Bristolské modré sklo - neznámy unikát

Daniel Poluch - 21.4.2015

Bristol patrí dnes medzi najrozvinutejšie mestá západného Anglicka. Je turistickým strediskom, ktoré láka návštevníkov najmä na pochmúrnu históriu pirátstva a obchodu s otrokmi. Zároveň je významným centrom výroby lodí, ba čo viac, pýši sa produkciou atypického modrého skla. Návšteva manufaktúry výroby fúkaného skla je viac-menej povinnou zastávkou, ktorá rozhodne stojí za pozornosť.

Prvé záznamy o ručne robenom skle pochádzajú spred 4 000 rokov z oblasti Mezopotámie. Za prvých profesionálnych sklárov boli označovaní až Egypťania, ktorí dokázali vstreknúť sklu prvé farby. Prevrat však zaznamenali až Feničania, ktorí vynašli spôsob fúkania skla. Túto techniku od nich obkukali Rimania, ktorí ju rozšírili do celej ríše. Práve oni priniesli toto remeslo aj do Veľkej Británie. 

Vo Veľkej Británii nastal rozmach sklárstva v 15. storočí, lenže pribrzdil ho zákon z dielne Jakuba I., ktorý zakázal používanie dreva ako paliva pre remeselné odvetvia. To predznamenalo masívny odchod remeselníkov do oblastí, v ktorých boli náhradné zdroje. 

Bristol bol v tom čase jedným z významných stredísk ťažby uhlia

Nielenže disponoval úctyhodným zdrojom paliva, ale zároveň mal vybudované veľmi dobré obchodné spojenie pozdĺž rieky Severn a smerom k Atlantickému oceánu. Vďaka prístavu bol po Londýne druhým najvýraznejším obchodným strediskom krajiny. Jeho obrovskou devízou bol ľahký prístup k ostatným surovinám potrebným na výrobu skla.  Doslova poruke mal piesok z Redcliffovských jaskýň, chaluhy z Bridgewateru a hlinu z okolia rieky Severn. Vďaka týmto faktorom sa stal čoskoro jedným z najpodstatnejších sklárskych centier v Európe, keď do poslednej štvrtiny 18. storočia v ňom existovalo až dvadsať sklárskych spoločností. Väčšina z nich produkovala korunové sklo a fľaše, ale neskôr sa stali známymi najmä kvôli príboru z flintového skla. 

 
Koniec 18. storočia bol časom invencie a sociálnej zmeny, keď sa krajinou prehnala priemyselná revolúcia. V Bristole pôsobil obchodník a hrnčiar Richard Champion, ktorý sa pokúšal vyrobiť porcelán. Dôvodom bol obrovský dopyt po pohároch a miskách, keďže práve v tomto období sa rozšíril zvyk pitia čaju. Championovi sa nakoniec podarilo vytvoriť žiadaný porcelán. Hneď nato začal spoluprácu s Williamom Cookworthym. Ten dostal ideu zafarbiť biely porcelán namodro. Podarilo sa mu to pomocou oxidu kobaltnatého, ktorý našiel v nemeckom Sasku. Ako jediný v tom čase získal výlučné právo na dovoz a na ďalších dvadsať rokov bol pod kontrolou Cookworthyho.
 

Nikto si nie je istý, odkedy sa bristolské modré sklo vyrába

 
Čo sa však vie s určitosťou, je, že žiarivá kombinácia jasného oxidu kobaltnatého s olovnatým krištáľom získala najpozoruhodnejšiu modrú farbu, ktorú sa nepodarilo dosiahnuť nikomu.
Jedným z najslávnejších producentov bristolského modrého skla bol Isaac Jacobs, ktorého priučil remeslu jeho otec. Ich manufaktúra vyrábala sklo pre aristokratické kruhy v Európe. Isaac bol historicky prvý sklár, ktorý dokázal svojim produktom garantovať nespochybniteľný pôvod. V roku 1851 boli bristolskí sklári dokonca pozvaní ukázať svoje umenie na „Veľkú výstavu“ do Londýna, ktorú otvárala kráľovná Viktória. Ako prví v dejinách vytvorili na nej rubínové sklo použitím 24-karátového zlata, čo dodalo sklu brusnicový odtieň.
 
Krátko nato sa však sklárstvo dostalo do recesie. Krajina sa zmietala v ekonomických problémoch, čo spôsobilo zatvorenie viacerých sklárskych dielní. Ako posledná bola nútená ukončiť svoju púť firma Powell & Ricketts. Po väčšinu 20. storočia bolo sklárstvo v Bristole nečinné. Toto veľkolepé remeslo dokázal vzkriesiť až James Adlington v roku 1988, ktorý pokračuje vo svojej neľahkej misii až dodnes. 
Komentáre Disqus