Azerbajdžan: hlavné mesto Baku a jeho pamiatky

Tomáš Kubuš - 10.3.2013
Baku

O niektorých krajinách vieme veľa o iných niečo tušíme a sú aj také, ktoré sú stále zahalené akýmsi tajomným rúškom. Jednou z takých krajín je nepochybne Azerbajdžan.

Jeho východné brehy obmýva Kaspické more plné ropy, sever rastie do výšky, aby dosiahol na Kaukazské štíty a okrem toho skrýva nejedno prekvapenie. Bahenné sopky „chŕliace“ studené liečivé blato, pozostatky starobylých civilizácii roztrúsených na skalách Gobustánu, stopy dávnych karaván, či príjemné štvrte starého Baku vedľa ktorých rastie moderné mesto s nádychom Dubaja...

Za hradbami starého mesta

Hlavné mesto Baku je zvláštnym miestom. Akoby to boli dva rozdielne svete, ktoré niekto vzal a prilepil k sebe do jedného celku. Breh exoticky znejúceho Kaspického mora kopíruje obľúbená promenáda, kde sa každý večer schádza mládež pri nekonečných prechádzkach, celé rodiny pri spoločnom posedení pri samovare s čajom alebo tí, ktorí si prišli oddýchnuť od moderného mesta. Za hradbami plynie život akosi pomalšie ako tam vonku. Práve tu treba hľadať jeden zo symbolov Baku, známu Dievčenskú alebo Panenskú vežu ako sa zvykne prezývať.

Spája sa s ňou smutný príbeh, ktorý nakoniec stál život mladé dievča. Miestny panovník zahorel láskou k vlastnej dcére a rozhodol sa, že si ju vezme za ženu. Tej sa nápad svojho otca nepozdával a želala si, aby jej postavil vysokú vežu. Vždy keď stavitelia oznámili, že veža je hotová, dcéra rozkázala dostavať ďalšie poschodie až nakoniec na vežu vyliezla a spravila krok do prázdna. Jej kamennými schodmi stúpame až na vrchol. Tých pár minút krútenia sa vo veži za to stojí, pretože odrazu máme nádherný panoramatický výhľad na celé staré, ale aj moderné Baku. Pod nami sa snažia malé minarety vyrásť nad strechy a v pozadí stúpajú vysokánske sklo-betónové budovy až k oblakom. Staré mesto má typickú, jemne hnedú farbu, ktorá splýva do jednej veľkej masy.

V uliciach je netypicky prázdno. Pri svojich obchodoch v tieni trávia čas obchodníci a vždy sa pri nich niekto pristaví a prehodí pár slov. Treba si všímať rôzne detaily, vyrezávané okenice, zdobené dvere alebo krásne staré balkóny vyčnievajúce do ulice. Cítiť ako sem na južný Kaukaz zavial vietor kúsok Orientu. V obchodíkoch majú prekvapivo veľký výber. Síce je Azerbajdžan islamská krajina, človek tu skôr ako na čaj či kávu narazí na alkohol. Pivo, víno, vodka a mnohé ďalšie tvrdé liehoviny tvoria veľkú časť obchodu. A nie sú to len obchody pre turistov. „Sme moslimovia, ale prečo by sme sa mali oberať aj o takéto radosti života?" vysvetľuje mi Murat, ktorý ešte jedným dychom zo žartu dodá, že sú členovia miestneho alkoholického družstva. Druhým príťažlivým ťahákom starých uličiek je palác Širvanšách.

Kedysi sa týmito miestami prevaľovali zrnká púšte a tu niekde ležali významné studne. Vďaka tomu tu už v 15.storočí postavili panovnícky palác, ktorý s viacerými zmenami žije dodnes. Bábušky oblečené v typických farebných kvietkovaných šatách  vyberajú vstupné, no viac ako o hŕstku turistov sa venujú nekončiacemu rozprávaniu medzi sebou. Zišlo sa ich tu niekoľko, takže je tu miestami hluk ako na trhu. Za dvermi sa rozkladá nádvorie s budovou, kde kedysi žil tajomstvom opradený hárem. Len na skok od neho je to priamo do miestností, ktoré obýval samotný panovník s rodinou. Kamenná architektúra, verše z Koránu vytesané do stien, pyramídová hrobka, kúpele či prázdna mešita sa sami ponúkajú, aby ich návštevník neprehliadol.

Veľkomesto s nádychom Európy?

Za hradbami starého mesta nastaví Baku svoju druhú, stále príťažlivú tvár. Vôňa práve pripravovaného jedla nás natoľko omámi, že už o malú chvíľku sedíme v podniku a usmievavý kuchár nám donesie lavaš kebab, čo sú kúsky mäsa zabalené v typickej placke s omáčkou. Víta nás v Azerbajdžane a verí, že sa nám tu bude páčiť. Ľudia sú už na prví pohľad priateľskí. Výhodou je, že veľa z nich hovorí po rusky a tak sa dá niekedy celkom zaujímavo pokecať. Mladí už ruštinu neovládajú a len pár z nich preskočí na angličtinu. Radšej hovoria svojim jazykom Azeri, ktorý by sa dal prirovnať k turečtine. Keď sa na ulici pýtam po turecky na to ako sa dostaneme na vyhliadku nad mestom, chlapík sa rozžiari a teší sa z toho, že si rozumieme. Ochotne pomôžu a keď práve oni nevedie, stopercentne niekoho nájdu kto bude vedieť presne to čo treba.

Sedíme v parku pri nádhernej fontáne a ja sa neviem ubrániť pocitu, že odrazu nie sme v Azerbajdžane, ale akousi časovou slučkou sme sa ocitli vo Francúzsku či nebodaj Paríži. Čierna fontána ozdobená zlatou farbou osviežuje vzduch na všetky strany a za ňou stojí pôsobivý palác. Medzi stĺpmi kolonády posedávajú ľudia, či mladé páry a oproti sa za zeleným trávnikom dvíhajú hradby mesta. Bol som zvedavý ako sa tu obliekajú ženy či dievčatá, keď sme v moslimskej krajine, ale ostal som prekvapený. Najradšej nosia pekné farebné sukne, či dokonca oku lahodiace minisukne a vysoké opätky. Islam tu berú vlažne a raritou je viac menej stretnúť zahalené dievča. Skôr staré ženy ešte nosia šatku uviazanú cez vlasy, ale mladšia generácia má už svoje vlastné predstavy o živote.

Zhora vyzerá Baku zvláštne. Na malom priestore sa krčí staré mesto, no okolo neho sa do všetkých smerov rozrastá moderné veľkomesto. Nerastné bohatstvo robí divy a pri takomto pohľade je zrejmé, že si Baku prezývku „Kaspický Dubaj" zaslúži. Na každom kroku sa stavia a mesto rastie do výšky. Podvečer sa prejdeme bulvárom Nizami. Tu sa všetci ľudia stretávajú a chcú byť videní. Všetci krásne oblečení, dámy v šatách, chlapi v nohaviciach a košeli. Mladí sa presúvajú v skupinkách, sledujú dievčatá, posedávajú v kaviarňach alebo sa prechádzajú hore dole. Hlavnú tepnu lemujú sto ročné domy pripomínajúce menšie paláce. Všade sú obchody, tam značkové oblečenie, tu supermarket a na rohu ďalšia štýlová reštaurácia. Baku je naozaj mesto mnohých tvári.

Výbuch v priamom prenose a hľadanie starých civilizácii

„Ropy má krajina viac než dosť, no národ je biedny" začína svoje rozprávanie taxikár Azam, ktorého sme stretli pár kilometrov od Gobustánu. Zjednali sme cenu a keď sa dozvedel, že sme „ribjata z Čechoslovákie" tak ešte o pár manátov klesol sám. Jeho kamarát slúžil v Čechách pred 24 rokmi a úprimne sa teší, že stretol niekoho z tejto vzdialenej krajiny. Ešte dostaneme pozvanie na šašlík a už mizne za bráničkou svojho domu.

Azam nám ukazuje na more, kde sa v diaľke objavujú ropné plošiny, ale aj tu okolo nás na potrubia prepravujúce čierne zlato. „Väčšina peňazí končí v rukách vyvolených. Načo sú nám v Baku vysoké, moderné budovy, keď veľa ľudí nemá čo jest?" hnevá sa a prvý krát sa mu neodmysliteľný úsmev na tvári zmení na smutný výraz. Biela Lada, ktorá má svoje najlepšie roky za sebou sa trasie poľnou cestou na konci ktorej Azam vystrie ruku a ukáže na sivé kopce. Bahenné sopky! Málokto tuší, že Azerbajdžan má takúto zaujímavosť. Sopky sú na môj vkus malé a o niektorých by sa dalo povedať, že sú dokonca miniatúrne. Je úžasné stáť pri nich, zohýbať sa k ich kráterom a na vlastné oči sledovať malé „výbuchy" sprevádzané vystreknutým bahnom a zvláštnym čľapotaním. Sú ich tu desiatky a najväčšie z nich majú priemer asi pol metra. „Teraz nemajú silu, ale keby ste sem prišli po výdatnom daždi či v zime, sopky striekajú bahno aj do metrovej výšky", čo to nám Azam prezrádza o tomto zaujímavom mieste.

Prekvapivé je aj to, že bahno ktoré sopky chŕlia nieje horúce, ale naopak príjemne studené. Osviežujúce, vlažné a má blahodárny účinok na pleť. Aby sme uverili Azam si vyhŕňa košeľu a ponára ruky do sopky až po lakte. Pár kilometrov odtiaľto v Gobustáne stojí niekoľko neveľkých skál. Boli by obyčajné, ako stovky či tisícky iných skál, ale tieto na sebe nesú obrázky staré niekoľko tisíc rokov. To, že majú nesmierny význam pochopilo aj UNESCO a vzalo rytiny pod svoje krídla Vítajú nás postavičky ľudí na vysokom kameni. Ostatné petroglyfy sú roztrúsené po celom parku. Má to čosi do seba, pretože opatrne kráčame a skúmame každý kameň, aby sme ich jeden po druhom „objavilig. O pár krokov zdobí kameň rytina dlhej lode so slnečným kotúčom, kone, býky či ďalšie zvieratá.

www.kubus.blog.sme.sk
www.blizkyvychod.eu

Komentáre Disqus