Gruzínsko, od mora až po veľhory

Marek Balážovič - 18.9.2016

Necelých tri tisíc kilometrov od nás sa nachádza krajina, rozlohou a počtom obyvateľov pripomínajúca Slovensko. Na rozdiel od nás však má more a tiež pomyselnú euroázijskou hranicu, ktorá ju pretína  a predznamenáva rozmanitosť. Krajina tisícich tvárí, Gruzínsko.

Po príchode

Do Gruzínska sa môže našinec najlepšie transportovať lietadlom. V prípade, že hľadáte priamy let je voľbou nízkonákladovka, lietajúca z Budapešti do Kutaisi. Víza nie sú potrebné, všetko spraví pečiatka do pasu po prílete. Hneď na letisku sa dajú kúpiť lístky do mašrutky – tradičná doprava pripomínajúca autobusy s náhodným odchodom, ktorý sa mení podľa stavu naplnenosti vozidla. Na prepravu a všetko ostatné sú potrebné „dengi“. Platí sa tu v tzv. Lari mene, ktorá má ešte drobnejšie (takmer bezcenné) mince, tzv. Tetri. O prvý presun sme sa pokúsili dohodnúť s miestnym taxikárom. Pokusy o zjednanie nižšej ceny sa vôbec nedarili, takže nakoniec sme pristali na ponuku a už nás miestny rozvozca šikoval ku kufru starého mercedesu s rozbitým sklom. Do kufra sme hodili naše ruksaky, on z neho vytiahol víno a hlinený roh (gruzínska alternatíva poháriku, ktorý ale musíte vypiť naraz, keďže roh sa nedá položiť kým nie je prázdny). Hneď potom ako nás počastoval vínom, vytiahol z inej časti kufra pálenku. I keď chuťou pripomínala lacné a teplé destiláty z Tesco akcie, poňali sme to ako štartovné a odvoz sa mohol začať. 

Gruzínsko

Gruzínske cesty sú ozajstným zážitkom

Cestovanie po gruzínskych cestách je zážitkom samým o sebe. Asfaltový, či panelový povrch sa môže náhle vytratiť a začíname chápať prečo asi polovici áut chýba predný nárazník a asi rovnaký počet má popraskané čelné sklá. Slovenské vozovky a ich výtlky sú v porovnaní s tunajšími cestami sťa  nemecké diaľnice. Jazdí tu veľa mercedesov, ale nechýbajú ani žiguliaky z Togliaty, či moskviče a volgy z ranej sovietskej éry. Pre domácich lacnejšie sú autá z Japonska. Vyznačujú sa volantom na pravej strane. Zisťujeme, že autá sa tu obiehajú z ľubovoľnej strany, ak sa dá a príroda dovoľuje, môžete zísť aj za krajnicu a obiehať po garátoch, koho potrebujete. Plné čiary na ceste sú pre štandardného gruzínskeho vodiča skôr vizuálnym spestrením povrchu než líniou, ktorá sa neprekračuje. Z dvojprúdovej cesty sa môže stať náhle troj, štvor, aj päťprúdová premávka, všetko závisí od odvahy a spontánneho rozhodnutia šoférov. Prednosť sa dobýva trúbením. V premávke stretnete okrem strojov s motorom aj dobytok, najmä kravy a býky, ale nechýbajú ani kone, či pobehujúca rodinka domácich svíň. Obdivujeme schopnosti mašrutkárov, oficiálnych vodičov, ktorých profesionalita spočíva zrejme najmä v schopnosti jazdiť medzi dobytkom a ostatnými autami najrýchlejšie a slalomom obiehať všetko, čo sa dá. V severovýchodných národných parkoch môžu dobrodruhovia zájsť na najnebezpečnejšie cesty sveta.
Gruzínsko
 
Okrem taxíka a mašrutky sme skúsili aj jazdu nočným vlakom a natesno sme zmeškali možnosť lokálneho letu. Je tu niekoľko lokálnych letísk a liniek, ktoré sú pomerne lacné a môžu vám ušetriť čas. 
 
Prenajatie vlastného auta vzhľadom k divokej doprave a cestám neodporúčame, ale celkom rýchle je stopovanie. Stopovať možno kdekoľvek, dokonca aj na diaľniciach. Naša skúsenosť je, že môžete svoj odvoz chytiť asi do desiatich minút, pokiaľ stopujete na priemerne frekventovaných cestách.
 

Miesta a ubytovanie

Naše putovanie po rôznych miestach začalo v Mestii. Toto mesto pripomínajúce anagram miesta je dobrým východiskovým bodom (1400 m n. m.) pre mnohé túry a návštevu najkrajších prírodných zón Gruzínska. Nachádza sa v národnom parku Svaneti. Absolvovali sme krátky aklimatizačný výlet k ľadovcu Chalaadi a potom 4 dňový trek z Mestie do dedinky Usghuli. Usghuli leží vo výške 2 100 m n. m. a tým sa stáva najvyššie položenou trvalo obývanou obcou Európy. Cestou k tomuto cieľu sme prechádzali viacerými menšími dedinkami s typickými kamennými historickými vežami a rozpadávajúcimi sa domami, ktoré takmer všetci domáci poskytujú aj ako „guest house“. Okrem chatŕč a pekných výhľadov postretne turistu na tejto ceste aj niekoľko pekných výhľadov do dolín a na troj až pätisícové horstvá okolo. Treba tiež rátať s prechodom cez ľadovcovú rieku, ktorá zrána nie je taká vodnatá, ale každopádne je konštantne ľadovcová. Prúdi spod ľadovca Adishi a dotvára až gýčovito dokonalé pohľadnicové výhľady.  

Gruzínsko Adishi

Za návštevu stojí určite aj hlavné a najväčšie mesto Tbilisi, kde po týždni strávenom na divokých cestách a prírode opäť poteší trochu civilizácie. Ak sa vám podarí zachytiť pravidelnú akciu Tbilisi free walking tour, môžete absolvovať  poznávanie mesta so sprievodcom zdarma, ktorý vám počas viac ako troch hodín ukáže väčšinu zaujímavostí centrálnej časti mesta. 
Gruzínsko Tbilisi
 
Na odporúčanie domácich sme sa ďalej pobrali do kúpeľného mesta Borjomi. Cestou tam sme sa zastavili v Stalinovom múzeu, ktoré leží v jeho rodnom meste Gori. Napriek tomu, že má na svedomí desiatky miliónov obetí tu pre mnohých ostáva nepoškvrneným hrdinom. Neďaleko Gori je antické jaskynné mestečko Uplistshike. Ide o komplex architektúry vtesanej do kameňa, kde sa už od  dôb bronzových budovalo osídlenie a neskôr obchodné centrum. Borjomi bolo sklamaním. Okrem teplej a najmä mimoriadne slanej minerálnej vody zlej chuti nás tam nič neoslovilo. Kúpeľné centrum pripomínalo skôr radvanský jarmok s množstvom kolotočov a atrakcií pre deti. Pokračovali sme na západ smerom k moru. Pokúsili sme sa navštíviť ešte kaňon Okatse. Ako sme zistili neskôr, pondelok sú všetky kaňony zatvorené (ako je už čitateľovi asi zrejmé, prišli sme na to tým, že sme dorazili v pondelok). Pobrali sme sa teda do prímorského mesta Batumi. 
Gruzínsko Batumi
Batumi má v Gruzínsku počas leta určite najväčší prílev turistov a to najmä z Ruska. Pláže sú väčšinou kamenisté, more je na povrchu trochu sladké kvôli riečnemu prítoku, ale inak celkom teplé. Domorodci viac preferujú pláž Sarpi v tesnej blízkosti tureckých hraníc. V Batumi sú kontrasty, ktoré sprevádzajú celé Gruzínsko, ešte výraznejšie. Domáci o ňom hovorili ako o gruzínskom Hong Kongu alebo Shanghai, meste so všetkým, čo chcete. Pestrosť vidno už na prvý pohľad na tunajšej architektúre, kde nájdete malé koloseum, šikmú vežu, prevrátený dom, ale aj najlepšie hodnotený Mc´Donald na svete. Strieda sa tu nové so starým a nie je raritou hneď vedľa nového hotela západného typu uvidieť bytovky silne pripomínajúce Lunik IX. Okrem korzovania po centre a popri pobreží možno zájsť do neďalekého národného parku Mtirala, ktorý hoci je len pár kilometrov ďalej má celkom inú klímu podobnú pralesom. Je tu množstvo rôznych atrakcií, delfínie šou, zoo, časté hudobné festivaly, vodné športy všetkých druhov. Batumi skrátka každý návštevník Gruzínska musí zažiť.
 

Ľudia, tradičná pohostinnosť verzus západný biznis

O Gruzíncoch sa traduje, že patria k veľmi pohostinnému národu. Zo skúseností z prvého kontaktu sme mali dojem, že táto správa už zrejme neplatí. Prvý taxikár zažíval extázu zlosti, keď sme s ním odmietali ísť na dlhšiu vzdialenosť za jeho premrštenú cenu. V každom meste pri prechádzaní po hlavnej ceste nám neustále ktosi ponúkal odvoz a my sme pomaly začínali meniť prívlastok pohostinní na dotieraví. V prvom hostely nevedeli nič o našej rezervácii a zaplatenej zálohe cez internet, porcia večere pre jedného aj pre celý stôl bola, čo do množstva úplne rovnaká. Ešte horší dojem na nás urobili domáci z malej dedinky, ktorí nám uprostred divočiny bez potravín, nechceli predať ani len chlieb, pokiaľ sa u nich neubytujeme. Po úvodných sklamaniach ale prišla zmena. Tú odštartoval starý pán v zabudnutej dedinke neďaleko Gori. Práve tade sme sa ponevierali večerom, unavení a hľadajúci miesto pre náš stan, keď v tom nás doslova stiahol z ulice do svojho skromného domu. Ujo bol mimoriadne chudobný, takmer bez žiadneho dôchodku. Všetko, čo mal, pochádzalo z jeho vlastnej záhradky. Ponúkol nám zdarma nocľah v jeho snáď už navždy nedostavanom dome. Suseda poslal pre chlieb, kým on chystal syr, uhorky a svoje domáce víno. Odstávka elektriny a debata pri sviečkach umocnila zvláštnu atmosféru a veľké prijatie od tohto materiálne chudobného, ale v skutočnosti mimoriadne bohatého človeka. Jeho bohatstvom bola láska, ktorá na nás pôsobila až zahanbujúco.  Po tomto zážitku sme postupovali ďalej v našej ceste stopom. Ako sme zistili auto vám tu zastane v skutočnosti trikrát. Nástup, výstup a medzitým možno očakávať ešte tzv. „Excuse me, one minute“ zastavenie v obchodíku, kde vám šofér kúpi drobné občerstvenie. S posledným stopom sme získali aj večernú prehliadku Betumi a možnosť bývať grátis v centre, v byte domácich, po zvyšok našej dovolenky. Do pár riadkov sa nedá vtesnať koľko priateľstva a pohostinnosti nám títo ľudia prejavili aj v ďalších dňoch, čím definitívne potvrdili chýrnu národnú pohostinnosť. 
Gruzínsko

Bezpečnosť a zmena tvárí

Gruzínsko dnes patrí k najreligióznejším a zároveň najbezpečnejším krajinám sveta s minimálnou korupciou a mierou rozvodovosti, a maximálnou chuťou zaradiť sa plnohodnotne k Európe. Paradoxne práve prenikanie západného sveta, ktoré prináša ľuďom viac komfortu a bohatstva, z nášho pohľadu akoby kradlo z tradičnej pohostinnosti a hodnôt, ktoré nezničil ani polstoročný nápor socializmu. Vzniká teda otázka nositeľom akých hodnôt a kultúry je náš svet? Sme tým učiteľom západnej vyspelej civilizácie, ktorá (u)káže aj týmto ľuďom ako žiť a užívať život? Alebo je skôr lepšie v niečom zaujať miesto žiaka, ktorý sa potrebuje vrátiť späť a nadýchnuť sa skutočného žitia práve od týchto ľudí? Pri spomienke na uja, ktorý sa delí o svoj malý kúsok dopestovanej zeleniny, tuším svoju odpoveď...

 

Komentáre Disqus