Odporúčam vyraziť do sveta na vlastnú päsť ešte pred začiatkom kariéry

Rozprával sa Jožo Terem - 30.4.2014

ROZHOVOR: Lukáš Čech je už vyše dvoch rokov individuálne na cestách po celom svete. Cestuje, spoznáva, píše knihy a momentálne križuje Indiu na motorke. A tak sme Lukáša trochu vyspovedali...

Čav Lukáš! Na úvod klasická otázka: Už dosť dlho sa túlaš po svete sám. Nie je ti už smutno?

Nazdar! Túto otázku sa ma pýta veľa ľudí a moja krátka odpoveď zvyčajne je: „Cestujem sám, ale nikdy nie som osamotený". Cestovanie osamote mi dáva slobodu a flexibilitu a keď mi chýba sociálny kontakt, tak si ho skrátka nájdem. :)

Hm.... Je to tuším už niečo vyše dvoch rokov...

Ano. Je to niečo vyše dvoch rokov, čo cestujem s batohom na chrbte, život v zahraničí predtým, 8 rokov, nepočítam, to som bol viac menej udomácnený v Londýne. Počas posledných dvoch rokov som zažil viac radikálnych - dobrodružných nezvyčajných vecí ako počas 8 rokov života v Londýne :). Z tohto hľadiska je život na ceste bohatší na zážitky a človeku nezostáva veľa času na uvažovanie o samote.

Si teda spokojný...

Som rád sám so sebou. Som taký „zextrovertovaný„ introvert... Ako mladší som bol skôr introvert, no so skúsenosťami sa zo mňa stal extrovert. Čo je skvelý balík na takéto cestovanie, po svojom a sám. Ak som sám, tak si to užívam, pretože ako introvert si dobíjam energiu. Čítam, píšem, učím sa, cvičím alebo len počúvam hudbu a meditujem. Ale keď mi už chýba spoločnosť, tak sa vydám medzi ľudí a nemám problém si nájsť partiu na pobavenie. Pri cestovaní sa človek stále nejako zamotá medzi ľudí a ani nevie ako, ubehne už týždeň a ty tráviš pekné chvíle s ľuďmi, ktorí sú z celého sveta, a cítiš sa ako v novej rodine.

To je pravda, no na druhej strane, volanie domova je na cestách často veľmi silné. Samozrejme, to je asi individuálne. No ja osobne, už keď som niekde dlhšie ako dva týždne, tak mi často myšlienky lietajú domov. Potom opačný prípad je ten, že človek sa prepne, odstrihne a žije iba v prítomnej realite...

Ale áno. Je tu jedna vec, ktorá mi začína chýbať – trávenie viac času s blízkymi priateľmi a rodinou. Na cestách zažívam veľa krásnych vecí, ale ako povedal jeden môj dobrý priateľ – „Šťastie je najkrajšie, keď je zdieľané.“

Veľmi pekná myšlienka. Z tvojich slov však cítiť, že v tebe dozrieva isté rozhodnutie. Ako teda vidíš svoju budúcnosť?

Budúcnosť vidím asi tak, že budem tráviť viac času na Slovensku a v iných krajinách EU, kde mám priateľov, venovať sa projektom, ku ktorým som prišiel počas cestovania a do toho si zamiešam cestovanie. Nie naopak, ako to bolo doteraz. Nepracujem pre nikoho, takže nemám problém sa jeden deň otočiť na päte a vypadnúť niekam do sveta.

Predtým ako si vyrazil za zmenou svojho života a životného štýlu, pracoval si  v Anglicku. Možno si mal aj celkom dobrú prácu. Čo ťa viedlo k rozhodnutiu tak radikálne zmeniť život a vyraziť si do sveta po svojom?

V Anglicku som mal dobrú kariéru a život. Nehľadal som cestu von, bol som viacmenej spokojný. Nie úplne spokojný, niečo mi chýbalo, no nevedel som to popísať. Môj život bol skvelý z hľadiska príjmu a zabezpečenia, ale z hľadiska vnútorného pocitu naplnenia mu niečo chýbalo.

Podobné reči počúvam často zo všetkých strán... Veľmi veľa ľudí o niečom sníva, no nechce si priznať, čo to vlastne je. Hoci to vedia a cítia. Nevedia sa odhodlať... Nechcem ťa však prerušovať. Pokračuj...

Veľká zmena ale prišla za mnou, ja som ju nenašiel sám. Bol to rozchod so snúbenicou. Haha! Za všetkým hľadaj ženu...

Aha... V podstate klasická situácia... :) Chcelo to radikálnu zmenu...

Asi áno. Rozchod mi dal možnosť sa nad tým všetkým hlbšie zamyslieť. A vtedy som si uvedomil, že okrem práce už nemám žiadne iné záväzky. Že som slobodný muž, ktorý má teraz možnosť spraviť to, čo vždy chcel. Že život, ktorý som vtedy žil, bol pekný, ale nie ten, o ktorom som sníval. A vtedy sa mi zmýšľanie vrátilo do mladších čias, keď som chcel cestovať, páčili sa mi tetovania a alternatívny životný štýl – razenie si vlastnej cesty. A nejako som sa dostal k tejto otázke: „Ak by si dnes zomrel, bol by si spokojný s tým, čo zanecháš po sebe?“

Odpoveď bola asi jednoznačná...

Áno, moja odpoveď bola jednoznačná - nie. Začal som čítať stránky blízke tomuto zmýšľaniu a netrvalo dlho, keď som sa rozhodol dať výpoveď, všetky moje veci v UK predať alebo darovať a vydať sa do sveta, robiť to, čo ma baví a napĺňa. Nevedel som ešte, ako si budem zarábať, ako dlho, ako to pôjde, ale to mi bolo jedno. Povedal som si, že to skúsim, a zvyšok sa už spraví... A spravil sa :).

Tu sa trošku pozastavím pri tvojich tetovaniach. Lukáš, tuším si "riadne" potetovaný :) Aj si si zrátal, koľko motívov máš na tele?

Mne sa zdá, že ešte mám veľa miesta! :) Počet motívov som prestal rátať, keď sa začali prekrývať a splývať... Nooo, keď sa nad tým zamyslím, tak mam zatiaľ na sebe 12 osobitných dizajnov. No o chvíľu sa niektoré spoja, napríklad chcem si dokončiť rukávy a spojiť ich s chrbtom.

Ako vznikajú tvoje tetovania? Cestuješ po svete a z každej krajiny si niečo "na koži" odnesieš?

Aj takto. Niektoré sú spomienky na moje cesty, niektoré sú spomienky na dôležité body a zážitky v mojom živote a niektoré sú prepojené s mojimi životnými filozofiami.

Na tie filozofie sa radšej nebudem pýtať, to je asi každého osobná vec. Ale ešte jedna vec ma zaujíma - sú to výtvory profi tetovačov alebo rôzne etno „kerky“ od domorodých dedinských tetovačov?

Rád by som sa pochválil, že sú od etno tetovačov, ale nie... takých sa mi nepodarilo nájsť. Stretol som etno potetovaných ľudí v odľahlých dedinách a osadách, ale nebol som tam dostatočne dlho, aby som sa prepracoval až k tetovaniu. Najbližšie k etno som sa dostal v Thajsku, odkiaľ mám jedno tetovanie robené bambusovou technikou. Manuálne - palička a ihla, dnes už nepoužívajú bambus, ale stále to tak nazývajú.

Vráťme sa na cesty. Pri tomto životnom štýle máš možnosť si skúsiť, o čom si zrejme sníval. Ty si však svoje zážitky a skúsenosti nenechávaš pre seba. Vydal si už niekoľko elektronických kníh, kde sa majú možnosť ľudia dozvedieť viac o tvojich zážitkoch a skúsenostiach. Povedz nám, ako taká kniha vzniká a o čom tvoje knihy vlastne sú....

Rád sa delím s vecami, ktoré považujem za užitočné alebo zaujímavé. Ak moje písanie inšpiruje čo i len niekoľko ľudí k zmene svojho života, tak som spokojný :). O svojich zážitkoch, filozofiách a názoroch píšem na mojej webstránke posveteposvojom.com. Keď som ju spustil, tak na Slovensku existovala možno jedna podobná webstránka, takže ak to ľudí zaujímalo, ale nevedeli po anglicky, tak nemali kam ísť. A takisto si nemali kde nájsť informácie o tom, či je takéto cestovanie možné, ako na to a tak ďalej.

Som rád, že tou jednou podobnou webstránkou si myslel určite Dobrodruh.sk, ktorý je tu od roku 2006 :) Veď len cez našu cestovateľskú zoznamku vyrazili do sveta desiatky rôznych partií a motiváciu nabralo aj množstvo individuálnych cestovateľov...

Ale áno :)

Píšeš podľa mňa veľmi pútavo, v minulosti si už mal na Dobrodruhovi zopár článkov, ktoré sa stretli s veľmi pozitívnou odozvou. Preto sa ani nečudujem, že si sa pustil aj do písania kníh. Teda presnejšie, elektronických kníh...

Čo sa kníh týka, ako prvú som napísal a vydal elektronickú knihu o tom, ako cestovať alternatívne „Po Svete Po Svojom“. Je to taký manuál o tom, ako sa pripraviť mentálne a čo sa týka vecí, ktoré potrebuješ, ako k tomu pristupovať a ako cestovať lacno a zažiť nevšedné zážitky. Potom nasledovalo zopár kratších návodov, o tom ako spraviť blog cez Wordpress a ako obchodovať na eToro, tie sú zdarma. A posledná kniha, vydaná len pred mesiacom, je na trochu inú tému - „Ako si vybudovať úspešnú kariéru“. Trochu mimo môjho terajšieho životného štýlu, ale za tento som vďačný predošlej kariére, ktorú som si tvrdou prácou vybudoval. Takto sa chcem podeliť o rady a vedomosti z praxe s ľuďmi, ktorým to tiež môže pomôcť uskutočniť si svoje sny – či už je to sama kariéra alebo ju len využijú na realizovanie iných cieľov.

Ja osobne si pri cestovaní zvyknem robiť poznámky, asi rovnako ako väčšina ostatných. No najnovšie už ale ani nepíšem, ale svoje poznámky si nahrávam. A už aj podľa intonácie hlasu si potom neskôr spomeniem, v akej situácii som sa práve nachádzal. Písanie knihy však vyžaduje podstatne viac času. Ako si vyriešil túto situáciu?

Moje písanie kníh prebieha voľne – keď ma kopne múza, tak píšem celé hodiny, ale keď na to nemám náladu, tak sa venujem iným projektom. Takto sa nenútim knihu napísať, len aby sa vydala, a teda ju naplniť textami, ktoré nie sú také dobré. Radšej na nej pracujem len vtedy, keď sa na to cítim. Potom to plynie samo :). Poslednú knihu som napríklad začal písať na Slovensku, pokračoval v Thajsku a Myanmare a dokončil ju v Indii... A prvú knihu, o cestovaní, som zasa napísal z veľkej časti v Peruánskej džungli, kde som si laptop dobíjal cez solárny panel a písal som skoro každý deň, po meditácii a yoge :). Tam som mal myseľ sústredenú na knihu, nerozptyľovali ma emaily a Facebook a cestovanie, bola tam len príroda a moja motivácia.

Tvoje knihy sú bežne dostupné. No pre istotu prosím zopakuj prípadným záujemcom, kde by si tvoje knihy mohli kúpiť...

Samozrejme, všetky moje knihy si môžu stiahnuť z posveteposvojom.com. Preklikni sa na podstránku knihy, ktorú chceš a tam sú inštrukcie na stiahnutie. Všetky sú to elektronické knihy, buď vo formáte PDF alebo pre elektronické čítačky. Nevidím dôvod tlačiť knihy na papier, zbytočne plytvať prostriedkami, keď už každý má PC alebo smartfón, kde si e-knihu prečíta. A je to aj jednoduchšie – niekoľko klikov a knihu máš pred sebou, bez čakania.

Poďme ďalej k cestovaniu... Ako vyzerá tvoj bežný deň, tvoj bežný týždeň a mesiac?

Som veľmi flexibilný a pretože som sám sebe šéfom, tak si všetko zariadim podľa potreby. Niekedy strávim mesiac v džungli a kontakt so svetom obmedzím na raz za týždeň, nepracujem na svojich projektoch a zasa niekedy sa zavriem do izby a pracujem na nejakom projekte celý týždeň alebo aj viac, čo znamená väčšinu dní strávených za laptopom, bez cestovania a zážitkov. Ale keďže všetko čo robím, je mojou voľbou, tak to robím rád, či je to práca, alebo relax, všetko ma robí šťastným.

Podľa čoho si vyberáš krajinu, či lokalitu? Ideš intuitívne alebo cielene a plánuješ?

Idem na to najprv zo širšieho hľadiska – vyberiem si kontinent. Zvyčajne ma tam niečo láka, zväčša je to príroda. Potom si pozriem ročné obdobia a teploty v jednotlivých krajinách a ak sa dá, tak si určím poradie krajín podľa toho. Aby som napr. netrafil zimnú vlnu a všetky krajiny prešiel v zlom počasí... Ale takéhoto plánu cesty sa držím len zľahka... Keď sa pritrafí niečo, za čo sa ho oplatí zmeniť, tak neváham.

Presne tak. Tu sa trošku rozohním, nakoľko toto je v podstate večný bod mojich debát s inými ľuďmi, tzv. „ideologickými rivalmi“, ktorí vyrážajú do sveta podľa presne nalinajkovaného plánu a harmonogramu. A striktne sa ho držia, bez ohľadu nato, čo ich postretne. Majú možnosť sa zúčastniť domorodej slávnosti, vyraziť na parádnu trekovačku iba v sprievode domácich, dostať sa na miesta, kam inak nemajú šancu... Nič z toho sa však nekoná, nakoľko plán je stanovený a treba ho dodržať...:) To môžem ísť rovno cez cestovku... Na druhej strane chápem, že je tu časové obmedzenie a dodržiavať časový plán umožní vidieť viac pamiatok, či lokalít. Síce s vyplazeným jazykom a po návrate si už ani často nepamätajú, kde to vlastne boli, ale hlavne, že tam boli :) Pre mňa osobne je však dôležitejšie – zažiť, ako -  vidieť. Vždy mám základnú kostru cesty, no ostatné kostičky dopĺňam na mieste, podľa toho, čo sa pritrafí... To je ale samozrejme u každého individuálne. Nebudem sa už ale vykecávať, vraciam ti slovo... Ako by si teda ty vlastnými slovami charakterizoval takýto životný štýl?

Cestovanie mi ohromne rozšírilo obzor – či už skrz nové zážitky a poznatky iných kultúr a svetov na vlastnú kožu, život v rôznych životných podmienkach – od spania pod holým nebom, v stane, v švábmi zamorených chatrčiach, po krásne chatky v džungli a moderné hostely, alebo skrz nové vedomosti a schopnosti, ktorými sa živím. Donútilo ma to myslieť za seba, vedieť sa postarať o seba, zbaviť sa predsudkov, nájsť svoje ozajstné životné hodnoty a žiť plnší život. Je to, ako sa hovorí, škola života a je to oveľa lepšie, ako akákoľvek iná škola. Odporúčam každému, aby si predtým, než sa vrhnú na kariéru alebo na univerzitu, išli pocestovať. Vydať sa do sveta na vlastnú päsť. Naučí ťa to veľa, a pravdepodobne ti pomôže nájsť svoje ozajstné životné hodnoty. Potom sa všetky dôležité rozhodnutia robia ľahšie – možno ti to úplne zmení smer, alebo sa len utvrdíš, že to, čo si chcel predtým, je to správne. Ale budeš už sebavedomejší, skúsenejší a istejší o sebe.

Teraz asi hovoríš z duše všetkým rovnakej krvnej skupiny... Ďalšia téma... Ako vnímaš priateľstvá na cestách? Keďže cestuješ sám, predpokladám, že si individualista a rád sa spoliehaš sám na seba. Čo chápem, vyraziť v skupine je obmedzujúce. A navyše, už po niekoľkých dňoch sa každý prejaví v reálnom svetle. Pivné reči, sľuby, dohody a záväzky zostanú často doma, hlavne v prípade, ak svojho spoločníka dobre nepoznáš...

Na priateľstvá, či už na cestách alebo nie, sa pozerám prakticky. Ak si s niekým rozumiem a zdieľame spoločné hodnoty, je nám spolu dobre, tak spolu prirodzene trávime viac času. Ale ak sa nám chodníčky rozídu, hodnoty zmenia a spolu strávený čas už nie je príjemný, tak takéto „toxické“ priateľstvá ukončím.

Rozumne, no to si môžeš dovoliť vtedy, keď sa nezáväzne k niekomu pridáš už počas cesty. Vtedy je to jednoduché. Ak však vyrazíš s niekým priamo zo Slovenska, v takýchto prípadoch je to zložitejšie, nakoľko máte spoločný plán, často aj spoločné peniaze vo výstroji a podobne.

Áno, je pravda, že takto na cestách je to jednoduchšie. Pretože sa človek stále pohybuje, neostane na jednom mieste pridlho. Takže, ak sa dám dokopy s niekým, kto sa neskôr prejaví ako nie veľmi príjemná osoba, tak sa skrátka vydám iným smerom ako oni. Ale stále tu je jednoduchá možnosť byť úprimný: „Počuj, strávili sme spolu dobré chvíle, ale poslednú dobu sa nám nejak názory rozchádzajú. Bude lepšie, ak si pôjdeme každý svoju cestou.“ Nech na to reagujú akokoľvek, je to úprimné a som názoru, že náš čas je obmedzený tak ho nebudem míňať na ľuďoch, ktorí si ho nezaslúžia. No toto som musel spraviť len minimálne, väčšinou sa to samo vyrieši a vyfiltruje.

Tu sa natíska otázka, ako často sa vraciaš spať domov na Slovensko. Hm... Inak. Je vlastne ešte Slovensko tvoj domov?

Technicky áno, pas mám iba jeden.  Slovenský. Ale prakticky je môj domov všade, kam hodím môj batoh. Na Slovensku mám rodinu a blízkych priateľov, takže z tohto hľadiska tu stále mám najlepší dôvod hádzať môj batoh. Ale nie som veľkým fanúšikom hraníc, krajín a vlastenectva. Len preto, že som na Slovensku narodený, to nemusí byť mojím domovom. Každý je individuálny človek, pozemšťan, je jedno, či je Slovák, Brazílčan, Ind alebo Rus.

A ty si čo? :)

Ja som pozemšťan a zem je môj domov :).

Vyzerá, že si takto fakt šťastný...

Cestovanie ma naučilo jednu veľmi dôležitú vec – šťastie sa človek vydá hľadať, ale nakoniec zistí, že to nie je niečo, čo nájde v ďalekých krajinách, ale čo si vytvorí sám, kde chce silou svojej mysle.  Šťastie je naše rozhodnutie sa takto cítiť, nie niečo, čo nájdeme alebo si kúpime. Takže či budem cestovať alebo nie, je druhoradé. Prvoradé pre mňa je žiť naplnený a šťastný život, kdekoľvek.

Momentálne na motorke križuješ Indiu, aj tento rozhovor robíme na diaľku. Je zatiaľ všetko v pohode?

Áno, brázdim si to na Enfielde z juhu na sever. Prešiel som nejakých 1800km a spravím ešte niečo okolo 3000km. Na to, že som na väčšej motorke nesedel asi od 14tich, sa ide celkom dobre... Na jeden defekt, „takmer pády“ a menšie poruchy, je to skvelá jazda. Dokonca sa mi podarilo stratiť jediný kľúč od nej... čo by bolo ok, pretože sa mi podarilo štartér otočiť nožom, ale nemohol som odomknúť nádrž... Takže mal som len zopár litrov a musel som vydumať, ako na to. Nakoniec som našiel spôsob, ako vymeniť všetky zámky, teraz už mám dve kópie kľúčov :). Najlepšie na tom celom ale je ochota ľudí pomôcť. Či už mechanik, alebo ľudia na ulici, ktorí mi motorku pomohli tlačiť, alebo iní cestovatelia, ktorí mi pomohli získať náhradné diely, všetko do seba skvele zapadá. Presne ako to povedal Paolo Coelho v Alchemistovi: „Ak niečo naozaj veľmi chceš, tak celý vesmír pracuje v tvoj prospech.“

Fajn. Keď som raz zaspal v jednom indickom „no name“ mestečku na vlakovej stanici, zobudil som sa  nato, ako má líže krava... Teda presnejšie, ako mi líže tvár. Priamo na stanici. Držím teda palce, aby ti cestu nenarušila jedna z mnohých posvätných kráv, ktoré si môžu dovoliť v Indii úplne všetko...

Ďakujem, na kravy dám pozor:) No cestovanie na motorke je pre mňa niečo nové a bolo jedným z mojich snov. Hlavne v Indii to je „dzivota“ ako by som povedal doma na východe :). Jedným z nezabudnuteľných momentov z tejto cesty bude, keď som na bežnej ceste obehol slona :D. A takisto to spomínané nespočetné množstvo kráv, ktoré stoja uprostred cesty, čumia na teba flegmaticky a ani neuhnú...

Tak poviem asi za všetkých - držíme palce! Čo by si na záver odkázal čitateľom Dobrodruha?

Ak máš nejakú túžbu, pasiu, sen, tak si za ním choď. Neboj sa preto spraviť veľké zmeny. Môžeš len získať – ak veci nebudú podľa plánu, tak sa stále môžeš vrátiť spať do terajšieho života a povedať si, že si to skúsil. Ale získať môžeš splnenie si svojich snov... Veľa ľudí svoje sny práve pochová v tomto štádiu – vedia, čo chcú, ale rozhodnú sa pre istejší ale fádny život a nikdy nezistia, aké by to bolo skúsiť si splniť svoj sen.  A ja ďakujem za príležitosť sa podeliť s mojimi zážitkami a táraninami :).

- rozprával sa Jožo Terem

Komentáre Disqus