Titicaca: Krajina na vode alebo Trstinoví ľudia

„My nie sme ľudia. Naša krv je čierna, preto necítime chlad jazerných nocí. Sme veľmi dávni, sme najdávnejší...“ Tvrdilili o sebe Kot-Suňovia, predkovia súčasného kmeňa Uros. Boli presvedčení, že prišli na zem oveľa skôr ako známy indiánsky kmeň Inkov či belosi. Ich legendy zaznamenal francúzsky etnológ J. Vellord. Hovoria, že práve na mieste, kde Kot-Suňovia žili, sa zrodil človek aj bohovia.

Je červená

Kto bola táto prapôvodná etnická skupina v skutočnosti, sa vypátrať nedá, lebo z nej už nik nežije. No to, že ich potomkom, dnešným obyvateľom plávajúcich ostrovov na jazere Titicaca, koluje v žilách ľudská krv, vieme určite. 
Vodný kolos sa nachádza na hraniciach Peru a Bolívie. Jeho najhlbšie miesto má vyše tristo metrov a voda dosahuje 13 stupňov. Sladké vody tohto najvyššie položeného splavného jazera na svete (vyše 3 800 m n. m.) a najväčšieho jazera v Južnej Amerike sú pre domácich posvätné.

Neskutočný materiál!

Porast popri pobreží Titicaca – trstina totora – im slúži na všetko. Vedia z nej vyčarovať plavidlá, domce, úžitkové predmety aj jedlo. Jej dužina sa podáva k rybe, čo je hlavným zdrojom domácej obživy. Čaj z rastliny slúži pri zdravotných problémoch.
 
Trstina je však aj stavebným materiálom na budovanie umelých ostrovov. Narátať ich možno na desiatky. Aby ich neodplavilo, sú ukotvené pevnými lanami, čo neznamená, že to tak musí ostať navždy. Ak sa chcú s ostrovom posunúť, laná uvoľnia a nechajú ho plávať. 
Rovnako ľahko si poradia pri nezmieriteľných sporoch susediacich chatrčí. Ostrov preseknú a každý si „ide“ po svojom. 

Dennodenná makačka

Aj keď sa pri  neodolateľných západoch slnka zdá, že na plávajúcich ostrovoch ide o čistú romantiku, domáci nemajú ľahký život. Od malička sa učia narábať s trstinou. Denne musia svoj ostrov opravovať, keďže podklad odhníva. Chýba pitná voda, elektrina. 
 
Trstinový domec musí vystačiť pre celú rodinu, a tak je vybavený veľmi skromne, aby bolo aspoň trocha miesta.
Z logických dôvodov tu nie sú cesty, autá ani motorky. Na čele každého ostrova je prezident – šéf, ktorý rieši problémy osadníkov, možné konflikty a sťažnosti.

Tradície naruby

Do peruánskeho prístavného mesta Puno je to asi hodina plavby na trstinových plavidlách, ktorým vtipne hovoria Toyota či Mercedes Benz. 
Život a tradície ostrovanov obrátil naruby turizmus. Na jednej strane im priniesol prácu a pokrok napríklad v podobe solárnych panelov, žiarovky, televízora či rádia v niektorých domcoch, na druhej strane prišli o akékoľvek súkromie. 
Ktovie, čo z toho by dnes obetovali, aby sa im vrátil pokoj?!  

Zaujímavosti:
- V jazere Titicaca žije zvláštna žaba – Telmatobius culeus. Jej prečnievajúca koža vyzerá, akoby si ju obliekla po staršej sestre. Dôvod je prostý: žije v nadmorskej výške, kde je len tretina kyslíka, ako je bežné. Kožovité záhyby jej pomáhajú pri dýchaní. 
 
- Každý turista, ktorý navštívi ostrov, má pridelenú rodinu. Poskytnú mu ubytovanie, stravu, venujú sa mu. Zvykom návštevníkov je priniesť darčeky. Najviac poteší jedlo, ktoré je na ostrove nedostupné.