Indická Agra patrí k najznámejším a najnavštevovanejším miestam miliardovej Indie. Na brehu rieky Jamuny tu vyrástol pamätník čistej lásky, ktorá ľudí neprestane nikdy priťahovať. Agra však nie je len Tádž Mahál, ale zaujímavé mesto s dušou starej mogulskej Indie pretkané niťou typického indického chaosu.
Na počiatku bola láska
Rána bývajú v Agre rušné ako všade inde v Indii. Autá sa prebiehajú s hrkotajúcimi rikšami, medzi nimi sa prepletajú bicykle, mikrobusy, autobusy a samozrejme chodci. Všetko má svoj systém a keby čo i len jeden človek spanikáril, všetko by sa rozsypalo ako domček z karát. Najrušnejšie býva ráno v štvrti Tádž Gang, kde je niekoľko desiatok lacných hotelov, reštaurácii, podnikov a obchodíkov. Tu sa koncentrujú turisti, ktorí merali cestu do Agry najmä preto, aby sa ocitli v tesnej blízkosti jednej z najkrajších stavieb sveta. Len pár metrov od štvrte Tádž Gang leží indická top pamiatka Tádž Mahál. Stavba vytvorená z čistej lásky. Jej povesť fascinuje a každého nechá na chvíľku sa zasnívať či je naozaj Tádž Mahál skutočný alebo vznikol z rannej hmly poletujúcej nad riekou Jamunou. Za vysokými múrmi a honosnou bránou sa odrazu v priezore vyrysujú obrysy slávnej stavby. Prvé kroky smerom k Tádž Mahálu sa ťažko opisujú, pretože všetko ostatné naokolo akoby prestane existovať a oči sa vpíjajú do bieleho mramoru prechádzajúceho do obrovskej kupoly, odkiaľ preskočia na vysoké minarety. Tádž Mahál vystihuje dokonalá symetria a ráno keď ešte nie sú pustené fontány sa jeho telo nádherné zrkadlí na vodnej hladine. Ráno sem prichádza množstvo ľudí, aby si užili východ slnka, ktorého prvé lúče dokážu roztancovať farby a hrobka sa v priebehu krátkeho času oblečie do mnohých odtieňov. Spočiatku je jeho spodná časť jemne zahalená do takmer priesvitnej hmly, no so slnečnými lúčmi zmizne a postupne sa rozžiari.
Sen premenený na mramor
V tesnej blízkosti stavby prekvapí jej monumentalita. Aj z diaľky pôsobí majestátne, ale keď je k nej človek na dosah ruky, jej vysoké múry siahajú k nebesiam, aby mohli na svojich pleciach niesť ťarchu obrovskej kupoly. Kto vie čo by sa stalo, ak by v roku 1629 nezomrela panovníkovi Šáh Džahánovi jeho milovaná manželka Mumtáz pri pôrode ich spoločného dieťaťa. Smrť svojej drahej polovičky navždy zmenila Šáh Džahánovi život a z tejto straty sa nikdy nespamätal. Chcel, aby sa na ňu nezabudlo a preto svoju lásku vtlačil do stavby, ktorá mala byť najkrajšou stavbou celého sveta. Dnes každý uznanlivo pokýva hlavou, že sa mu to celkom podarilo. Na stavbe diela sa zišlo viac než 20 000 robotníkov, ale aj majstrov architektov z mnohých krajín a použili na ňu najkvalitnejší mramor, ktorý dotvorili osadením polodrahokamami aj drahokamami. Tento príbeh znie ako z rozprávky, ale po dlhých 22 rokoch stavby sa svet dočkal a v roku 1654 je Tádž Mahál hotový. Ani po 350 rokoch však neprestáva fascinovať. Vnútrom Tádž Mahálu sa nesie ticho a pokoj. Hrobky sú zapustené do zeme a hoci bola stavba venovaná manželka Mumtáz, dnes sú so svojim manželom zase spolu. Pre mnohých je prekvapením, že interiérom sa dá prejsť skrz až na zadnú terasu odkiaľ je to k brehom rieky len niekoľko metrov. Po období monzúnov jej korytom preteká masa vody, ale po dlhom suchu, tesne pred monzúnmi je úplne vyschnuté. Tádž Mahál je plný krásnych detailov, no poteší sa nimi len ten, kto príde do jeho tesnej blízkosti. Z drahých kameňov vytvarovali umelci kvety, vázy, listy či stonky a odrazu chladný kameň rozkvitne.
Za múrmi Červenej pevnosti
Breh rieky Jamuny nezdobí len Tádž Mahál, ale zdá sa, že všetky významné pamiatky vyrástli na nábreží. Rušná ulica plná chodcov a výfukových plynov vedie hlbšie do centra mesta odkiaľ sa zrazu z ničoho nič vynoria mohutné, kamenné múry Červenej pevnosti. Neďaleko stojí aj železničná stanica a tak sa tu otočia desiatky rikší vydávajúcich svoj charakteristický zvuk. Pred pevnosťou postáva niekoľko samozvaných sprievodcov, predavačov kokosových orechov, ovocia, suvenírov či pohľadníc. Aj Červenú pevnosť si turisti obľúbili a neustále pri nej zastavujú autobusy či mikrobusy, odkiaľ vychádzajú skupinky, aby vzápätí zmizli za gigantickou bránou. Hradby Červenej pevnosti sú skutočne nedobytné a od brány sa rozutekali aj do ľavej, aj do pravej strany, kde sa strácajú v opare. Pevnosť tu stála už dávno pred nástupom mogulských panovníkov na trón, ale sú to oni, kto jej vdýchol dnešnú podobu. Prístupová cestička stúpa nahor až sa rozplynie na rozľahlom nádvorí s veľkou kamennou nádobou slúžiacou na kúpanie. Až z nádvoria sa vchádza do komnát Džehangirovho paláca. Aj napriek množstvu ľudí, ktorých pevnosť pohltila sú ľudoprázdne a jediný pohyb vytvára tieň na dláždenom nádvorí. Celý priestor je dokonale vyzdobený detailmi a hrubými, vyrezávanými stĺpmi držiacimi klenbu. Miestnosti sú tmavé a dokonca sa dá vyjsť aj na druhé poschodie s balkónikmi, kde sa dalo sedieť a v tichosti rozjímať. Červená pevnosť pôsobí pre neznalého návštevníka ako bludisko, pretože ho tvorí niekoľko nádvorí, záhrad, pavilónov či malých palácov.
Vo veži mocného panovníka
Okraj Červenej pevnosti patril samotným panovníkom. Tu mali zasadené svoje paláce a luxusom nabité miestnosti, aby si pripadali ako v raji. Panovník Akbar si vybral Agru za svoje sídelné mesto a tým spečatil jej osud. Začali do nej prúdiť umelci, mesto rástlo do krásy a široko ďaleko na okolí by sme dôležitejšieho centra nenašli. Za orientálnymi oknami sa otvára panoramatický pohľad na rovinatú krajinu Agry s riekou Jamuna. V diaľke sa dokonca z ničoho nič vynára obrys Tádž Mahálu. Po tom ako panovník Aurangzeb získal moc, uväznil svojho otca Šáha Džahána sem do Červenej pevnosti. Ten rezignoval, no mal jedno želanie, ktorého sa nechcel vzdať. Chcel sa do konca života dívať na svoju lásku Tádž Mahál. Vznikla tak nádherná veža Musamman Burj nad hradbami, kde strávil Šáh Džahán svojich posledných sedem rokov života. Dodnes patrí k najkrajším častiam Červenej pevnosti. Nádvorie paláca Khas Mahal slúžilo predovšetkým na audiencie. Na svojom čiernom tróne tu sedával Džehangir a prijímal dôležité návštevy. Svet orientu bol odjakživa prepletený príbehmi o háremoch plných nádherných dievčat i žien a tak Červená pevnosť nemohla byť výnimkou. Kráčame záhradou, kde pestovali šafran a iné vzácne plodiny. Za múrmi sa skrývajú tajné chodby, ktoré sú navzájom poprepájané. Hárem nie je vidieť a nebolo dokonca vidieť ani kam panovník vchádzal, aby sa predišlo zbytočným rečiam na dvore. Úzke schody vedú na druhé poschodie, kde pred prahom leží niekoľko topánok. Vstupuje sa tu do malej Perlovej mešity, ktorá dostala svoje meno vďaka vyleštenému mramoru lesknúcemu sa ako perly. Aj posledné z nádvorí Červenej pevnosti je obrovské. Jeden z divánov je otvorený priamo do neho a počas letných dní sa tu sedávalo pod prezdobenou strieškou. Dnes tu nesedí nikto, len malé pásikavé burunduky tam občas zavítajú, aby sa ukryli do tieňa a zmizli na neďalekých stromoch.
Nesmrteľnosť za oddanosť
Breh rieky Jamuny každý deň ráno pritiahnu desiatky žien i dievčat, ktoré prichádzajú prať prádlo. Luxus v podobe práčky si tu nemôže dovoliť každý a všetky indické mestá tak majú miesta zvané „dhobi ghat“, kde sa stretávajú ľudia pri praní. Do špinavej vody, kde sa len o niekoľko desiatok metrov ďalej kúpe stádo vodných byvolov namáčajú kusy farebného sári a následne ich nechajú sušiť na brehu. Po chvíľke sa nábrežie rozžiari pestrými farbami. Indické ženy sa veľmi radi páčia a každá má svoje vlastné obľúbené farby tradičného oblečenia zvaného sári. Niektoré preferujú tmavšie farby, ale častejšie človek v uliciach stretne prenikavo žltú, oranžovú, červenú, zelenú alebo dokonca nádhernú tyrkysovú farbu. Hoci sa všade práši, ich odev si stále zachováva pestré farby. Medzi najkrajšie miesta v Agre patrí hrobka Itmad ud-Daluah, ktorú miestni pred turistami volajú „Baby Taj“, teda malý Tádž Mahál. Na prvý pohľad majú niekoľko spoločných čŕt, ale vo svojej podstate sú veľmi odlišné. Hrobka, nielen že nemá žiadnu kupolu, je aj menšia a o pár rokov staršia, než slávnejší Tádž Mahál. Leží uprostred príjemnej záhrady a zbiehajú sa k nej cestičky zo všetkých svetových strán. Exotiku miesta dotvára niekoľko opíc poskakujúcich po trávniku a kamennom múriku odkiaľ sledujú ľudí a čakajú či im niekto niečo nepriniesol. Vojdeme dnu do hrobky a na zemi ležia dva náhrobky pod nádherne zdobeným stropom. Hrobka patrí významnému Peržanovi, Mirzovi Ghiyas Begovi, ktorý slúžil na mogulskom dvore. Za svoju oddanosť mu Núr Džahán, manželka Džehangira nechala postaviť prepychovú hrobku. Jej vnútro pôsobí ako umelecká galéria plná starých malieb a mozaík zložených z malých kamienkov vtlačených do stien. Dýcha tu kus zabudnutej histórie a ak sa sem človek vyberie podvečer, odrazu má celé miesto takmer pre seba.
Indická každodennosť jednej štvrte
Štvrťou Tádž Gang sa nesie príjemná korenistá vôňa pripravovaného jedla. Za posledné roky tu vyrástlo niekoľko podnikov pre turistov, ale stále z ulice nezmizli ani malé stánky s typickou indickou kuchyňou. Trojuholníkové taštičky samosy plnené zemiakmi či zeleninou sa ponárajú do prepáleného oleja, u susedov sa podáva miska s kari omáčkou a chutným syrom paneerom a na konci ulice prevládajú sladkosti. Život v Indii sa odohráva na ulici. Ľudia sedia vonku, niektorí behajú sem a tam, iní sa len ležérne a bezcieľne prechádzajú. Sem tam sa niekto pozdraví anglicky alebo pokývaním hlavy. Mnohé obchodíky predávajú typické suveníry od krásnych makiet Tádž Mahálu až po rôzne kamenné doplnky, sochy či maličké sošky slonov pre šťastie. Na rohu zaprášenej ulici stojí čajovňa s niekoľkými mužmi, ktorí tu popíjajú presladený čaj s mliekom, do ktorého pre chuť pridávajú štipku rozdrveného kardamónu. Zvolávanie na modlitbu z malej mešity privolá pod minarety zopár chlapov, ale ostatní pokračujú v svojej rutine. Predávajú, vychvaľujú tovar, z vozíka predávajú zeleninu, obrovskú zrelú papáju a mango. Nielen pamiatky a krása stavieb tvoria Indiu, ale predovšetkým ľudia a ich každodenný život. Tu sa dá splynúť s ulicami, stenami a vychutnať si malý kúsok indickej reality.
