Kirgizsko - krajina vlašského orecha

Michal Knitl - 16.12.2013

V Oshi nakupujem základné potraviny na túru a hľadám maršrutku do Jalalabadu. Šofér by ma najradšej hneď dal celého dovnútra, no ja si radšej cennosti dávam do malého ruksaku, ktorý budem mať vnútri so sebou. Po chvíli vraví a ukazuje, že kufor má plný.

„Už nie je miesta. Musíš ísť ďalšou,“ hovorí mi. Tá sa našťastie plní pomerne rýchlo a do hodiny vyrážame.
„Jalalabad je známy výbornou ryžou s prúžkami, z ktorej sa robí najlepší plov v krajine,“ spomínam na slová Oibeka. Dúfam, že miestnu kuchyňu okoštujem nabudúce. Ďalšími dvoma maršrutkami sa dostávam do Arslanbobu, kde podľa legendy Alexander Macedónsky v roku 328 pred našim letopočtom ulovil v okolitých lesoch leva.

Arslan znamená po uzbecky lev

Jeho vojská sú tiež zodpovedné za to, že sa tunajší plod, orech, dostal do Európy. Pretože ho najskôr priniesli  do Grécka, v niektorých krajinách sa volá grécky orech. Vďaka lovu dostala dedina na úpätí hôr svoj názov. Arslan znamená po uzbecky lev. Druhá legenda hovorí o názve po miestnom hrdinovi z 11. storočia s menom Arslanbob-Ata, ktorého meno v preklade znamená „otec brány leva“. Celosvetovo preslávená dedina s obrovským lesom vlašských orechov žije najmä vďaka nim. Niektoré rodiny orechy zbierajú, iné svoje orechové sady prenajímajú. Miestne informačné centrum, CBT, ktoré sa snaží o rozvoj turizmu, ponúka ubytovanie u domácich v domoch i v jurtách, výlety na koňoch alebo peši so sprievodcom.

„Môžeš ísť aj tri dni tým smerom a stále budeš v orechovom lese,“ hovoria dedinčania o lese za strmými útesmi s rozlohou 11-tisíc hektárov. Sezóna zberu je až o 2 mesiace, v septembri.
Na stene v kancelárii CBT ma zaujme mapa, na ktorej je vyznačená trasa s prechodom cez hrebeň hôr k svätému jazeru s pokračovaním do Kara-Kulu na ceste do Biškeku. Ešte v ten večer šliapem hodinu pod 80 metrov vysoký vodopád, ktorého krásu obdivujem s východom slnka. Traverzujem krížom cez malé kopčúriky, až nachádzam potok, chodník i rodinu žijúcu v provizórnych podmienkach. Sú pastieri. Vonku stojacej ženy sa snažím opýtať na cestu. Do minúty vychádza zo stanu muž, zjavne v nálade z predošlého večera. Mám pocit, že aj keby som vedel plynule po rusky, tak by som mu nerozumel.

Stúpam. Chodník vedie okolo osem metrov vysokého balvana v tvare kocky na svahoch Babash-Ata vo výške 2900 metrov, ktorý domáci volajú Holly Rock – svätý kameň. Jeho pôvod je tiež prepojený s legendou o Arslanbob‑Atovi. Vraví sa, že bol zabitý, zatiaľ čo sa modlil. Zradila ho vlastná žena, ktorá informovala nepriateľov o mieste, kde sa nachádza. Mnohí veria, že stopy jeho krvi, otlačky nôh i rúk sú stále viditeľné na kameni. Ten je konečnou zastávkou domácich. Z druhej strany kameňa je rebrík a výhľad na široké okolie.

Cesta vyššie je ťažká, chodník vedie krížom‑krážom. Keď už si myslím, že som pri finálnom stúpaní po kameňoch do sedla, narážam na päťmetrovú kolmú stenu. Podľa mapy to tu niekde musí byť. Schádzam do kamenistého vysoko položeného údolia smerom na východ od chodníka. Posledné dve hodiny vody nebolo, večer sa blížil. Staviam stan na konci údolia, pred strmým bralom. Na mieste, kam padajúce kamene z okolitých skál nemajú dosah. Mám nádherný výhľad na Arslanbob i priľahlé lesy. Topím sneh, zaspávam pod oblohou plnou hviezd a jasne viditeľnou mliečnou dráhou.

Ráno dávam sedlu ešte jednu šancu. Presúvam sa pod strmý svah plný malých nestabilných kameňov. Odkladám ruksak, do sedla stúpam naľahko. Cítim sa, akoby som šliapal Dereše v lete. Ani jeden kameň stabilný. Nachádzam malý prameň. Stúpanie nemá konca. Po možno hodine sa dostávam na hrebeň. Ešte stále som na južnej strane pohoria. Podo mnou je veľké uzavreté údolie plné snehu, stopy od ďalších ľudí a jasne viditeľné miesto pokračovania túry. Čo je však ďalej, netuším. Strmej sute mám plné zuby. Po ceste boli úseky, ktoré by s veľkým ruksakom boli nebezpečné. Okolo pol dvanástej sa rozhodujem pre zostup so všetkými vecami. V nižších polohách stretávam pastierov, pokračujem v traverze. K jazeru za hrebeňom sa pokúsim dostať ako normálni ľudia, obídením pohoria zo západu. Až v tom momente si uvedomujem, že to je túra, ktorú som chcel ísť. Iba keď som zbadal mapu s cestou skrz hrebeň, nič iné ma nezaujímalo, na nič iné som nemyslel. Dostal som lekciu hneď prvý deň.

Po troch až štyroch hodinách stretávam dvoch domácich. Traverzujú na chodníku o pár metrov nižšie. Pýtam sa na cestu, volajú ma k sebe. Klesanie je strmé, výhľady a príroda nádherná. Nad nami široké lúky a pastviny plné voľne pasúcich sa kráv, oviec a koní. Majú život, ktorý im tie naše môžu iba závidieť. Už z diaľky počujeme rieku, ku ktorej sa pomaly blížime. Mladý sa ma zrazu pýta, či mu viem pomôcť a pýta 500 somov. Po chvíli číslo zmenšuje, som tým úplne prekvapený. Za to by som si možno aj koňa na deň prenajal. Keď pochopil, že z toho nič nebude, spýtal sa: „Vieš cestu?“ a behom sa po mojom súhlasom kývnutí hlavou pustil dole svahom. S otlačenými prstami po klesaní sa veľmi pomalým krokom dostávam k rieke, prvému prameňu vody po dlhých hodinách. Oddychujem, varím, staviam stan.

Srdeční nomádi a nasratý dedko

Vstávam pred šiestou. Len čo som sa zbalil, začínajú okolo mňa prechádzať domáce dievčatá s kravami, ktoré vedú na pastviny. Z fotoaparátu som si obkreslil malú mapku na papier, dievčatá mi ukazujú cestu. Pri rozdvojke vidím dom s nádherným výhľadom na pohorie. Žena vo dvore krútením rukoväte stroja oddeľuje smotanu od mlieka. Muža sa pýtam na cestu. „O chvíľu pôjdem tým smerom. Dáš si zatiaľ čaj?“ pýta sa a pozýva ma dovnútra útulného jednoduchého hlineného domčeka.

Chlieb, domáce maslo, smotana, kefír (alebo ajran, ako tento tekutý jogurt volajú domáci). Najviac mi chutila smotana. Taká jemná a lahodná chuť. Iba vyšľahať a pridať Granko... Mňam, to by bolo... Krajší začiatok dňa som si ani nemohol priať.
Cez polia a lúky plné nezábudiek sa dostávam do dedinky s menom pre mňa utajeným. Pár metrov od cesty vidím dedka kosiaceho trávu. Len čo som urobil krok z cesty na trávu, päť metrov vzdialený kôň pripevnený remeňom o strom sa splašil, utrhol remeň a začal cválať k pánovi. Ten ho chytil, pozrel na mňa a začal kričať i kosou mávať.
„Čo chceš? Čo robíš? Ihneď vypadni! Ešte raz ťa tu uvidím a uvidíš!,“ domýšľam si slová z jeho drsne povedaných slov v jazyku, ktorému nerozumiem.

Pokračujem dlhokánskym údolím proti prúdu rieky. Cesta sa kľukatí, rieku prekračujem každú chvíľu. Správnosť cesty si overujem u domácich. Rodiny sú od seba vzdialené jednu hodinu. Okolo obeda prichádzam k Romovi s rodinou. Bývajú na výbežku v malom kaňone, kde vietor dul a iba stan s písmenkami UNHCR (Agentúra OSN pre utečencov), v ktorom bývali, ich chránil pred neduhmi počasia. Žijú tu s dvoma mladými dcérami a veselým synom, ktorého som stretol, keď išiel na somárikovi po drevo do údolia. Deti mali líčka úplne ošľahané od vetra. Z volania na čaj, je pozvanie na spoločný obed – polievku s baraním mäsom a zemiakmi. Na zemi stanu sú položené koberce, do stredu domáca pokladá obrus. Chlieb ku každému jedlu je samozrejmosťou.
Roma zmyslom pre humor len tak prekypuje: „Aj moja žena je alpinistka.“

Tá na neho prekvapene pozrie a muž dodáva: „Športovkyňa, v zápasení“ a všetci sa len tak smejeme.
Na pitie mi ponúkajú kumys – kvasené kobylie mlieko. „Je to nápoj Džingischána,“ hovoria s hrdosťou. Chuť má ráznu, silnú, plávajú v ňom malé neidentifikovateľné tmavé čiastočky. Cudzincom zvyčajne nechutí, čo však môže byť spôsobené spôsobom jeho podávania. V mojom prípade mi ho nalievali z plastovej fľaše a nebolo to až také zlé. Dal sa v pohode vypiť. Síce po pol hodine som musel rýchlo nájsť krík, určite však stojí za ochutnávku. Je veľmi výživný a spolu s pečivom častokrát tvorí základnú stravu nomádov.

V minulosti bola jeho výrobe venovaná veľká pozornosť. Vraví sa, že záležalo dokonca na tom, kedy sa mlieko dojilo. Domáci verili, že keď je mesiac v splne, kobyly si vyberajú tú najlepšiu trávu a byliny, ktoré sa otvárajú iba pri mesačnom svite. Kobylie mlieko je potom ako med a kumys je liečivý. Keď sa mesiac zmenšuje, mlieko sa zhorší a je vhodný iba na zahnanie smädu.
Nikdy by sa nemal podávať úplne čerstvý. Dokonca je rozdiel aj v tom, od akej kobyly bolo mlieko nadojené. Vraví sa, že hosťom by sa mal podávať kumys od trojročnej kobyly. Vtedy podporuje dobrú náladu. Tento nápoj vyhľadávali najmä básnici a zamilovaní. Kumys od päťročných kobýl má ráznejšiu chuť s jemne horkým nádychom. Bol určený najmä pre bojovníkov.
„Ostaň. Pred mesiacom sme hostili štyroch Izraelčanov,“ hovorí Roma.

„Veľmi rád by som ostal, ale je iba obed a cesta predo mnou ďaleká,“ odpovedám a vrúcne ruky stískam. Pred stanom mi ukazujú malé guľôčky z vysušeného kefíru ochutené kúskami mletej papriky. Aj mi ich pár núkali, ale po malom zahryznutí som vedel, že u domácich budú v lepších rukách.

Stúpam ďalších niekoľko hodín. Chodník sa rozvetvuje a opäť spája. Ľudia po ceste sú takí zlatí... Som veľmi spokojný a rád, že som sa vybral touto cestou. Stúpanie akoby nemalo konca kraja. Keď som si už myslel, že vidím sedlo, mýlil som sa. Aj na druhýkrát. Aj tretíkrát. Keď už som bol celkom hore, po stúpaní údolím cik-cak, vpravo-vľavo, prekvapilo ma sedielko po pravej strane. Ďalšie, i keď malé stúpanie. Tak ako o dva dni predtým, opäť som zdolal cez 1000 výškových metrov. Naskytol sa mi prenádherný pohľad na okolité kopce, siahajúce kam oči dovidia.
Po prvom klesaní stretávam rodinku.
„Dobrý deň, odkiaľ idete?“ pýtam sa.
„Ideme od jazera.“
„Od jazera? A koľko hodín cesty to je?“
„K jazeru sú to ešte štyri hodiny.“
„Môžem si vás odfotiť?“ pýtam sa pred lúčením.
Súhlasia. Deti behajú krížom-krážom, aby boli na každej fotke. Pred odchodom vyberajú z mechu kus chleba s baraninou, aby som sa posilnil. Srdečnosť a pohostinnosť ľudí nemá konca kraja.
„Veľa šťastia,“ lúčime sa.

Chodník je poväčšine dlhočizný traverz s malým výškovým prevýšením. Ani som si neuvedomil, ako ďaleko jazero môže byť. Opäť dúfam, že ho čoskoro uvidím. Zatiaľ však stále márne. Až pri zapadajúcom slnku a nádherne sfarbených lúkach a bralách osvetlených oranžovým slnkom, vidím mladšieho brata veľkého jazera. Je posadené v údolí strmých svahov, o niekoľko stoviek výškových metrov nižšie. Za zákrutou stretávam rodinku domácich pastierov, asi najvyššie žijúcich domácich v blízkom okolí. Staviam si pri nich stan. Sestru domácej mi núkajú za manželku.
Žena oddeľuje smotanu od mlieka. Na chvíľu tiež točím čarovným nástrojom.
„Koľko mlieka podojíte od jednej kravy?“ pýtam sa.
„Krava nám dá tri litre mlieka ráno i večer,“ vysvetľujú mi domáci.
 „Žijeme tu od júna do septembra, aby sa naše stádo pred zimou poriadne najedlo. Normálne je náš domov pol dňa odtiaľto. Kravy vezmeme do údolia už koncom augusta, ovce o dva týždne neskôr.“
Tak vyzerá leto domácich.

„Poď za nami,“ volajú ma ráno deti domácich. O pár minút neverím vlastným očiam. Z výšky máme malé i veľké jazero ako na dlani. Len čo sa vrátime, ponúkajú ma miestnou špecialitou – ryža, zemiak, baranina. Baran je tu hlavným zdrojom obživy a mäsa. Všetky jedlá varia na obrovskom množstve oleja.

Pri klesaní k jazerám stretávam oproti idúce tri Švajčiarky s deťmi, oslíkmi i sprievodcom. Jediní turisti, ktorých som za celý čas stretol. Spali iba kúsok nižšie, v tradičnej jurte. Jednu majú domáci na spanie – na zemi majú koberce a deky, druhú na jedenie. Vyzerá prakticky identicky, iba v strede je obrus, na ktorom majú prestreté všetky svoje dobroty. Jurta je tradičné obydlie kočovných kmeňov z oblastí Strednej Ázie a Ďalekého východu, pozostávajúca z drevenej ľahkej konštrukcie a plsťovej rohože. Plsť má izolačnú funkciu a ukladá sa na konštrukciu v niekoľkých vrstvách. Vyrába sa väčšinou z ovčej vlny a zo všetkých dostupných kožušín. Udáva sa, že v strednej Európe žili v jurtách starí Maďari do 11. storočia. Pôdorys stavby je kruhový, priemer má okolo štyroch metrov. V rôznych oblastiach Ázie sa výzor jurty i použitý materiál môže líšiť.

Okrem koní nevidím na okolí žiadne zvieratá. Možno žijú iba z turizmu. O pár metrov vyššie sa nachádza malé jazierko s krištáľovo-čistou vodou. O hodinu prichádzam k veľkému Svätému jazeru, ako ho domáci nazývajú. Z rešpektu k moslimským pútnikom je kúpanie v ňom zakázané. Jeho svetlomodrá až tyrkysová farba je magnetom pre oči. Jazero je vo výške okolo 3000 metrov, zo severu i juhu ho obklopujú hradby skál a kopcov. Na niektorých miestach rastie tráva, väčšina chodníka okolo jazera vedie po skalách. Váham, či ísť pozrieť dve malé jazierka vzdialené dve hodiny na juhovýchod, avšak cestu mám pred sebou ešte dlhú. V domčekoch s pomerne čulým ruchom na brehu jazera oddychujem, vychutnávam si plov, ako aj čerstvo upečený chlieb, pripomínajúci hrubý langoš. Domáci chcú, aby som u nich ostal. Ani mne sa už veľmi šliapať nechce, ale je iba čas obeda.
Po dvoch hodinách idem okolo veľkého stanu mladej mamičky s malým chlapcom. Miesto z diaľky vyzerá ako v rozprávke: obrovskú lúku náhornej pláni chránia kopce pred zúrivým horským vetrom. Pláň na jednom kraji klesá a stráca sa v údolí, v ktorom o 100 metrov nižšie tečie potok.
„Prosím, ktorý chodník vedie do Kara-kulu?“ pýtam sa, keď vidím, že sa rozdeľuje.

„Oba sú správne, no lepšie ísť doprava, hornou cestou,“ vyčítam z jej slov. Po chvíli chodník odbáča doprava. Chvíľu som zmätený, ktorým údolím pokračovať. Na protiľahlom brehu vidím domáceho pastiera, radšej sa ho bežím opýtať. Dobre som urobil. Ináč by som možno išiel vedľajším údolím.
Príroda v okolí je nádherná, nikým neporušená. Vedie tu jediný chodník. Ak sa sem chce ktokoľvek dostať, musí minimálne jeden deň ísť peši alebo na koni z ľubovoľnej strany.
Ďalších domácich stretávam až o dve hodiny. Žijú tesne pod sedlom. Majú obrovské stádo pasúce sa na veľkom nedozernom území. Práve pri ich obydlí končí údolie a pokračuje popri pohorí na západ i na východ. Je pol siedmej.
„Prespi u nás. Zajtra ráno idem na drevo. Môžeš ísť so mnou na somárovi,“ láka ma domáci. Je to už tretie miesto od rána, ktoré odmietam. Vedomý si zvyklostí a tempa domácich, že ráno môže byť aj na obed, vydávam sa ešte o kus ďalej. O pol hodinu som v sedle s nádherným výhľadom na celú dolinu s kopcami v pozadí. Vzdialenejšie kopce sú vyššie ako tie bližšie. Ich silueta pri zapadajúcom slnku je ako z pohľadnice. Skaly sa sfarbujú do teplých odtieňov zapadajúceho slnka. Už-už sa chystám stavať stan, aj pekné miesto nachádzam, ale niečo ma ťahá ďalej. Z diaľky vidím kúdol prachu stáda - mal by som byť blízko ďalšieho obydlia.

Oplatilo sa. O pár minút, v pološere, prichádzam k domácim. Ovečky už mali pekne pokope pripravené na spánok, s radosťou ma prijímajú medzi seba. Rovné miesto na stan nemajú, ponúkajú mi voľné miesto pri domácom pastierovi pod prístreškom. Pozorujú a chytajú všetko, čo vyťahujem z ruksaku. Deti najviac zaujala nafukovacia karimatka, na ktorej by najradšej skákali od rána do večera.
„Vieš jazdiť na koni?“ pýtajú sa ma ráno domáci.
„Nejazdil som snáď 15 rokov a aj to sa nedalo nazvať jazdením,“ odpovedám a krútim hlavou a rukami, že skôr nie ako áno. I to sa mi už zdalo prehnané, keďže na koni som sedel v živote možno päťkrát.
„Sadaj, je to jednoduché,“ vyčítam z ich slov a počúvam inštrukcie. Ide to celkom dobre. V momente, keď už sa chystám zobrať si ruksak, mi hovoria: „Náš brat ide na koni ku ceste po zásoby. Chceš ísť s ním?“

Vyjavene pozerám a s veľkou radosťou ponuku prijímam. Polovicu vecí z ruksaku som dal do odkladacieho priestoru na sedle na koni staršiemu bratovi, druhú časť nesiem v ruksaku na chrbte.
Prvých pár minút ideme pomaly, učím sa ísť na koni pekne po chodníku. Po dvadsiatich minútach, keď sa k nám pridáva mladší brat s ďalším koňom, zábava začína. Kým starší brat vedie okrem svojho koňa aj opraty voľného koňa na tovar a dáva pozor na štyroch oslíkov, mladší zobral lano, ktorým ma ťahal. Išli sme rýchlejšie a rýchlejšie. Hopsám hore-dole, hore-dole. Človek s koňom musí asi vyrastať, aby si na to zvykol. Po dvoch hodinách sme pri ceste, kam príde ich otec. Zážitok to bol nádherný, neopakovateľný, avšak tempo pre svaly na zadku a kolená brutálne.

Sme kúsok za odbočkou na turistický chodník smerujúci na hrebeň, odkiaľ vedie kratšia cesta do mesta. Na stúpanie sa však vôbec necítim. Dve hodiny čakám s nimi, potom sa vyberám po ceste dolu. Popri rieke pomaly klesám až ku stromu, pod ktorým sa ukrýva kopec popadaných malých marhúľ. Prekvapivo tie na strome ešte nie sú zrelé. Zbieram a vychutnávam chuť prvých vitamínov po dlhej dobe. Ani všetky nestíham vyzbierať a stopujem domácich až do Kara-kulu, malého mestečka na hlavnej ceste do Biškeku.

Až mi je do plaču, keď si pomyslím, že tu 12-ročný chalan cvála na koni, v divočine, v nádhernej prírode. Celé leto tu pasie stáda. Čo by robil, ak by prišiel, napríklad, na Slovensko?

- text je z knihy Michala Knitla: Hodvábny vietor.

- Kúpiť si ju môžete tu: http://www.michalknitl.com/hodvabny-vietor/, najlacnejsie od autora priamo na prezentaciach: http://www.michalknitl.com/prezentacie/

 

Komentáre Disqus