Mentálne fitness v Suan Mokkh

Andrej Matias - 30.8.2016

Bol to veľmi zvláštny pocit. Kombinácia toho, že neviem, čo tam robím s tým, že som tu mal byť už dávno. Vždy ma ťahalo neznáme. Mimo komfortnej zóny tak nejak viac cítim na koži skutočný život. Diagnóza? Snáď. Toto miesto som programovo nehľadal, našlo si ma samo.

Pred prvou ozajstnou cestou do Ázie som sliedil po internete a hľadal, čo sa oplatí zažiť. Keď mi novopečený virtuálny kamarát suverénne vypichol konečne namiesto "fullmoon" párty kláštor Suan Mokkh, spozornel som. Teraz sa po Thajsku flákam tretiu nedeľu a cítim, že dozrel čas na pokus o ľahkú mentálnu defragmentáciu práve nastal. Vyskakujem z autobusu v meste Chaiya a ku kláštoru na jeho okraji po minúte stopnem červený Pickup. Netreba zložité vysvetľovanie,  môj vodič presne vie, kam chce Európan priblížiť. Práve sa totiž končí kalendárny mesiac, čo je už desaťročia čas, kedy sa ku kláštoru zliezajú ľudia zo všetkých smerov. Vyskakujem, beriem batoh a ďakujem.

Inštalácia balíka Buddha

Keďže som pankáč a chcem to mať so všetkým, začal som iniciatívne a z kraja. Zrkadlo nemám, hlavu si teda holím naslepo. Jedinú zástrčku na strojček nachádzam pri registračnom stolíku. Nábor je v plnom prúde a tak mi okrem ďalších adeptov asistujú traja vysmiati budhisti v okrových šatách. Dielo kontrolujem v odraze vyleštenej plechovej misy. Po zistení, že vyzerám ako debil, už viac v okolí lesklé predmety nevyhľadávam. Deň končí, svetla rýchlo ubúda a muži sa mlčky striedajú pri studni s vodou. Tmu iba občas nesmelo pretne kužeľ svetla. Líham si na bambusovú rohož, prikrývam sa iba neurčitým pocitom. Okolo mňa sa šedivie rad moskytiér, ticho iba občas preruší tlmené kašľanie. Bez kontaktu so svetom sa chystám stráviť nadchádzajúcich desať dní unplugged a v takom tichu, že sa toho trochu desím. Chystám sa po tridsiatich rokoch na chvíľu zastaviť. Vankúš nemám, pod hlavu si skladám dve tričká a pokúšam sa spať. Toľko ľudí a zároveň toľko ticha. Toľko času na rumináciu myšlienok. Na svete je toľko svetov..

Testované na ľuďoch

Niekto sa načas zaživa pochová pod čiernu zem, iný sa zas na Zaježke zatvorí do temnej komory, ... ja sa tmy bojím (bububu), tak som sa rozhodol desať dní v budhistickom kláštore Suan Mokkh mlčať. Chystám sa tu prežiť nasledujúce dni v tichu a pokiaľ možno bez (ďalšieho) mentálneho defektu. Uvidíme. Prvý ranný zvon o štvrtej sa ma netýka. Nedal sa však úplne odfiltrovať. Bolo magické pozorovať, ako sa niekoľko postáv ticho stráca v tme noci. Zápis o siedmej, prvé pokyny, penetrácia nového zážitku a na úvod upozornenie - vybral som sa vypisovať prihlášku do ženskej časti haly. Bolo tam prázdnejšie a tak nejak "krajšie", tak som neodolal. Bude to zábava, premýšľam a vstávajúc napravujem svoju chybu. Pas, peniaze, mobil, holiaci strojček a iné osobné veci bartrujem s usmievavým mníchom za moskytiéru, dve sviečky, deku a drevený, ehm, "podhlavník". Privátna cesta pod hladinu duše sa začína.
 

Človek moc nepotrebuje

Termín zastrešuje Mr. Werner. Stredná postava, jednoduchý odev, pôvodom snáď Angličan. Veľa o sebe nehovorí. Doteraz si však vybavujem jeho výraz pri opise nasledujúceho rána. "O štvrtej budem zvoniť prvý budíček," začal na nás z kraja. "Viem, viacerí máte problém ráno vstávať a teraz premýšľate, či vás takto zobudím. Ale verte..." nasledovala dramatická, skoro až divadelná pauza na dva pomalé nádychy, "...tento nezaspíte". A úsmev. Úsmev človeka, ktorý vie.

Svet stíchol

Mozog zamestnávala v jednej chvíli iba jedna vec, myšlienky prešli z behu do klusu. Mimo účastníkov zapĺňajú areál tri ženy z kuchyne a partička budhistov v okrových habitoch. Každý nasledujúci deň má svoje presné noty. Aby sa neporušilo ticho, všetky nasledujúce informácie sa už dozvedám cez vývesku v jedálni. Všetko je dvojmo - ženy tu majú svoju tabuľu, svoju polovicu v meditačnej hale, vlastné ubytovacie oddelenie, termálny prameň, idú si svoju vetvu programu. Je dokonca odporúčané vyhýbať sa akémukoľvek očnému kontaktu. Zo začiatku to je pre mňa silné mať bez akejkoľvek interakcie okolo seba toľko ľudí. Veď cestujem rád práve kvôli spoznávaniu. Postupne zisťujem, že čím viac som ticho, tým viac počujem. A spoznávam. Inak. 
 
Sme obkreslení plotom. Nie vysokým, často prežraným thajskou džungľou. V podstate taká optická zábrana. Som tu dobrovoľne, no aj tak ho prvý deň vnímam ako prekážku pred útekom. Fakt mi niekoľkokrát napadlo, že si to cezeň strihnem. Po krátkom čase sa mi však plot mení na bariéru, aby sa nepokoj a hluk z vonku nedostal do nás. Mávam návaly pocitov. Prežívam hnev, márnosť takto stráveného času kombinovanú s obrovským šťastím a radosťou, že mám možnosť byť takto s vlastnými myšlienkami. Uvedomujem si vzácnosť prítomného okamžiku. Pre dospelého človeka v kolotoči vstávania, povinností, nákupov, varenia, športu,  termínov a všetkej tej viac-menej banálnej komunikácie je dosiahnuť takýto stav obtiažne. 

Program dní je až na odtiene takmer rovnaký a už druhý deň ho vieme naspamäť. Zvuk zvonu sekne do spánku o štvrtej ráno, ja sa však už druhý deň budím minútu pred. Hmatám po zápalkách, hádam sa v myšlienkach so sviečkou o trochu svetla. Kontrolujem podlahu od stonožiek a škorpiónov. Thajské rána sú teplé, bosú nohu kladiem do tmy. Ako mátoha vychádzam, v tichosti naberám na tvár sviežu vodu zo studne a holdujem luxusnej bucketshower. Okolo sa už ticho pohybujú iné mátohy. Všetko je v opare. O pol piatej krátke ranné čítanie. Tento kus programu je v kompetencii účastníkov - ide o jedinú možnosť, ako sa na chvíľu počuť. Tematické celky sú delené slabým gongom. Nasleduje ranné cvičenie, porcia jogy. Presúvame sa, slnko stále bombarduje fotónmi opačnú stranu zemegule. Technicky je noc, no ja mám zrazu pocit, že som už toľko stihol. Po pol hodine naťahovania si brieždenie vychutnávame v relaxačnej pozícii. Okolie zaleje slnko. Pocit uvoľnenia sabotujú len komáre, ktoré cítia príležitosť nacicať kus novonadobudnutej energie. Počujem džungľu, v diaľke zaškrieka divný vták, niekde kŕka žaba, vlastný dych podčiarkuje  pokoj myšlienok. 
 
Ďalší meditačný blok (konečne) predbiehajú skromné vegetariánske raňajky. Bez slova sa v jedálni sformuje mužský a žensky had. Nakladáme na plechové tácky zelený šalát, krúpovú kašu, berieme čaj. Zo začiatku doslova nemastné - neslané, no ubiehajúce dni jedlo výrazne "dochucujú". Čistia sa mi chuťové kanáliky, vkráda sa do dní rytmus.

Keď čas pre seba zrazu nie je nedostatkový tovar

Začínam brať dianie ako meditáciu. Čoraz viac sa sústreďujem na dýchanie, predstavujem si, ako mi farebný  vzduch plní pľúca a posúva bránicu, prežívam akýkoľvek pohyb intenzívnejšie. S radosťou prichádzam na to, že si užívam cestu viac ako cieľ. Aj napriek tichu som mal po niekoľkých dňoch väčšinu účastníkov nejako pomenovaných. Pocitovo... Bol tam šuchotavý Joe - pánko v rokoch, čo sa všade dopajdá posledný a šúcha pritom sandálmi piesok. Winnetou bola postavička reinkarnovaného Dana Osmana. Neposedný čierny boxer Koko mal viac energie ako Mochovce. Víla Amálka, éterická to bytosť, pár Rusaliek. Osobný hit bol Ivan z pralesa, čo chodil od piateho dňa už len v pyžame... Skrátka, hľadači z celého sveta.  Tiene, ktoré ma sprevádzali dvestoštyridsať hodín pozemského času.
 

Nikto ma tam nedržal a práve preto som zostal až do konca

Koncentrované duševno na záver? Zhodnotenie? Answer to the Ultimate Question of life, the Universe and Everything? Pre "niečo" sa tam oplatí ísť a vydržať až do konca. Neviem to "niečo" správne opísať, asi sa to nedá. Myslím, že každý na konci nájde iné. Rád doťahujem veci už len pre to, aby som mal morálne právo hodnotiť.  Pre mňa to bola mocná skúsenosť. Odpovedal som si na zopár otázok a mnohé ďalšie objavil. Rád na to spomínam, kus toho miesta si odvtedy nosím v sebe.
Komentáre Disqus