Rwanda a spev na jazere Kivu

Veronika Kňazovičová - 10.9.2018
Rwanda jazero Kiwu

Vedela som, že chcem ísť do Rwandy predtým, ako odletím späť do Európy. Tak som sa vybrala s ruksakom na chrbte za skorého ranného slnka na Bangu, necelé 3 hodiny pešo z Buraniro, mestečka v severnej provincii Kayanza v africkom štáte Burundi. 

Banga je cestnou križovatkou, kde sa safari cesta a asfaltová cesta stretávajú, odkiaľ je len na skok do Bujumbury, hlavného mesta Burundi. Cesta v matatu /autobus/ bola ako vždy odvážna, rýchla, priam letecká.  Po necelej  hodine strávenej v matatu s miestnymi a po vyše 1000 metrovom výškovom rozdiele ma privítala Bujumbura so svojím jedinečným rýchlym dojmom. Áno, len dojmom, pretože všetko bolo perfektne načasované, podľa afrických hodiniek, v pohode a s úsmevom na tvári. 

Na ďalšie ráno som mala ísť do Rwandy v sprievode kamaráta Emile z Burundi, ktorý bol raz v zahraničí, v hlavnom meste Rwandy, Kigali. No prv, než som stihla autobus na centrálnu autobusovú stanicu, musel ma otec Giovanni zobrať svojou Toyotou na stanicu, pretože ma žiaden taxi nechcel zobrať tak skoro ráno...
 
Do Rwandy som nešla nielen pracovne, ale aj z dôvodu návštevy kamarátov, ktorí pracovali v Bigugu a počas víkendov chodievali do víkendového domu na jazere Kivu, oddýchnuť si a zaobstarať všetko to, čo treba k životu na ďalší týždeň /jedlo, voda, lieky.../.

Dôvod vďaky

Bolo úžasné vystúpiť z autobusu po vyše 6 hodinách  pri žiadnej ujme, ani tej zdravotnej. O to viac som mala dôvodov poďakovať Bohu za to, že sa mu niekedy podarilo prehovoriť šoféra, aby úspešne použil brzdy.
 
Rwanda nás privítala v plnej kráse so širokým výberom motoriek, množstvom pseudoanglicky hovoriacich ľudí a dojmom „vyspelej“ krajiny. Počas poobedia sa nám podarilo prejsť Kigali, vďaka tomu neuveriteľnému výberu motoriek, navštíviť memoriál genocídy, hotel Rwanda a priam neuveriteľne vybudované centrum, hemžiace sa výškovými budovami patriacimi rôznym nadnárodným firmám. 
 
 
Moje zistenie, „aká som biela“, bolo o to väčšie, ako mi padol pohľad na turistov najmä z Holandska a Veľkej Británie, ktorých bolo zreteľne viac, ako by som čakala alebo ako som bola navyknutá z Burundi.

Šok je najlepší liek

Šok je najlepší liek. Vedela som totiž, že za zopár týždňov bude takých „turistov“ viac okolo mňa... V nočných hodinách sa mi podarilo s Emile prísť do cieľa, kde nás kolegovia s miestnymi Rwanďanmi privítali brošetami a pivom.
 
Na ďalší deň ráno sme sa spolu kolegyňou Katkou a Emile vybrali na jazero Kivu, plní nadšenia z úžasného počasia a adrenalínu, že si zaveslujeme na prenajatej drevenej loďke okolo ostrovov, ktoré sa vo svojej kráse vypínajú pozdĺž pobrežia aj smerom ku Kongu. Vedeli sme, že Emile nevie plávať, čo nebolo nič nezvyčajné, pretože Burunďania nevedia plávať. Čo bolo obdivuhodné, že našiel odvahu a obliekol si rozpadajúcu záchrannú vestu, nastúpil do loďky a poslušne hrnčekoval vodu späť do jazera, zatiaľ čo sme veslovali.
 
Videli sme na Kongo, čo bolo vzdušnou čiarou približne 30 km, míňali sme ostrov za ostrovom a okolo obeda sme zakotvili na jednom z ostrovov. Ignorujúc hrochy a krokodíly som si išla zaplávať okolo ostrova, Katka ma povzbudzovala, že voda v jazere je perfektná.

Tropická búrka predsa prišla

Po africkej sieste sme chceli pokračovať ďalej vo veslovaní, avšak zo severu sa blížila typická tropická čierňava, tak sme smer cesty po krátkom vyhodnotení radikálne zmenili. Ťažké tropické oblaky viseli nad jazerom, ale ešte stále za našimi chrbtami...
 
 
Vedela som, že sme premeškali správny okamih a podcenili sme našu bezpečnosť. No nebol čas klásť odpor. Všetci traja sme robili, čo sa len dalo, aby sme sa dostali do bezpečia. Rýchlosť búrky bola väčšia ako rýchlosť našich rúk, ktoré sa pri zosilnejúcom vetri snažili márne udržať stabilitu loďky, ktorá sa po niekoľkých minútach prevrátila do vĺn. Urobila si kotrmelec, pričom sme všetci traja vypadli, vrátane našich vecí /kusy oblečenia, foťák/ a zostala pod hladinou vody. Našťastie sme s Katkou veľmi spontánne vytiahli Emile a veslá z rozbúrenej vody, čo bolo to najdôležitejšie. Plávajúce kusy oblečenia boli v nedohľadne, ale foťák som držala pevne spolu s veslami.

Odvaha „afrického tuleňa“

Nevidela som vôbec nič, okrem Emile, ktorý ležal ako taký tuleň na uvoľnenej doske z loďky bezprostredne predo mnou. Bola som zrazu motorom, pričom som tlačila loď len silou nôh, jedna ruka držala a tlačila loď, druhá ruka držala kŕčovito veslá a foťák. Katka navigovala cez veľké tropické kvapky. Bolo zvláštne kopať nohami, nevedieť kam, len veriť, že je to správny smer a hladina jazera sa opäť upokojí. Emile sa zopárkrát zošmykol zo „záchrannej dosky“, no nestratil rozvahu a spolupracoval s nami - čo najmenej sa hýbal.

Spevom si pomáhať

Bolo úžasné myslieť na grilované mäso a rwandské pivo, pri tom kopať nohami a zároveň si spievať a usmievať sa. Po čase som videla aj Katku na čele loďky, aj ostrovy, ktoré sme pomaly ale isto míňali. Z jednej turistickej lode nám aj stihli zamávať. Bola to paradoxná situácia, kývajúci turisti na jednej strane a stroskotanci na druhej strane. Obe strany spokojné. Aj sme sa začali smiať z plného hrdla pri predstave aký komický pohľad to musel byť, africkí turisti pozdravujúci európskych turistov a ich kamaráta neplavca z Burundi. 
 
Pri najbližšom prírodnom prístave sme zakotvili a s pomocou rybára sme vyliali vodu z lode. Potom sme pokračovali niekoľko sto metrov a prišli sme do nášho víkendového domčeka, kde nás privítal kolega s úsmevom na tvári a otázkou „Zmokli ste?“.
Neviem, čo som už odpovedala. Pamätám si však, že sme sa s Katkou objali a poďakovali si za spoluprácu a dôveru. Emile sa pridal.
 
 
Na ďalší deň som zistila, že ma bolia doposiaľ nepoznané časti rúk, nôh a chrbta. Ďakovala som Rwande za to, že som ju mohla spoznať a prežiť. S pokojom som ju opúšťala pri východe slnka, opäť na motorke, veriac, že nočný dážď len občerstvil suchú zem....
 
Komentáre Disqus