Nový Zéland 2015: Splnený cestovateľský sen

Milan Durica - 18.10.2015

Na Nový Zéland sa ako prvý, podľa maorskej povesti, vydal moreplavec Kupe okolo roku 1000 n.l. Pochádzal z ostrovov dnešnej Francúzskej Polynésie (pôvodne Hawaiki). Maori, riadiac sa jeho navigačnými pokynmi, sa tu o 400 rokov neskôr usadili. Túto verziu potvrdzujú aj súčasní archeológovia, ktorí odhadujú prvé osídlenie ostrovov v 13 až 14 storočí.

Medzi prvými osídlencami bol  kvôli nedostatku jedla častý kanibalizmus. Neskôr našlo toto sympatické spestrenie jedálničku uplatnenie v medzi kmeňových pomstách a bojoch – zajatci sa proste uvarili a zjedli.
 
História novodobého objavovania odľahlého ostrovného mini – kontinentu, ako Novozélanďania svoju zem s obľubou nazývajú, nie je dlhá. Nový Zéland objavil v roku 1642 Abel Tasman, avšak až v roku 1769 zakotvila v zátoke Poverty Bay Cookova loď Endeavour. Po 14 mesiacoch plavby vtedy na breh vystúpili dvaja prírodovedci, Joseph Banks a Daniel Solander. Obidvaja pozbierali radu floristických a iných vzoriek pozoruhodnej novozélandskej bioty. Neboli avšak poslední a tak do európskych múzeí začali postupne prúdiť vzorky podivných zástupcov dosiaľ neznámej južnej flóry a hlavne fauny.

Moeraki Bolders

Na základe koží, získaných od lovcov tuleňov a následne zaslaných do Británie bol takto v roku 1813 popísaný podivný vták Kiwi a v roku 1838 na základe kostených pozostatkov aj vyhynutý vták Moa. O tri roky neskôr nasledoval objav Hatérie novozélandskej nazývanej aj Tuatara, je posledným žijúcim zástupcom dovtedy neznámeho radu plazov. V roku 1841 bol popísaný jediný nelietavý papagáj sveta – Kakapo soví. S tím ako podivných a navzájom odlišných druhov pribúdalo, zvyšovalo sa povedomie o jedinečnosti celých veľkých spoločenstiev rastlín a živočíchov, viazaných na rozsiahle celky pevniny.
 
Ďalším krokom vo výskume bola snaha o interpretáciu zistených odlišností. Touto prácou sa zaoberali Darwin s Wallanncem čo vyústilo k vytvoreniu teórie „ Evolúcia prirodzeným výberom“  a neskôr Wegennerova Teória kontinentálneho driftu (1915).
 
Nový Zéland teda poslúžil ako jeden zo základných kameňov vznikajúcich hypotéz o postupných procesoch, formujúcich biodiverzitu. Jeho geologická minulosť ho k tejto roli priamo predurčila.

Jedinečná Aotearoa 

Nový Zéland rečou Maorov Aotearoa – „zem dlhého bieleho oblaku“, je jedným zo svetových centier endemizmu. Miera výskytu jedinečných životných foriem ju stavia na úroveň endemických ikon, ako sú Galapágy alebo Havajské ostrovy.
 
Miera endemizmu je tu všeobecne vysoká a dosť sa líši naprieč rôznymi skupinami. Na prvý pohľad zaujme rozdiel medzi endemickosťou živočíchov a rastlín. Drvivá väčšina hmyzej fauny Nového Zélandu (95% druhov) sa nevyskytuje nikde inde na svete.
 
Medzi stavovcami sú najviac endemické jaštery a žaby (100%), ďalej sladkovodné ryby (88%) a hniezdiace druhy vtákov (71% suchozemské druhy a 88% sladkovodné).
Paprade sú endemické na (46%) a orchidey (53%). Na Novom Zélande donedávna žili tri rady stavovcov jedinečné pre toto súostrovie a to: Haterie (2 druhy), Kiwi (5 druhov) a vyhynutí vtáci Moa (14 druhov).
Ďalším miestnym špecifikom je čeľaď netopierov. Dva druhy „hrabavého“ netopiera Mystacinidae na Novom Zélande sú jediné pôvodné cicavce na tomto  súostroví. Lovia korisť úplne iným spôsobom ako bežné netopiere, teda nie vo vzduchu, ale na zemi v lesnej hrabanke.
Biota Nového Zélandu skutočne vyzerá ako evolučný experiment úplne odlišný od zvyšku sveta.

Cesta na Nový Zéland

V zime roku 2014 som si kúpil letenku na Nový Zéland a spolu s kamarátom Petrom sme si zarezervovali taktiež auto tzv. Campervan na celé tri týždne. Dňa 10.1. 2015 sme odleteli z Prahy smerom na Auckland v medzipristátí v Singapure. Cesta trvala síce len 28 hodín letu ale bola dosť vyčerpávajúca. V Aucklande, najväčšom meste Nového Zélandu, sme dorazili o polnoci miestneho času. Našťastie sme si ešte pred odletom zarezervovali izbu na blízkom hoteli, tak som sa aspoň ako tak mohol zrelaxovať po dlhej ceste. Doobeda sme si boli vyzdvihnúť auto - Campervan čo je vlastne upravená veľká Toyota na možnosť spania vzadu spolu s umývadlom a varičom, kempingovými stoličkami a stolom. Na necelé tri týždne sa teda stala domovom a najdôležitejšou súčasťou tohto výletu. Po prevzatí auta sme si museli zvyknúť na jazdu vľavo a tiež automatické radenie, čo ako sa ukázalo nebol až taký problém. Po 2 dňoch už som jazdil po ľavej strane ako doma po pravej.

Piha, New Zealand

Ešte v tento deň 12.1. sme navštívili blízku pláž známu ako Piha s dominantnou skalou nazývanou Lion Rock. Potom sme sa presunuli severnejšie na nemenej známu Muriwai beach, ktorá je známa predovšetkým kolóniou Terejov (Gannet colony). Tieto vodné vtáky vytvárajú obrovské kolónie, kde je možnosť pozorovať a sledovať kŕmenie mláďat, zásnubné tance, stavbu hniezda, na pomerne strmých útesoch. Náučný chodník je avšak ako aj inde veľmi dobre udržiavaný.
 
Na druhý deň sme sa vydali ďalej na sever do Waipoua Forest, ktorý je známy predovšetkým najväčšími, najmohutnejšími a samozrejme najstaršími Kauri stromami na Novom Zélande. V dôsledku odlesňovania a ťažby boli tieto stromy na väčšine územia úplne vyrúbané a posledné mohutné exempláre sa vyskytujú len fragmentovo predovšetkým práve v tejto oblasti. V súčasnosti sa našťastie v chránených oblastiach opäť zalesňujú a mladé kauri stromy sú na severnom ostrove na viacerých miestach. Vo Waipoua Forest rastie najväčší a najstarší kauri  - Tane Mahuta, ktorý má podľa údajov okolo 2000 rokov, výšku 51,5 metra a obvod 13,8 metra! Keď som ho videl bol som úplne v nemom úžase tak ako aj ďalší návštevníci. Pripadal som si ako v chráme a každý kto tam bol len potichu obdivoval tohto obra. O niečo menší ale taktiež obdivuhodný bol jeho brat Yakas, ku ktorému sa dalo priblížiť až ku kmeňu a tak sa odfotiť. Tam sme stretli maorský pár. Taktiež prišli obdivovať tieto pre nich posvätné stromy. Na večer sme sa presunuli do kempu: Trouson Kiwi & Kauri Park, ktorý je výnimočný tým že je vlastne v blízkosti pôvodného kauri lesa. Pôvodné lesy v chránených oblastiach Nového Zélandu vypadajú úplne ako dažďové pralesy, takže sa nepodobajú na nič na čo je človek zvyknutý z Európy. Rastie v nich veľké množstvo papradín hlavne stromovitých, machy, epifitné rastliny v korunách stromov, liany, ihličnaté aj listnaté stromy bizarných tvarov a mohutných rozmerov. Trouson Kiwi & Kauri Park je zaujímavý aj tým že je tam možnosť vzhliadnuť nelietavého vtáka Kiwi – symbol Nového Zélandu. Je potreba ho ísť hľadať v noci nakoľko je aktívny až po zotmení. Mne sa ho síce nepodarilo vidieť, ale bol to aj tak veľký zážitok, keďže zvuky lesa sú úplne odlišné od všetkého čo som dovtedy poznal.

Mahuta, New Zealand

V tretí deň pobytu sa chystáme na polostrov Coromandel. Cestou naň sme sa zastavili na Hunua Falls - pekné a turistami dosť navštevované vodopády. Pokračujeme smerom na Coromandel. Jedna zo zaujímavých atrakcií polostrova je rozhodne úzkorozchodná železnička (Driving Creek Railwai & Potteries), ktorú si majiteľ veľkej súkromnej rezervácie – pôvodného lesa postavil svojpomocne. Pôvodne slúžila na vozenie hliny a v súčasnosti je celý areál prispôsobený pre turistov s krásnymi výhľadmi do okolia. Železnička nás vyviezla až na vrchol rezervácie, kde po ceste možno vidieť snahu o záchranu pôvodného lesa s mladými kauri stromami. Rozhodne najväčšími lákadlami polostrova sú nádherné – exoticky vyzerajúce pláže, na východnej strane polostrova. Jednou z nich bola aj trochu zabudnutá Otama Beach.

Coromandel

K ďalším plážam sme sa dostali v nasledujúci deň. Prvá pláž s názvom Catedral Cove je známa svojím vstupom – obrovským prírodným tunelom, cez ktorý sa prechádza. Biele skaly a piesok spolu s tyrkysovo modrým morom nápadne pripomínali nejakú exotickú karibskú oblasť. Ďalšia pláž Hot Water Beach, je zaujímavá možnosťou si vyhĺbiť v piesku vlastnú teplú vodu, ktorá je ohrievaná pod povrchom geotermálnymi ložiskami, je tam miestami cítiť zápach síry. Ku koncu dňa sme sa dostali z polostrova Coromandel, ku kempu Opal Hot Springs, v ktorom bola možnosť kúpania v termálnej vode priamo v kempe.

Kemp bol východiskovým bodom pre ďalší deň, k návšteve obce Matamata, kde je situovaný filmový Hobitín – Hobitton. Miesta kde sa natáčal Pán prsteňov, ale aj Hobit je po celom Novom Zélande viacero, avšak toto hobitie mestečko je najnavštevovanejšie. Odporúčam hlavne pre priaznivcov fantasy a Tolkiena, ku ktorým sa radím aj ja. V tento deň sme stihli aj ďalšie významné miesto severného ostrova a to vulkanickou činnosťou tlčúce sopečné srdce ostrova – oblasť Rotoroua. Prejsť všetky vulkanické atrakcie by zabralo niekoľko dní tak sme si vybrali len dve a to Whakarewarewa a Craters of the Moon. Whakarewarewa je miesto plné gejzírov, vriacej vody a bublajúceho bahna. Je to miesto kde je Maormi predstavovaná maorská kultúra, zvyky a tradičné remeslá. Ja som neodolal a skúsil som vynikajúce tradičné maorské jedlo tzv. Hangi, pripravované pravé v termálnej vodnej pare. Craters of the Moon je menšie - vulkanickou aktivitou činné miesto plné dymiacich kráterov a bublajúcich bahenných depresií.
 
V 6. dni nášho pobytu sme navštívili Národný park Tongariro. Jeho jadrom sú tri činné sopky. Najvyššia Mt. Ruapehu (2797 m.n.m.), Mt. Ngauruhoe (2291 m.n.m.) a tretia Mt. Tongariro (1968 m.m.m.). My sme rozhodli prejsť časť tzv. Tongariro crossing čo je turistická trasa ktorá križuje túto stále aktívnu vulkanickú oblasť národného parku a považuje sa za jednu z Great walks na Novom Zélande. Vyrazili sme smerom k Mt. Ngauruhoe, čo je najmladšia sopka a zároveň je na nej vidieť lávové prúdy veľmi zreteľne. Počasie nám avšak neprialo a tak sme pod vrcholom riadne zmokli. Viditeľnosť nám znemožnila silná hmla, takže sme už neuvideli Smaragdové jazerá ani dominantnú Mt. Ruapehu. Návštevníkov v tom dni bolo skutočne veľa a bolo vidieť, že sú tiež sklamaní. Síce sme nevideli NP v plnej kráse, ale zato nám tento trip opäť ukázal ďalšiu podobu úžasného Nového Zélandu – s aktívnymi sopečnými stratovulkánmi.

Mt. Ngauruhoe

Ešte v ten deň k večeru sme sa presunuli do oblasti Waitomo, kde sme zakempovali pri Otorohanga kiwi house. Na druhý deň sme zrána navštívili kiwi dom, kde sa starajú hneď o niekoľko druhov kiwi. Je tu možné ich pozorovať v tmavých miestnostiach pri ich aktivitách. Okrem toho je táto malá ZOO plná domácich druhov živočíchov – hlavne vtákov, poväčšine už ohrozených z dôvodu predovšetkým zavlečenia nepôvodných druhov predátorov (lasice..) či psov a mačiek. Neskôr sme sa už presunuli priamo do oblasti Waitomo, ktorá je známa jaskyňami so svietiacimi červami tzv. Glowworms. Tieto malé červíky žijú pokope vytvárajú si zo slizu lepkavé pasce, na ktoré chytajú hmyz. Aby prilákali hmyz tak svetielkujú podobne ako svätojánske mušky a tak na stropoch jaskyne vytvárajú akúsi mini nočnú oblohu. My sme navštívili Glowworm Cave kde sme sa na záver plavili člnom po riečke a na stropoch svietili tieto malé červíky. Po exkurzii jaskyne som ešte prešiel Waitomo walkaway čo je zhruba 5 kilometrový turistický chodník, ktorý prechádza krajinou plnou krasových útvarov. Z oblasti Waitomo sme sa k záveru dňa presunuli k tzv. Te Anga Road, na ktorej na pár zastávkach (Mangapohue Natural Bridge) je možnosť vidieť úžasné krasové útvary – prepadnuté jaskyne a na záver cesty aj jeden asi z najkrajších vodopádov Morokopa Falls.

Morokopa Falls

 
Na ďalší deň sme si naplánovali cestu k Národnému parku Egmont. NP Egmont je vlastne jedna veľká spiaca sopka Mount Taranaki / Egmont (2518 m.n.m.). Horná časť síce bola skoro stále zahalená oblakmi, avšak občas sa dalo pomedzi nich zahliadnuť biele svahy a vrchol tejto dokonale symetrickej sopky. My sme autom došli k Dawson falls  - vodopádom pod úpätím hory a po Manaia road až na koniec pod samotný Mt. Egmont. Nakoľko bol vrchol po celý čas zahalený v oblakoch, radšej sme neriskovali ďalší mokrý trek a zamierili sme späť na západné pobrežie smerom na Wellington.

NP Egmont

V 9. deň pobytu nás čakalo nalodenie vo Wellingtonskom prístave skoro zrána. Plavba trajektom k brehom južného ostrova trvala viac ako tri hodiny. Napokon sme sa dostali do mestečka Picton, odkiaľ sme ešte v ten deň precestovali až k Národnému parku Abel Tasman.
 
Po prenocovaní v NP sme si vyhradili takmer celý deň na spoznávanie tohto exoticky vyzerajúceho polostrova. NP Abel Tasman je najmenším národným parkom na Novom Zélande. Je predovšetkým charakteristický plážami so zlatistým pieskom s priam exoticky vyzerajúcim pobrežnými lesmi a scenériami. Na druhej strane to bola dosť značná zachádzka, nakoľko sme si za cieľ vybrali stredisko v samom srdci parku – Totaranui kemp. K večeru sme sa presunuli popri jazere Rotoroa až k západnému pobrežiu pri meste Westport.

NP Abel Tasman

V ďalší deň našej cesty na nás čakal NP Paparoa, na východnom pobreží kde sme mali možnosť obdivovať tzv. Pancake Rocks  - palacinkové skaly. Tieto zaujímavé skalné útvary sú vytvarované vrstvami vápenca oddelené tenkými vrstvami mäkšieho rýchlejšie erodujúceho ílovca. Ďalej smerom na juh sa nachádza najväčšie mesto západného pobrežia južného ostrova Greymouth. Južnejšie od Greymouth sme mali naplánovanú zastávku v Shantytown. Toto mestečko je vytvorená verná kópia zlatokopeckého mesta s vlastným parným vlakom a možnosťami ryžovania zlata. Každý dom je akoby samostatné múzeum s dobovými fotkami a artefaktmi. Poslednou zastávkou a miestom prenocovania bolo mesto Hokitika. Je to preslávené miesto kde sa spracováva Nefrit miestnymi Maormi. Tento kameň a amulety z neho vyrobené sú pre Maorov vysoko duchovne cenené. Na severnom okraji mesta sa nachádza Glowworm Dell, čo je malý previs v lese pri ceste, kde je možné pozorovať tieto svietiace červy po zotmení.
 
Po prenocovaní v kempe v Hokitike hneď zrána vyrážame ďalej smerom na juh a po našej ľavej strane sa nám začínajú ukazovať vrcholky Južných Álp. Ako prvý navštívime ľadovec Franz Josef Glacier, po tejto hodinovej túre je v rovnomennej dedinke možnosť navštíviť West Coast Wildlife Center. Je to centrum kde sa ochranári starajú o niekoľko druhov kiwi predovšetkým umelo inkubujú vajcia a odchované mladé kiwi vypúšťajú späť do prírody. Návštevu tohto strediska som samozrejme nemohol vynechať. Ďalej na juh je ďalší ľadovec Fox Glacier, ktorý je prístupný po turistickom chodníku. Celý deň bolo skvelé počasie a na záver dňa sme si ešte prešli Monro Beach Track. Krátky turistický chodník pôvodným nížinným lesom bujne zarasteným papradinami a pôvodnou flórou. Na konci chodníka je pláž na ktorej mali hniezdiť tučniaky novozélandské, avšak momentálne nebola hniezdna sezóna. Prenocovali sme pri pláži v blízkosti obce Haast.
 
Na 14. deň našej cesty sme museli opustiť západné pobrežie a od dedinky Haast ísť smerom do vnútrozemia cez NP Mount Aspiring. Prvou zastávkou sú vodopády Thunder Creek Falls. Autom prechádzame cez most Gates of Haast a dostávame sa k prvému obrovskému jazeru Wanaka a za chvíľu aj k jazeru Hawea. Jazerá ostro kontrastujú s vyprahnutým okolím vnútrozemia. Po bujne zarastenom západnom pobreží je táto oblasť, ktorá leží v zrážkovom tieni, hodne suchá. Cestou sa nachvíľu zastavujeme v Quenstown v metropole adrenalínových športov. My máme čas len na menší nákup jedla a nejakých suvenírov. Poslednou zastávkou je Te Anau kde máme v pláne prenocovať v kempe. Celkove sme za deň prešli vyše 300 kilometrov.

Wanaka Lake

V nasledujúci deň sme mali namierené k hádam najznámejšiemu fjordu Nového Zélandu – k Milford Sound. Z Te Anau cesta k nemu vedie malebnou krajinou a hádam najveľkolepejší je prechod cez tunel v pohorí, ktorý bol prerazený práve kvôli turistom. Cesta má približne 118 km. Po príchode sme si zakúpili lístky na loď, ktorá nás previedla týmto fjordom spolu so skupinkou delfínov. Výškové prevýšenie stien je ohromujúce. Na konci fjordu sme sa ešte naposledy mohli rozlúčiť s Tasmanovým morom, ktorý sme vídali na západnom pobreží. Po návšteve Milford Sound nás čakala dlhá cesta až  k Dunedin na polostrov Otago. Vyše 400 kilometrov dlhá cesta zabrala väčšinu dňa a tak sme podvečer došli do kempu Portobello Village Tourist Park v dedinke Portobello. Pani recepčná nám dala skvelé informácie kde môžeme vidieť tzv. Sea Lion – tuleňa hrivnatého a taktiež tučniaka modrého, ktorý je typický práve pre Nový Zéland. Pozorovať tulene, ale aj tučniaky je najlepšie práve len vo večerných hodinách  a tak sme ešte v tento večer vyšli na miesto kde podľa informácií by sa tieto druhy mali vyskytovať. Na pláži Sandfly Bay sme skutočne našli samca tuleňa hrivnatého a neskôr aj samicu ktorá priplávala až po súmraku, v skalách na konci pláže sa ukrývali aj malí tučniaci modrí.

Milford Sound

Po tomto skvelom zážitku sme na ďalší deň navštívili Royal Albatross Centre, ktorý je domovom jedinej pevninskej kolónie albatrosa kráľovského na svete. Po zaplatení príspevku, ktorý ako všade inde na Novom Zélande ide predovšetkým na ochranu miestnej fauny, som mal možnosť vidieť a pozorovať hniezdiaci pár. Po prehliadke sme pokračovali ďalej smerom k Moeraki Bolders. Po ceste smerom na sever sme sa zastavili na pozorovanie kolónie tuleňov pri ceste na Shag Point v Matakaea Scenic Reserve. Hlavným cieľom cesty v tento deň sú známe Moeraki Bolders. Sú to takmer dokonalé kamenné gule rôznych veľkostí roztrúsene pozdĺž pobrežia v Moeraki. Sú opradené maorskými povesťami a patria k hlavným atrakciám tejto oblasti. Po návšteve sme sa rozhodli prejsť autom až k Lake Pukaki, čo bolo ďalších 200 km. Po ceste sme sa nakrátko zastavili pri Maori Rock Drawings, kde boli na skalách nakreslené staré maorské petroglify,  znázorňujúce hlavne príchod lodí a ľudí na koňoch na toto územie.
 
Po prenocovaní vo free kempe v blízkosti jazera Pukaki sme mali naplánované prejsť túto oblasť s krásnymi scenériami. Z jazera Pukaki a taktiež aj od jazera Tekapo boli neskutočné výhľady na Mount Cook – najvyššiu horu Nového Zélandu a celé pohorie Južných Álp. Po vyhotovení posledných fotiek novozélandskej prírody sme sa presunuli do Christchurch kde sme si naplánovali stráviť posledný deň pred odletom.

Mount Cook

Návšteva mesta Christchurch v 18. deň našej cesty bola už len po pamätihodnostiach mesta. Navštívili sme Cantenbury Museum, kde je možnosť vidieť celú históriu ostrova, domorodú faunu aj flóru a pozostatky mnohých vyhynutých živočíchov napr. vtáka Moa. V roku 2011 postihlo mesto silné zemetrasenie a celé centrum bolo značne postihnuté. Všade bol stavebný ruch a mesto sa postupne buduje, staré budovy sa reštaurujú. Aj napriek tomu v meste bolo veľké množstvo turistov. Po zakúpení posledných suvenírov sme čakali na posledný deň nášho putovania po Novom Zélande.
 
Dňa 29. januára 2015 odlietame z medzinárodného letiska v Christchurch domov. Budú to takmer dva dni letu v medzipristátí v Singapure. Plný dojmov a neopísateľných zážitkov sa už sčasti teším domov i keď žiť v tak úžasne rozmanitej krajine ako je Nový Zéland by som si určite vedel predstaviť. Po precestovaní celého Aotearoa cca. 5000 kilometrov za tých 18 dní som mal možnosť vzhliadnuť skutočne výnimočnú, exotickú, izolovanú ale aj modernú krajinu, ktorá sa snaží urobiť maximum na záchranu endemických druhov fauny a flóry. Ochrana prírody v súčasnosti chráni takmer 30 percent novozélandskej pevniny a je vidieť že sa snaží napraviť to čo v minulosti napáchali prisťahovalci introdukciou nepôvodných druhov. Ja ako ekológ im v tom snažení samozrejme držím palce.
Komentáre Disqus