Kanibali ešte nepovedali posledné slovo!

Michal Kramárik - 13.12.2017

Je to mrazivá a stále tabuizovaná téma, no naprieč kontinentmi by ste ťažko hľadali nejaký nepoškvrnený región. Kanibalizmus je v ľudskej histórii prítomný odjakživa a hoci sa v 21. storočí vo všeobecnosti považuje za vykorenený, nedajte sa pomýliť. Odľahlé a málo prebádané oblasti sveta by vám mohli pripraviť ešte nejedno krvavé prekvapenie...

Hlad je najlepší...?

Antropológovia a psychológovia rozlišujú niekoľko dôvodov, ktoré vedú k tomuto opovrhovanému konaniu. Medzi najrozšírenejšie príčiny pojedania ľudského mäsa patria okrem náboženských a kultúrnych tradícií najmä hladomory a nedostatok jedla. Vojny či prírodné katastrofy, ktoré majú za následok úbytok potravy, nám aj v súčasnosti ukazujú, že civilizácia nie je až taká civilizovaná, ako by chcela byť – dôkazom môžu byť celkom nedávne prípady kanibalizmu v Severnej Kórei. Okrem tzv. „núdzového“ kanibalizmu jestvuje ešte síce nevysoké, ale nezanedbateľné percento psychicky narušených jedincov, pri ktorých tie príčiny vedúce k ľudožrútstvu nie je úplne jednoduché odhaliť. Obíďme však teraz všetky tieto aspekty a poďme sa venovať tomu „pravému“ – džungľovému kanibalizmu...

Nie úplne konvenční

Určite nepôjde o chudobný výpočet! S kanibalizmom sa údajne ako prvý z civilizovaného sveta stretol Krištof Kolumbus, keď pri svojich potulkách narazil na bojovný kmeň Karibov.  Vraj boli tak trochu v nepriateľskej nálade a každého votrelca na svojom území chytili a bez milosti zjedli. Kolumbus údajne na vlastné oči videl ľudské lebky a koše plné ohlodaných ľudských kostí. Niektorí vedci práve od kmeňa Karibov odvodzujú pôvod slova kanibal. Aj slávny kapitán Cook mal svoje skúsenosti s ľudožrútmi. Domorodí Maorovia z Nového Zélandu vo svojich stolovacích návykoch neboli úplne konvenční a nedokázali pochopiť, čo je zlé na tom, ak zjedia svojich nepriateľov, ktorých zabili v boji. Keď jedného z náčelníkov v 19. storočí previezli misionári do Anglicka a pokúšali sa ho scivilizovať, nepochodili. Nad anglickými pokrmami krčil plecami a tvrdil, že niet lepšej chuti, než akú má mäso žien a detí...

Jednoducho tradícia

Pre primitívne kmene mal kanibalizmus v drvivej väčšine prípadov, samozrejme, rituálny a náboženský význam. Verilo sa, že zjedením nejakej časti nepriateľa sa na človeka prenesú jeho schopnosti a cnosti – skonzumovaním srdca mal víťaz nabrať na odvahe, mozog pridával dôvtip a múdrosť, svaly nôh rýchlosť, krv nepriateľa údajne mala liečiť choroby a pridávať na sile a bojovnosti. Obdobné tradície vyznávali stredoamerickí Aztékovia, ale tiež indiánske kmene v Južnej Amerike. V Ghane napríklad dostávali ľudské srdcia na tanier výlučne tí bojazlivejší bojovníci, aby im pridali na statočnosti. Niekedy však mali náboženské zvyky aj celkom iný ráz – niektoré africké kmene pojedali svojich príbuzných jednoducho preto, aby ich ušetrili hanby hniť po smrti v hline. Mohol tiež ísť o prejav hlbokej sústrasti a úcty k nebožtíkovi. Vo východnej Afrike domorodci takéto mäso dokonca konzervovali a sušili, aby mali čím ponúknuť hostí... Kanibalizmus bol však často vnímaný aj ako trest. V Nigérii bola smrť a následné zjedenie trestom za dokázanú neveru, v starovekej Číne takto neslávne skončilo mnoho neposlušníkov a zradcov cisárskeho dvora. O jedení a trhaní mäsa zaživa je snáď škoda strácať slová, od kanibalizmu k brutálnemu sadizmu nebolo nikdy veľmi ďaleko.

Bacha na náhodu!

Hoci ľudožrútstvo nepokojne funguje v podvedomí nejedného dobrodruha a cestovateľa,  jediným doteraz zdokumentovaným prípadom „kanibalizmus vs. civilizácia“ je prípad reverenda Thomasa Bakera. V roku 1867 z neho a jeho misionárskych snáh na Fidži ostala len topánka, ktorá je dnes vystavená v miestnom múzeu. Od 20. storočia sa tento fenomén považuje za vykorenený, no nemusí to byť celkom tak. Vo viacerých prípadoch skrátka chýbajú dôkazy a ostáva len pri špekuláciách a dohadoch. O kanibaloch sa hovorí aj v súvislosti so zmiznutím potomka slávneho rodu Rockefellerovcov, Michaela Rockefellera, ktorého loď sa v roku 1961 prevrátila pri Papue-Novej Guinei. Niekoľko historikov dnes uvádza svedectvo miestneho holandského kňaza, podľa ktorého sa Michael Rockefeller stal obeťou a následne potravou pre miestny domorodý kmeň Asmatov. Oficiálne však tieto dohady nikdy potvrdené neboli. No okrem Papuy-Novej Guiney nie je radno túlať sa vo viacerých, najmä tých menej prebádaných, oblastiach. Tichomorské ostrovy Fidži, Vanuatu či Šalamúnove ostrovy môžu skrývať ešte nejaké to prekvapenie, kanibalizmus zrejme úplne nevymizol ani v amazonských pralesoch Južnej Ameriky a jeho pozostatky môžu ešte dýchať aj v africkom vnútrozemí. Ak zvažujete tripík do týchto oblastí, bacha na náhodu! J

Komentáre Disqus