vlasy a rady ich ohmatávajú. Aj na tie moje kučeravé hovoria „aké sú jemné a hladké...“.... „Auuu“...až ma to zabolí, keď vidím ako trhá Victoriinou hlavou. Ale už zajtra v triede ňou bude pyšne pokyvovať zboka nabok a korálky rozozvučia celú triedu a rozptýlia mojich už aj tak dosť nesústredených žiačikov.

A už počuť gong, čo je signál ukončenia prác a chystania sa do tried. Idem si po kriedy, knihy a obliekam si učiteľský plášť, ktorý má v tejto horúčave akoby desať kíl navyše. Otváram triedu a zisťujem, že ani poobede nezapnem ventilátory, pretože ešte stále nie je elektrický prúd a naše obe generátory nefungujú. Hladina rieka Kwanza nebezpečne klesá a tak majú vodné elektrárne problém s výrobou energie. Všetci sa modlíme za dážď. Je skoro november a už v septembri mali prísť spolu so stúpajúcimi teplotami aj výdatné zrážky. Od mája je sucho. Tak len vyhľadám príslušný text, ktorý opíšem na tabuľu a čakám svojich žiakov. Až do šiestej patrí môj čas piatim chalanom, ktorí nestačia na svojich spolužiakov, tak sa spolu snažíme ich dobehnúť. A už z veľkým rachotom vchádza cez dvere, alebo skôr beží Micael a v ruke drží dlhú palicu, ktorou hneď začne bubnovať po lavici. Je mi jasné, že ak mu ju hneď nezoberiem, čaká má hlučná a únavná hodina. Micael si myslí, že už je za vodou. Uspokojil sa so svojim pokrokom a zanedbáva učenie. Je najlepší z mojej triedy a som naňho patrične hrdá. Veď ešte v januári, na začiatku školského roka, držal v ruke ceruzku po prvý krát! A to má asi trinásť rokov! Píšem asi, lebo jeho deň, mesiac ani rok narodenia nie je známy. Prišiel do centra priamo z ulice, kde istý čas žil. Spával v škatuliach, žobral o jedlo a peniaze a fetoval benzín. Biskup z provincie Moxico, ktoré je od nás vzdialené viac ako tisíc kilometrov ho osobne doniesol až sem. Z hodiny ubehlo asi ešte pätnásť minút, kým prišli ostatní oneskorenci.

Ponáhľať sa je im cudzie

Presne ako hodinky, Ramiro, riaditeľ školy, odbíja na koniec vyučovania úderom do železného kruhu zaveseného na konári stromu za školou. A už si to mieri do svojej kancelárii, pretože chalani rýchlosťou blesku vyprázdňujú triedy a o chvíľu sa naň vyleje sprcha sťažností, požiadaviek a návrhov. Neustále ho obdivujem ako si s nimi vie hravo, citlivo a rázne poradiť. Šéfom jednotlivých izieb rozdáva kľúče, ktoré sú od rána odložené v jeho kancelárii. Nasleduje čas očisty tela. Zdravím sa s chalanmi, ktorí až tak naponáhlo nemajú, podávame si ruky a spytujú sa ako sa mám, lebo ma celý deň nevideli. Ja sa smejem a posielam ich do sprchy. Niektorí už pobehujú len tak do pol pása opásaní osuškami a s vedrom v ruke. Ešte stále nie je doriešený problém odberu vody. Blízke jazero, z ktorého sme čerpali vodu, vyschlo natoľko, že to nie je možné. A tak do centra prichádzajú každý druhý deň cisterny s dvadsaťtisícom litrov vody, ktoré však niečo stoja. Maximálne šetríme. Na sprchovanie sa používa bahnitá voda z jazera, po ktorú sa chodí s obrovskými sudmi. Jeden z nich sa nešťastne prevrhol a pukol, takže už je len jeden. Idem si napustiť vodu do vedra a dať si sprchu. Po ceste stretávam skupinky debatujúcich chalanov. Tí majú vždy času. Ponáhľať sa je im cudzie. O siedmej zvoní Ramiro na večeru a to je už vidieť chlapcov pobehovať. Alebo skôr počuť, keďže sme bez svetla. Nikto nechce ostať bez večere. A to sa môže stať, ak sa nepríde na čas. Posledný hladoš ma predbehuje a ja dúfam, že to ešte stihne. Vchádzame do baterkami osvetlenej jedálne takmer narovnako a práve včas. Cez večeru preberám s riaditeľom centra Lucasom a Ramirom možnosti ako pomôcť chudobným rodinám z osád. To jazero, ktoré tak rapídne pokleslo bolo zdrojom obživy miestnych ľudí. Ich deti chodia do našej školy. Moji malí žiačikovia majú infekcie a plačú mi v triede. Okrem iného sú permanentne hladní. Jedia priemerne raz za deň a ich „plnohodnotným jedlom“ býva sušienka. Vstávajú hladní a idú spať s prázdnym bruchom. Vidím, že už zase obídem na prázdno. Nemajú radi túto tému. Asi ja preto, že samotné centrum má len tak-tak na nevyhnutné výdavky. Ale aj tak si hovorím, že ešte s tým prídem zajtra. Ráno múdrejšie večera.

Je pol jedenástej. Práve sme s Ľubkou doumývali riad. Táto práca je určená pre ženy, a aj keď sme „doma“ - v našom dome dobrovoľníkov, dodržujeme pravý angolský patriarchát. Tieto detaily už neriešime. Vieme a snažíme sa pochopiť, aj keď nerady, že ženy a muži v tejto krajine nie sú rovnocennými partnermi. Niekoľko krát sme už pocítili, že sme „len“ ženy a do tejto a tejto otázky, alebo činnosti nemáme čo povedať. A preto, aby ženy získali rešpekt a ich slová mali nejakú váhu rodia deti. Čím viac detí, tým väčší rešpekt. Už mladé dievčatá sa stávajú matkami. Keď je detí viac, to staršie, ktoré už vie chodiť, sa automaticky stáva pestúnkou svojho mladšieho súrodenca. Ešte som nevidela, aby ich táto starostlivosť obťažovala. Vyzerajú dokonca ako hrdé matky. Teší nás však, že Dilsonovi a Paulovi chutilo, vyprázdnili chladničku, vypili všetky sýtené nápoje, ktoré sme mali a odchádzali spokojní a najedení. „Boa noite“ zdravíme Joaquima, dobrovoľníka z Uruguaya a poberáme sa do postele. Zajtra nás čaká konečne deň voľna, ideme na pláž, ale to je už iný príbeh. AUTOR: Terézia Jurisová zo Spišskej Novej Vsi. Strávila som 15mesiacov v africkej Angole, kde som pracovala ako dobrovoľníčka v centre pre rizikovú mládež. V článku chcem priblížiť jeden deň medzi Angolčanmi.