Kirgizsko - nádherné hory, skialpinizmus, horolezectvo a nomádí

Martin Ondreáš - 19.3.2014

V 6-člennej skupine odlietame do Kirgizska. Cieľ je jasný: spoznať život a tradície nomádov, dobre si zajazdiť a zaliezť v Západnom a Centrálnom Tian Shane a hlavne preskúmať neznáme pohorie Sary Djaz. Čo z toho sa podarilo a nepodarilo, o tom už viac v tomto článku...

Zem, v ktorej sa nekonečné stepy strietajú so zaľadnenými vrcholkami nebeských hôr od nepamäti patrila nomádom. Tisícročia brázdia so svojimi stádami vysokohorské pastviny, aby ich vždy na jeseň zahnali naspäť do nížin tak, ako to kážu prírodné zákony a stepná tradícia Tengri.

Sedíme v lietadle  a popíjame červené vínko. Nálada je parádna a partia ešte lepšia. Jano Kořínek, Martin Ondreáš  a Miro Chalupka (SK Žiarska dolina), Martin Buliak, Rasťo Hatiar (HK Jasná) a Ďurco Hýroš. Po pristátí v Biškeku sa cítime, akoby sme vysadli zo stroja času. Je 9. máj a v celom bývalom ZSSR oslavujú deň víťazstva nad fašizmom. Celé mesto je plné ľudí, slávobrán, holubíc mieru a červených hviezd. Usmievaví ľudia s ázijskými  črtami tváre zaľudnili široký prospekt pred prezidentským palácom z mramoru. Scéna ako vystrihnutá zo starých pohľadníc. Ešte aj taxikár vrúcne spomína na doby Sojuzu, ktoré Kirgizom, predtým  tradičnému pastierskemu a roľníckemu národu, priniesli školy, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, továrne a kolchozy. Nostalgickú spomienku končí slovami „V Kirgizstáne vsjo možno, toľko Amerikanskaja baza nevasmožna.“

Z podstavcov na námestiach a parkoch zádumčivo do diaľky hľadia Lenin, Marx a Engels v nadživotnej veľkosti. Naše zraky sa zas upierajú na zasnežené vrcholy pohoria Ala Archa vypínajúce sa čo by kameňom dohodil od Biškeku, prvý cieľ našej výpravy...

Dolina Ak sai, západný Tian Shan

Viac ako polovica Kirgizska leží v nadmorskej výške nad 2500 metrov. Hôr je tu neúrekom a 3% krajiny pokrývajú ľadovce. Informácií o tom čo a kde v Kirgizstáne podniknúť je ale na internete pomerne málo. Už doma pri plánovaní sa nám do rúk dostali zábery z doliny Ak Sai, ktorá leží v Národnom parku Ala Archa.

Vrele nám ju odporúčal aj kamarát Karol Chvála z HZS, ktorý tu v rámci rozvojového programu Slovak aid pomáhal zaškoliť miestnych záchranárov a zrekonštruovať chatu Racek. V hlavnom meste dlho neleníme, hneď po prílete balíme jedlo, skialpinistickú a lezeckú výstroj a už aj stúpame na chatu. Prší. Fučíme pod ťažkými batohmi až po chatu vo výške 3250m. Stretávame partiu 10 Rusov, ktorí tu boli 10 dní. Počasie im moc neprialo. Zrážky a hmla, dobrých dní minimum. Táto zima vraj bola dlhá a napadlo nebývalé množstvo snehu. Aj vďaka tomu je možné už od chaty ísť na pásoch. Na ďalší deň sa v rámci aklimatizácie presúvame na bivak „Hotel Korona“. Výhľady, ktoré sa nám otvorili hore na ľadovci berú dych. Slobodnaya Korea, Iziskateľ, Pik Boks, Korona. Všade kam oko zablúdi zaujímavá lezecká línia, vyľadnený kuloár či pekný vrchol. Už len toto údolie by stálo za cestu do Kirgizstánu. V eufórii stúpame do výšky 4200 metrov, pripíname Elánky a krájajúc veľké oblúky v ťažkom jarnom snehu spriadame lezecké a lyžiarske plány na ďalšie dni. Radosť z pekného dňa kazí len zistenie, že na chate niet sľubovanej vodky. Darmo, 10 dní tu bolo 10 rusov...

Pik Korona a štiepivý ľad

Na ďalší deň sa so všetkými haraburdami presúvame do Hotela Korona rozhodnutí zlyžovať Pik Korona a vyliezť niektorú z pekných ľadových ciest na Slobodnayu Koreu alebo niektorý  z iných kopcov.

O štvrtej zvoní budík. Prvá partia vyráža na 4810 m vysoký Pik Korona. Silne mrzne. Slnko spoza vrcholového hrebeňa vychádza pomerne neskoro neskoro no o to dramatickejšie tóny vytvárajú jeho lúče osvetľujúce steny hôr v tomto údolí. Na pásoch stúpame až do 4600m, kde nechávame lyže. Ísť ďalej na lyžiach by bolo príliš nebezpečné kvôli lavínam. Na tvrdý ľadovec naviata nestabilná snehová doska káže byť nanajvýš opatrní. Napokon sme vyliezli na 4. vežu Korony, po čom sme si užili príjemnú lyžovačku v jarnom mäkkom snehu až k bivaku. Oproti cez dolinu zatiaľ Bulo s Jančim bojujú v asi 700 metrovej línii ktorú si vytýčili na Pik Ak Too. V pláne majú vyliezť pekný ľadový kuloár s mixovou pasážou v strednej časti steny. Cestu má byť prípravou na asi 1200 metrov ľadového lezenia v Berberovej ceste na Pik Slobodnaya Korea. Kvalita ľadu je však otrasná, pri každom zaťatí zbraní či mačiek sa zo steny rútia ľadopve odštepy veľkosti lavóra. Po tom ako Bulko schytal pár pekných kúskov do hlavy to chalani múdro a zodpovedne otáčajú. stretávame sa našej luxusnej bivakovacej búde a v rámci deblokácie ruského dlhu vyžierame zásoby, čo tu pred nami zanechali predošlí obyvatelia. Pekný deň za nami, tešíme sa na to čo príde ďalej.

Oblúky na Pik Boks

Po pomerne obstojnej lyžovačke z Korony a pokuse chalanov zaliezť si v Kirgizskom ľade sme nelenili. Jančiho a Bulka sme navnadili na lezecké pasáže vo vrcholových častiach Korony, kde z vrcholového hrebeňa trčia niekoľko-dĺžkové skalné veže.
Nás ostatných zlákal strmý snežný kuloár na presne opačnom konci doliny - na vrchole Pik Boks.
Chalani vstávajú skoro. Dokým stihneme vyliezť z bivaku a zošuchnúť sa na ľadovec, sú už takmer pod skalným vrcholovým hrebeňom Piku Korona. Lezú na prvý vrchol Korony asi 5 dĺžok ruskej klasifikácie 3B. Nie je to síce 1200 metrov lezenia v ľadovom kuloári no ako náplasť za na nenaplnené lezecké ambície zatiaľ postačí.

My ostatní zatiaľ na mačkách dupeme hore firnovým kuloárom na Pik Boks. Scenericky je to jedna  z najkrajších túr, aké som doposiaľ zažil. Pod nami ľadovec Ak-Sai a dookola skalné a ľadové steny okolitých kopcov. Direkt úder na vrchol sme zakončili parádnou lyžovačkou z výšky asi 4290m v špičkovom firnovom snehu. Euforickí po peknom zážitku ešte v ten deň balíme haraburdy a lyžujeme až na chatu Racek. Cestou nás chytá búrka...

Aklimatizácia V Ala Archa nám vyšla parádne... Zalyžovali sme si a napokon sme si aj zaliezli. Napodiv nám vyšlo parádne počasie a vraj netradične výborné snehové podmienky. V daždi sme napokon zostúpili dolu kde sme si po šiestich dňoch abstinencie dali pár zaslúžených pív. Čaká na nás hlavný cieľ výpravy - cesta do pohoria Sary Jaz.

Sary Jaz a co ďalej?

Po dobrom začiatku smerujeme na  východ Kirgizstánu do pohoria Sary Jaz. Nachádza sa severne od vrchola Khan Tengri a keďže je v tieni slávnejšieho suseda, dodnes je pomerne málo preskúmané.  Mnohé z jeho vrcholov sú vraj nepomenované a nikým nezlezené. na internete by ste márne hľadali zábery na jeho severné úbočia. Naším cieľom je dostať sa na Mušketovov ľadovec a po ňom traverzovať popod hlavný hrebeň  smerom na východ. Popri tom si chceme zalyžovať a zaliezť... Ďaľším ťahákom sú nomádi, ktorí do trávnatých stepí pod pohorím vyháňajú na leto stáda koní, oviec a yakov. Zima bola toho roku v Kirgizstáne štedrá na zrážkyu a dlhá. Už v Ala archi nám chatár povedal že hlavná prístupová cesta do tejto časti krajiny je zavalená veľkou lavínou a nedá sa tam dostať. Zneisteli sme no všetko ešte vyzeralo nádejne, pretože agentúra, ktorá nám vybavovala transport nás ubezpečila že sa tam dostaneme inou, severnou trasou...

Po pár dňoch v Biškeku nás vyzdvihlo sľúbené auto – starý vojenský GAZ 66. Obrovská mašina s ešte väčšou spotrebou nás asi šesťdesiatkou vezie v ústrety Say Jaz. Prší a zastihla nás noc. Nezostáva iné ako zaliezť do stanov. Ráno v daždi balíme  a vezieme sa na vojenský kontrolný post, kde kontrolujú náš propusk... Vojaci nás ubezpečujú že ďalej by sme sa mali dostať. Predčasná nádej ale končí napokon pri čele starej lavíny ktorá zatarasila cestu. Obísť sa nedá. Z jednej strany hučí horská riava a naše auto sa borí  príliš hlboko do snehu v nebezpečnom náklone. Prieskum ďalej v doline ukazuje ďalšie napadané lavíny. Ďalej sa autom neprepracujeme, k Sary Jazu nám treba prejsť ešte okolo 90km cez sedlo vo výške 3800m. neostáva nám iné ako otočiť sa a vymyslieť náhradný plán...

Hľadanie strateného cieľa

Spod Sary Jazu sme si to namierili k jazeru Isyk-kul do dedinky Tamga a spriadame ďalšie plány. V Biškeku nám ako alternatívu odporučili pohorie Ak Shirak. Sadáme do nášho nákladiaku a stúpame takmer do 4000 metrov. Cesta je síce prašná ale špičkovo udržiavaná. V oboch smeroch sa okolo nás rútia Kamazy a americké nákladiaky MACK. Dôvod je prostý. Kanaďania tu ťažia zlato. V snežení prichádzame na náhorné plató. Tvar kopcov pripomína skôr Krkonoše bez vegetácie ako sľubované alpínske pohorie. Zaujímavejšie kopce sa črtajú až viac na juh no ochranka bane nás nechce pustiť ďalej. Skúšame blatistú cestu okolo pohoria no auto sa zahrabáva do blata takmer po podvozok. Cestovateľské šťastie nás akosi obchádza, otáčame rozhodnutí hľadať ďalej...

Karakolská dolina

Po tom ako sme to otočili v Ak Shiraku sme sa vybrali do Karakolskej doliny. Šofér nás vyviezol k ďalšej lavíne, tento krát neďaleko začiatku Karakolskej doliny. V lejaku staviame stany. Pred nami je 28 kilometrov šlapania pod ľadovec, odkiaľ sa chceme pokúsiť o výstup na Pik Karakolskyi, pik Slonionek a Pik Dzigit...

Zbalení na 10 dní fučíme pod ťažkými batohmi... odmenou je pohľad na severné svahy Piku Karakolskyi ktoré sa nám otvorili na tretí deň pochodu. Hora je úžasná, skôr lezecká ako lyžovateľná, majestátne sa vypína nad ľadovcom ktorý lemujú ďalšie nádherné kopce. Ja, Rasťo, Ďurco a Miro budujeme stanový tábor na ľadovci rozhodnutí na ďalší deň sa vyliezť do sedla v cca 4700m, odkiaľ vedie výstupová trasa aj na Karakolskyi, aj na Slonionek. Budíme sa o 4tej no hrebeň kopca je zatiahnutý v oblakoch a poriadne fučí. Rozhodujeme sa vyčkať...

Ráno prichádzajú Janči a Bulko, ktorí sa pred dvomi dňami od nás oddelili. Vysmiati a plní zážitkov rozprávajú o tom čo zažili. Na lúke, ktorou sme stúpali hore bol zrub potiahnutý celtou. Po tom ako chalani dve noci zmokli vo svojom extramalom útočáku sa tam nasťahovali rozhodnutí dať pokus o prvovýstup na cca 4000m vysoký Tor Bor. V noci ich zobudili dvaja pastieri s puškami, ktorí boli v doline vyššie pozrieť trávu. Život nomádov je totiž spojený s jarným sťahovaním za pastvinami do vyšších výšok a jesenným návratom naspäť do dolín. Chalanom sa dostalo prvotriedne pohostenie, Kirgizskí pastieri sú veľmi priateľskí a pohostinní. Starší z pastierov celý čas chalanom varil čaj, cestoviny, piekol chlieb a  hojne ich častoval podozrivým fajčivom podobajúcim sa trieskam z dreva, o ktorých tvrdil že sú to pomleté korene z tabakovníka.

Chalanom sa napokon podarilo vyliezť na Tor Bor. Po úvodnom predieraní hustou vegetáciou s ostrými pichliačmi sa dostali do snehového kuloáru, aby v závere dali ešte 5 dĺžok v rozsypanej skale so zbytkami ľadu. Namotivovaní a naľahko nabalení nás potom dobehli hore na ľadovci.  
Po tom ako sa partia opäť stretla spriadame lezecké aj lyžiarske plány, dohodnutí na ďalší deň dať pokus o Pik Karakolskiy.

Pravidelnosť počasia predošlých dní však neprichádza. Večer sa zaťahuje a začína husto kydať. Neprestáva ďalšieho 1,5 dna. Zlé počasie krátime tým, že v chumelici a snežení staviame iglú pre 6 ľudí. Lopota priniesla ovocie, vegetíme si vo fajnovom iglú chráneni pred silným vetrom. Za periódu sneženia napadlo pri našom tábore asi 70 cm nového snehu. Do sedla, ktorým máme vystupovať ho  z druhej strany previalo ešte viac.. Počasie sa ukludňuje, teplota klesá na asi -25 stupňov... V doline všetko zlovestne duní.

Zo stien naokolo padajú samovoľné prachové lavíny a pod náporom nového snehu aj zopár serakov... Vypadla aj spodná polovica našej výstupovej trasy do sedla, no hore sa ešte stále drží hrozivo vyzerajúca doska... V takýchto podmienkach sa nedá robiť iné, než čakat na periódu dobrého počasia a dúfať že sneh sa dobre previaže...

Predpoveď hovorí o dvoch dňoch dobrého počasia, po ktorých má prísť týždeň zrážok. Ísť hore v týchto podmienkach by bola samovražda, za dva dni sa sneh nepreviaže. Porada v iglú napokon rozhodla o všetkom. Po troch dňoch lopotenia hore dolinou a štyroch dňoch čakania na dobré podmienky balíme a so zvesenými nosmi bežíme dolu. To, čo sme smerom hore prešli za tri dni napokon zbiehame za jeden dlhý deň... Stretávame chalanov  s rozpadnutým Zilom, na ktorom o 1nej v noci prichádzame do mesta Karakol sklamaní no s pocitom úľavy...

V Kirgizstane vsio vasmožno

Ráno sa budíme v dobovej drevenej dači. Jej najlepšie časy sú dávno preč. Prichádza týpek v zamastenej kombinéze, ktorý vraj je naslovovzatý expert na túto oblasť. 30 rokov robil trénera motokrosu a kvetnato nám opisuje kvality motocyklov CZ a Jawa. Popri tom nám stihol spomenúť že ma chatu v údolí Altyn Arašan. Kusok od chaty sú horúce pramene a v udolí sú vraj bigwally do ktorých sa dá nastúpiť takmer zo strechy chaty. Pridáva ešte lákavú informáciu že tri hodiny peši hore dolinou je čelo ľadovca, kde si ľady boli zaliezť nejakí Francúzi a že sem chodí trénovať miestny alpinistickí klub. Viac nám nebolo treba...

V zhone triedime lezecký vercajg, lyže nechávame dolu. Predstava že si 16 dňoch perfektne zalezieme, okúpeme sa v teplej vode a nebudeme musieť jesť dehydratovanú stravu Trek’n’Eat ale domáce dobroty nás dostala.

Valentinov Zil nás asi 4 hodiny vezie rozbitou cestou. Začiatok údolia je úchvatný, spenenú horskú riavu lemujú žlte žulové steny kaňonu. zdá sa že smerujeme do skutočného lezeckého raja. Už sa vidíme ako po dlhom dni lezenia kvasíme v horúcich prameňoch s vychladeným pivkom v ruke. Stúpame hore až do miest kde sa tesný kaňon rozširuje na vysokohorskú luku. Po pravej strane zasnezene hory, na lúke pár domov, bigwaly v nedohladne, no vraj sú v bočnom údolí. Večer ešte Valentinovi pomáhame preniesť dolu k rieke pár vriec s cementom a pieskom. Tie termálne bazény, ktoré sľuboval ešte nie sú celkom hotové. Na druhý deň ma ešte Valentin tie gule poslať nás do jedného z bočných údolí hľadať sľúbené fantastické lezenie...

Nasleduje vytriezvenie z omamného sna o nepoznanom bigwallovom raji. Miestne rozsypane šutre sú dobré akurát tak do drvičky skál :-) Museli sme sa nechať takto školácky natiahnuť aby sme pochopili že čokoľvek, čo Vám kto v Kirgizstáne povie treba buď predeliť, alebo prenásobiť desiatimi, samozrejme vždy vo Váš neprospech. Ženská žijúca v dome neďaleko má našťastie celkom obstaojné bazeny s teplou vodou. S vychladutým pivkom spriadame plán ďalšieho postupu. Taxikár mal pravdu: „ V Kirgizstáne vsjo vasmožna, toľka Amerikanskej bazy nevasmožna“.

Našťastie sú tu pastieri – čebani

Sú neskutočne pohostinní. Kdekoľvek ich stretnete, pohostia vás kumysom ci ayranom. Od jednej takejto pastierskej rodiny si požičiavame 6 koni... Svet zo sedla koňa sa zrazu zdá byť oveľa krajší. Na lyžiach sme toho tyoľko nepojazdili, tak aspoň 2 dni jazdíme po náhornej plošine. Miestne kone sa vydriapu takmer všade. Brodíme rieky, prechádzame suťoviská, cválame po zelených lúkach. Na hory sme síce nemali toľko šťastia no spoznali sme pôvodnú tvár Kirgizstánu –svet konských stád, stepí a pastierov žijúcich skromný no spokojný život presne tak, ako generácie ich predkov.

Boulderingová bodka za vetou

Z Altyn Arašanu sme sa na jednu noc vrátili do Karakolu. Na internete sme zistili že v doline Čong Kyzyl Suu je pár šutrov na ktorých by sa malo dať boldrovať. Balíme sa naľahko a stúpame hore dolinou až po polorozpadnutú meteostanicu, v ktorej žije niekoľko rodín Kirgizov. Pasú svoje stáda  a raz za mesiac do Karakolu posielajú merania  z prístrojov. Po večeroch päť prší. Boldrujeme  na šutroch roztrúsených na lúkach okolo a a výdatne jazdíme na koňoch...

Idylu prerušuje nočné báchanie na dvere. Miesta devuška vraj asi rodí, má ťažké bolesti. Náš lekár Janči sa ujíma svojho remesla. Asistujem mu čoby amatérska zdravotná sestra a prekladateľ v jednej osobe. Devuška je v šiestom mesiaci a v kŕčoch leží na koberci na zemi. predbežná kontrola a pohľad pod sukne nevylučuje možnosť predčasného pôrodu, treba ju okamžite dostať do nemocnice. Tá je 35 kilometrov dolu dolinou. Všetci bezradne lamentujú rukami, na koňa ju vraj nemožno posadiť a most cez horskú rieku vzala voda, ostal len jeden kmeň, auto s a sem neprepracuje... Janči podáva intravenózne magnézium a nejaké analgetiká, z koberca  a jedľových žrdí zbíjame improvizované nosítka a asi 7 kilometrov vlečieme devušku dolu dolinou. Cesta dolu dolinou a prechod cez rozbúrenú horskú riavu po jednom kmeni zničeného mostu bola jedným z najsilnejších zážitkov. Prichádzame k pastierskemu stanu, pri ktorom je zaparkovaný starý moskvič. Zdá sa, že je vyhraté. Devušku ukladáme na zadné sedadlo, natlačia sa k nej ešte ďalší traja pastieri a moskvič už aj hrkoce dolu rozbitou cestou. Obdivuhodná mašina. Zdá sa, že všetko bude mať šťastný koniec. Šťastný koniec napokon má aj naša púť po tejto krajine. Odchádzame do Biškeku a plní zážitkov odlietame domov.

Jazdili sme síce viac na koňoch ako na lyžiach a naše lezecké ambície sa naplnili len čiastočne, spoznali sme však život miestnych pastierov a jednu úžasnú krajinu, do ktorej sa ešte určite vrátime.

- Na expedícii sme používali: súpravy Trek Sport Liquid Ice, páperové bundy Millet Quantum Rescue, batohy trek Sport Patagonia 80L, lyže ELAN 777, pásy Colltex, variče PRIMUS Omni Fuel a Primus ETA power aj s riadom, prádlo DEVOLD  z Merino vlny, topánky KAYLAND 6001 a M11+, paličky Komperdell, dehydratovanú stravu Trek’n’Eat, lyžiarky GARMONT Radium. Viac na www.lostnomad.expedition.sk


  • Chcete sa aj vy vybrať do Kirgizska? Poďte s nami na výlet v spoločnosti ďalších dobrodruhov rovnakej krvnej skupiny: Kirgizsko pre Dobrodruhov 2019.
Komentáre Disqus