Z Anduze do Anduze historickým vlakom

Ľuboš Vodička - 5.10.2015

Občas si položím otázku, do akej miery sú naše zážitky z ciest identické so skutočným životom v tej, ktorej krajine? Obdivujeme cestopisy veľkých moreplavcov, polárnikov, horolezcov, zoológov a vieme, že turistický priemysel je "hra o zážitkoch". Vieme, že Paríž nie je "Francúzsko". Vieme, že Londýn nie je Veľká Británia, ani Anglicko. Vieme, že Rím nie je Taliansko.

Tie mestá sú krajina v krajine. Moja bývalá nadriadená vo svojich 52 rokoch po prvý krát navštívila Paríž. Myslím, že v ňom strávila tri dni. Plná nadšenia zdielala s nami svoje zážitky a každú tretiu vetu začínala slovami: "No a Francúzi ...". Neviem koľko tých "Francúzov" bolo "Francúzov". Nevadí, niekedy sa necháme oklamať vonkajším zdaním. Dokonca to môže byť príjemné. 
Prečo píšem tento dlhý úvod o zážitkoch z ciest? Pretože keď sme s rodinou navštívili juhofrancúzske mestečko Anduze, mal som po dlhom čase pocit, že som opäť videl autentické Francúzsko. Cieľ objavovať krásy mesta nebol plánovaný. Na  jeho mieste stálo predsavzatie navštíviť tunajšiu historickú železnicu. Ako však hovorí klasik, človek mieni Pán Boh mení. Vybrali sme sa do mesta a zhodou okolností sme mali možnosť vidieť tunajší Festival de la ceramique d´Anduze. 

Anduze, France

Festival de la ceramique d´Anduze

Festival, ktorý sa podobá naším remeselným trhom, alebo úplne najviac hádam Keramickým trhom v Pezinku, býva v mestskom parku. Nie je to ani honosná, ani super výpravná akcia. Ale pre nás bola ukážkou toho ako takéto akcie vnímajú v malom provinčnom mestečku „utopenom“ uprostred stredne vysokých hôr v inej časti Európy. Súbežný kultúrny program spočívajúcu v možnosti vlastnoručne vyrobiť „niečo z hliny“, rozhovory s keramikármi a koncert hudobných skupín, to všetko je ako u nás. Prezentácia keramiky nebola len o ponuke v jednotlivých stánkoch výrobcov, ale aj o solitérne rozmiestnených dielach na ploche parku. Možno to bolo len tým, že festival sa konal v uzatvorenom priestore stredne veľkej mestskej záhrady a možno to je zvykom, nikde tu neboli stánky s občerstvením, alebo dokonca výčapy s pivom či vínom. Každý výrobca prezentoval svoje diela podľa vlastného uváženia. Na pultoch, stoloch, alebo voľne rozložené na ploche trávniku. Nikto nikomu nepodsúval katalógy s fotografiami, ani vizitky s adresami internetových a kamenných obchodov. Kontakt na autora diel mohol dostať ktokoľvek, kto prejavil trochu záujmu. Trochu ma zaskočila manželkina poznámka, že jeden z predajcov si asi neželá, aby som fotil jeho diela. Musím sa priznať, že keď sústredene fotím, bývam „hluchý“ k poznámkam. S najmilším úsmevom, aký som pri tom prekvapení zvládol som pánovi povedal: I dont understand, sorry a fotil som ďalej. Pán sa zasmial, zasmiali sa aj ľudia okolo neho a všetko sa skončilo. Údajne nechcel, aby boli jeho veci podľa obrázkov kopírované.  Možno tá obava súvisela s tým, že pre domácich sme boli „nedefinovateľní cudzinci“. Slovansky znejúci rozhovor obyčajne u ľudí evokuje predstavu, že sme z Ruska. Tak ako sa v nedávnej minulosti sa netešili veľkej obľube turisti z Nemecka, dnes sa jej netešia turisti z Ruska. 

O Francúzkach a o Francúzoch

Na predajcov sa môžeme pozrieť aj z iného uhla pohľadu. Ako na ľudí. Zväčša išlo o mužov a ženy vo veku po štyridsiatke. Skôr nenápadných, bez extravagantných doplnkov a ak so šperkami, tak asi vlastnej výroby s výraznou výtvarnou hodnotou. Rovnako aj na návštevníkoch bolo vidieť, že sa tu preferuje „obyčajné“ oblečenie. Pod „obyčajným“ treba rozumieť klasické oblečenie z kvalitnejších prírodných materiálov, farebné, ale nie výrazne farebné. Ženy zväčša v dlhých splývavých šatách, alebo sukniach a muži skôr v košeliach, výnimočne v tričkách (určite však bez nápisov).  Muži rovnako ako ženy, štíhli. Štíhlosť tu dominuje. Aj u mladých ľudí.

Anduze, France

O keramike

Ponúkaný tovar, správnejšie ponúkané diela, to je osobitná kapitola. V prvom rade musíte zabudnúť na „rádobyumeleckoľudové“ výrobky v podobe krčiažtekov, šálok, prasiatok, srdiečok, šporkasiek ... Keramika tu mala autorský punc. Či, už išlo o abstraktné umenie alebo takmer komerčne ladené hrnčeky či tanieriky. Na každej veci je zreteľná výtvarná kvalita, ktorá neskĺzava ku krikľavému gýču. Nie som odborníkom na umenie, toto hodnotenie je subjektívne. Napriek tomu si dovolím povedať, že sa mi ponúkané veci zdali byť hodnotné. I keď si neviem predstaviť, kto si vhodne naaranžuje do interiéru keramické figúrky zobrazujúce výjavy z francúzskeho pospolitého života. Napríklad scénku z pláže, alebo z obchodu. Ale bolo to pekné a nechýbal tomu vtip. 

Vlak z Anduze do Anduze a bambusy, ktoré tu nikto nečakal

A železnica? Aj na tú sme sa dostali. V roku 1881 sa vďaka snahe francúzskeho podnikateľa René Boudona rozbehol projekt výstavby železničného spojenia medzi Ales a Anduze. O 28 rokov neskôr sprevádzkovali spojenie na trase s dĺžkou o málo viac ako 14 km. Trať spájala Anduze, Thoras a Saint-Jean-du Gard. Relatívne dlhý čas výstavby si vyžiadala výstavba troch tunelov, deviatich viaduktov a viacerých vodných stavieb. Všetky mosty spoločne preklenuli hlboké údolia a prudké toky horských riek. Viadukt pri Anduze tvorí 108 metrov dlhý kovový most, viadukt Mescladu postavený z kameňa má 11 oblúkov, najkratší tunel Prafrance má „len“ 114 metrov a najdlhší Anduze 833 metrov.  Železnica slúžila ako obslužná doprava pre tunajšiu výrobňu hodvábu (výraz výrobňa, alebo továreň znie trochu nepatrične, pretože šlo o prírodný hodváb, ktorý produkuje priadka morušová). Osobnú dopravu výrazne obmedzili vojnové roky 1939 – 1945. Ešte v 50.-tych rokoch 20. storočia bola trať výrazne vyťažená vďaka intenzívnej ťažbe dreva. S jej poklesom, klesla aj využiteľnosť trasy a 31. júla 1971 ukončili na nej premávku. Koľajnice, spolu s nimi aj železničné vozidlá určili na zošrotovanie.  

Anduze, France

Na konci 70.-tych rokov 20. storočia založil Benedikt Zielinger v Štrasburgu Medzinárodnú spoločnosť parných rýchlikov (CITEV). Spoločnosť sa pôvodne mala zamerať na záchranu a dokumentovanie parných rýchlikových lokomotív, ktoré slúžili pod značkou SNCF (Francúzske štátne železnice). V krátkom čase sa v jej portfóliu objavil projekt záchrany a revitalizácie tejto trati. Projekt bol nakoniec veľmi úspešný. V roku 1982 bol vypravený prvý turistický Parný vlak Cevennes, ktorého prevádzka trvá dodnes. Na turistickej trati spájajúcej Gare d´Anduze v nadmorskej výške 139 m a Gare de Saint-Jean-du-Gard v nadmorskej výške 189 metrov premávajú štyri parné lokomotívy (North British 140C, Krupp 040 1751T, Henschel 040 25724 T, Sacmi 030T 8158) a tri dieselové lokomotívy (Schneider 902 a 906, C 6100).  Nejde o pôvodné stroje, ktorá jazdili na tejto trati. Lokomotívy zväčša slúžili ako obslužné stroje na krátkych tratiach vo Francúzsku a v Nemecku. Nič to však nemení na zážitku z cesty medzi stanicami Anduze a Saint-Jean-du Gard a späť. Železnica sa vinie po úpätí tunajších kopcov, vďaka tomu sprostredkúva nádherné výhľady na prírodu a vidiecku architektúru.  Vlak sa pohybuje rýchlosťou  asi 25 km/h, vagóny sú otvorené, čo využívajú najmä deti, aby mohli otrhávať listy bambusov popri trati. Bambusy vo Francúzsku, znie to trochu exoticky, ale je to pravda. Na okraji Anduse v 19. storočí založil Eugène Mazel Bambouseraie, teda bambusárium. Dnes je to jediný bambusový les v Európe, v ktorom na rozlohe 12 hektárov rastie viac ako 150 druhov bambusov.  Vlak tu má zastávku a mnohí ju využívajú na prehliadku tejto osobitej botanickej záhrady. Vlak totiž premáva v dvojhodinových intervaloch a ten čas dostačuje na prehliadku.
 
Anduze je malé, veľmi pôvabné mesto. Počet jeho obyvateľov sa údajne pohybuje okolo troch tisícok. Trpí však chorobou všetkých malých vidieckych miest. Vyľudňuje sa, alebo sa premieňa na víkendový skanzen. Mnohé okná na domoch najmä v centre sú oblepené plagátikmi s nápisom „na predaj“, alebo „na prenájom“.  Napriek tomu mestečko žije. Žije vlastným životom v pomalom tempe.  V úzkych uličkách sú obchodíky, ktorých predavači postávajú na ulici a diskutujú spolu. Stačí, aby ste sa zahľadeli do výkladu a už sa vám začnú venovať. Život v meste pôsobí akoby sa v jeho kalendári písal rok 1956. 
Komentáre Disqus