Na naháči svetom alebo na motorke po Strednej Ázii

Nikoleta Majorová - 3.2.2017

Plánovať som našu cestu začal začiatkom roku 2016, hneď potom ako som dokončil video z predchádzajúceho výletu z roku 2015. Dlhé zimné večery som strávil nad fórami a mapami, plánovaním trasy a zhromažďovaním užitočných informácií. Prvý vážnejší počin bola kúpa mapy strednej Ázie a predstavenie plánu Niki, ktorá spočiatku nebola stotožnená s takou veľkou výzvou akou táto cesta pre nás bola, časom sa však nechala presvedčiť. Najväčším problémom bolo vybavenie víz. Pretože slovenské agentúry chceli strašné poplatky, obrátili sme sa na českú Moravia contact. Dostali sme množstvo formulárov a potvrdení, ktoré bolo treba vypísať a poslať spolu s pasmi a zálohou. Až potom sme si uvedomili že už niet cesty späť. Všetko prebiehalo hladko až na Turkménske víza, ktoré podľa informácií prestali udeľovať. Čas sa krátil  a víza pribúdali. 20.6.2016 sme dostali naspäť pasy, vybavili sme očkovania a boli sme pripravení vyraziť.

22.06.2016

Na náš výlet sme vyrazili o 5 ráno ako každý rok. Tento krát nás však odprevadili kamaráti  po Kežmarok. Prekročili sme najskôr poľské potom ukrajinské hranice a našou prvou zastávkou bolo mesto Lvov. V tomto meste bola hustá, chaotická premávka, pozreli sme si iba pár pamiatok. Pri Katedrále sv. Gregora sa pri nás zastavil kňaz a pýtal sa nás kadiaľ ideme, potom ako sme mu opísali plán cesty iba sa začudoval, či sa nebojíme ísť do tých krajín. Prvú noc sme sa chystali stráviť v kempe, ale v procese hľadania nejakého vhodného, sme objavili útulný hotel za 12 Eur aj s raňajkami.

23.06.2016

Posilnili sme sa výdatnou omeletou s kopou syru. Čakala nás dlhá a nudná cesta do Kyjeva, nijako sa nám nepodarilo odhaliť aká je maximálna dovolená rýchlosť. Začali sa prejavovať prvé príznaky poruchy motorky, keď nám po 27 km na rezerve zdochol motor, vtedy sme však tomu ešte neprikladali dôležitosť, iba sme dotankovali a šli ďalej. Dorazili sme do Kyjeva, je to krásne, ale obrovské mesto. Pôvodne sme chceli navštíviť múzeum Černobyľu, 2x nás však poslali zlým smerom, tak sme to vzdali, zaparkovali v zákaze a vydali sa po meste pešo. Pozreli sme si niekoľko katedrál, zviezli sa lanovkou k rieke Dneper. Večer sme hľadali kemp, ktorý sa nám nepodarilo nájsť aj napriek tomu, že sme mali presnú adresu. Veľa ľudí sme sa pýtali na ubytovanie, o kempe nevedel nikto a hociktorým smerom nás poslali vždy sme skončili pri tom istom hotely. Bola už noc, keď sme sa pristavili pri motorkároch na benzínovej pumpe a pýtali sme sa na kemping. Jeden z nich nás aj s kamarátom veľmi ochotne zaviedol  20 km za mesto k rieke. Boli sme ešte nedôverčiví k ľudom, ktorí nám chcú pomôcť, preto sme si mysleli, že nás v noci, v tme, na mieste kde nikto nebol okradnú. Našťastie to tak nebolo, vysvetlili nám, že oni tam zvyknú kempovať a smiali sa, že kemp aký mi hľadáme v Kyjeve nie je. Nakoniec nám vybavili ubytovanie na internáte, kde ešte aj zjednali cenu.

Okruh Ázia

24.6.2016

Ráno sme sa rozhodli pozrieť si zvyšok mesta, ktorý sme nevideli. Naraňajkovali sme sa na lavičke v komplexe monasterov Lavra Pečerská a pozreli si aspoň zvonku Múzeum druhej svetovej vojny. Hraničný prechod, ktorým sme chceli prejsť do Ruska neexistoval. Poblúdili sme v malej dedine, kde sme minuli posledné hrivny. Bolo také teplo, že kým sme stáli na parkovisku pred obchodom, roztopil sa asfalt pod stojanom motorky. Na ukrajinsko-ruských hraniciach sme čakali dosť dlho, ťažkosti sme mali s vyplnením ruskej deklarácie, colníci nám však pomohli, dokonca ju vlastnoručne vypísali. Noc sme strávili v peknom moteli za 1450 rubľov. Bolo dosť komplikované dohodnúť sa s recepčnou Natašou, či môžeme použiť internet.

Okruh Ázia

25.6.2016

Ráno sme pokračovali smerom na Kursk, kde sme si pozreli park s pamätníkmi najväčšej tankovej bitky. Po prechádzke centrom, sme na odporučenie policajtov, pokračovali cez zákaz vjazdu smerom na Voronezh. V meste nebolo nič zaujímavé, nové centrum od chudobných okrajových častí oddeľovalo špinavé jazero popri obrovskej polorozpadnutej fabrike.  Vďaka skromnému označeniu cesty sme poblúdili, dokonca ani domáci nevedeli poradiť cestu na Volgograd. Nakoniec sme našli  správny smer a prenocovali za cenu 900 rubľov v moteli, ktorým boli unimobunky patriace k benzínke.

26.6.2016

Vo Volgograde sme rýchlo našli všetky pamiatky. Veľkú sochu Matku vlasti a celý pamätný park vybudovaný okolo nej sa oplatí vidieť. Rusi tu radi trávia slnečné poobedia a vzdávajú úctu padlým vojakom. Osviežili sme sa kvasom a pokračovali k Pavlovmu domu, schátralej budove, ktorú po vojne nezbúrali iba preto, aby poukázali na hrôzy bojov a fakt, že aké bolo po plienení zdevastované celé mesto. Múzeum bitky o Stalingrad sa nachádza hneď pri tejto budove. Obsahuje veľké množstvo vojenských artefaktov, celá prehliadka nám trvala asi 2 hodiny. Po obhliadke veľkej sochy Lenina sme pokračovali  ďalej smer Astrakhan. Najprv sme zle odbočili a 30 km sme sa nevedeli otočiť, po opätovnom prejazde Volgogradom sa motorka  prehrievala a motor začal zhasínať. Už nám bolo jasné, že na Ukrajine to  nebola náhoda. Avšak po natankovaní  bolo všetko v poriadku. Po poslednom fotení pri veľkom pamätníku Volgogradu sme vo večernom šere pokračovali rozbitou cestou smerom na Astrakhan. Únava a obrovské množstvo hmyzu nás premohli 290km pred mestom. Noc sme strávili v rodinnom moteli u Turka za 150 rubľov.

Okruh Ázia

27.6.2016

Raňajky sme si dali priamo v moteli. Chvíľu sme lúštili jedálny lístok a rozmýšľali nad tým čo asi môže byť  cmetana, ktorú nám ponúkajú. Potom ako nám ju doniesli sme zistili, že ide o smotanu :D . Pokračovali sme do mesta Astrakhan, cesta ubehla rýchlo, začali sa meniť tváre ľudí a naberať ázijské črty. Po nákupe však začala motorka opäť protestovať. Motor nešiel  do otáčok a potom sa vypol. Chvíľu sa nedal naštartovať,  potom však bolo zase všetko v poriadku. A takto stále dokola. Zhodnotili sme, že takto nemôžeme pokračovať do Kazachstanu a musíme problém vyriešiť. Pri hľadaní cesty na Kazachstan sme náhodou našli pobočku Yamaha, ktorá predávala lodné motory a vyrábala lode. Hneď sa nás ujali, zisťovali v čom môže byť problém, vyvolávali do servisov, odpísali si výrobné číslo. Potom nás zobrali dozadu a pomohli rozobrať motorku. Rozprávali sme sa spolu, vypytovali sa na Slovensko, povedali, že Slováci a Rusi sú bratia. Ponúkli nás bazovou vodou a nakoniec sme sa tak skamarátili, že Borisovi ponúkli miesto zvárača, ak by mal záujem. Aj nám opravili motorku, konkrétne chalan z Čečenska. Problém bol v palivovej hadičke, ktorá sa od tepla zalomila a netiekol cez ňu benzín, hadička dostala bandáž a mohli sme pokračovať ďalej do Kazachstanu. Pred hranicami nás zastavil policajt, chcel nám iba ukázať správnu cestu a potom ako zistil, že sme Slováci, oznámil nám výsledok futbalového zápasu na majstrovstvách. Hranice sme prešli úplne v pohode, kúpili sme si strachovku a frčali nekonečnými kazašskými stepami smerom k Atyrau. Uvideli sme prvé ťavy a nadšene sme si ich fotili. Nocovali sme v stane v stepi. Pri  hľadaní vhodného miesta na nocľah sme zišli po piesočnatom briežku a prvý krát sme položili motorku, našťastie sme ju vedeli dvaja zdvihnúť. Užili sme si nádhernú pokojnú noc, obdivovali sme oblohu posiatu hviezdami, jediné čo nám prekážalo bol otravný hmyz a všadeprítomné komáre. 

Okruh Ázia

28.06.2016

Celý sme boli doštípaní, rýchlo sme zbalili stan a šli ďalej. Zastavili sme sa v tradičnej čajchane na raňajky. Nemali jedálny lístok, tak sme sa s usmievavou pani kuchárkou a čašníčkou v jednom dorozumievali ako sa dalo, kreslila nám omeletu na papier a doniesla z kuchyne ukázať kuracie stehno. Po úspešnej objednávke sme sa príjemne najedli a vydali sa do Atyrau. Dostali sme SMS, že nám udelili víza do Turkmenistanu. Povolenie sme si museli z mailu stiahnuť a vytlačiť, takže sme v meste hľadali internetovú kaviareň. Nepodarilo sa nám žiadnu nájsť, nakoniec sme v pizzerii použili čašníčkin notebook a papiere tlačili v banke. Ľudia boli veľmi milí a fotili sa s nami. Prešli sme most, ktorý oddeľuje Európu od Ázie. Večer sme prišli do mesta Beyneu, kde sme sa ubytovali v malom hoteli s divokými bambusovými tapetami na všetkých štyroch stenách. Pri pokuse nájsť obchod sme sledovali divadlo pri benzínke, kde všetci na seba trúbili a vykrikovali pri tom ako čakali na LPG.

29.06.2016

Za teplého, slnečného počasia sme sa pohli ďalej. Na benzínke  sa nám počas tankovania prihovoril ruský motorkár Vladimír, ktorý cestoval na svojej starej Honde xl600. V krátkosti nám povedal, že pochádza zo Samary a plánuje prejsť krížom cez step k vyschnutému Aralskému jazeru. Cesta k pobrežiu bola rozbitá, takmer bez asfaltu a zafúkaná pieskom. Takmer 310 km nebola benzínová pumpa. Zabilo sa o nás niekoľko vrabcov a odleteli nám 2 nity z kufrov. V Kazachstane sme boli ako turisti atrakcia, všade kde sme zastavili sa s nami chceli fotiť a vypytovali sa nás odkiaľ sme a kam ideme. Stretli sme aj motorkárov, ktorí nás vyviedli z mesta Zhanaozen smerom na turkménske hranice. Ubytovali sme sa v malom kempe u starej tety na pláži, kde sme bývali v plechovej búdke. Kúpali sme v Kaspickom mori a všade boli iba domáci obyvatelia, žiadny turisti. Teta bola veľmi milá, prenajímala búdky a starala sa s rodinou o celý areál. Keď sme si varili vifónku na večeru, doniesla nám ochutnať tradičné kazašské jedlo Beshbarmak, skladalo sa s cibule, baranieho mäsa a rezancov. Chutilo nám a hlavne nám dobre padla starostlivosť zo strany pani domácej.

Okruh Ázia

30.6.2016

Cesta na hranice takmer nebola, 40km sme šli cez púšť. Na kazašskom prechode nás kompletne prehľadali, tankvak podrobne vybalili a na každý predmet sa pýtali, že čo to je a na čo to slúži. Colníci sa najprv tvárili seriózne, ale potom sa s nami fotili a na cestu nám dali fľašu vody a energy drinky. Keď sme dorazili na turkménsku hranicu, mali akurát obed, takže nás nechali dve hodiny čakať na pražiacom slnku. Keď nás konečne pustili dnu, museli sme čakať v radoch a kvôli nezmysleným papierovačkám sme chodili od jedného okienka k druhému, pre istotu nám ešte každý, kto nás stretol skontroloval pasy a to aj niekoľko krát po sebe. Zaplatili sme si víza a ešte niekoľko nezmyselných poplatkov vrátane 83 dolárového fuel compensation, aby nás príliš nešokoval lacný benzín v krajine. Opäť nám prehľadali kufre. Po šiestich hodinách nás konečne pustili. Išli sme ďalej, ďalších 40 km po púšti, bez vody, až sme došli do Garabogazu,. Natankovali sme, kúpili vodu a zahliadli ružové jazero pri továrni, ktovie čo tam vypúšťali. V  miestnom autoservise nám pozvárali  zlomený nosič kufrov. Naučili sme sa niekoľko nových slov po rusky ako svarka, bolt, gayka a zaklapka (zváračka, skrutka, matica, nit). Pri neustálom natriasaní sme stratili bandasku s benzínom. Pokúšali sme sa ju nájsť ale márne. Cesta smerom do Turkmenbasy bola lemovaná z jednej strany Kaspickým morom a z druhej Garabogazkým zálivom. Často sme sa vnárali do mliečnej hmly. Mystická atmosféra trvala až do tmy, keď sme sa rozhodli stanovať na piesku pri ceste schovaní za kríkmi. Dosť nás otravovali neustále kontroly pasov víz a dokumentov od motorky na rôznych policajných stanovištiach roztrúsených po ceste.

Okruh Ázia

1.7.2016

Ráno pokrývala celý stan aj motorku rosa. Zbalili sme sa a snažili sa pohnúť ďalej, ale zistili sme, že motorka sa úspešne zahrabala do piesku a chvíľu nám trvalo kým sme ju vyhrabali. Dorazili sme do Turkmenbasy a zastavili sa na raňajky v reštaurácii. Nevedeli nám pripraviť takmer nič, čo ponúkali na jedálnom lístku, nakoniec sme sa dohodli na kebabe. Pokračovali sme do Ašchabadu. Bolo neskutočné teplo, pražilo slnko a varili sme sa vo vlastnom pote. Konečne sme dorazili do hlavného mesta a začali hľadať ubytovanie. Zo zvedavosti sme sa opýtali v 5 hviezdičkovom Grand hoteli, koľko by nás stála izba na jednu noc. Vyšlo by nás to 80 dolárov, prišlo nám to veľa tak sme hľadali ďalej. Zakotvili sme v hoteli za 50 dolárov, ktorý bol zatiaľ, za 6 rokov cestovania najhorší v pomere ceny a kvality. Jedna zo stien izby bola zhorená a druhá premočená, viseli z nej tapety. V jednej z matrací behali ploštice.

Okruh Ázia

2.7.2016

Ráno nebola elektrina. Práve z dôvodu výpadku elektriny sme museli čakať na raňajky do 10:00. Dostali sme slíže s vajcom a čaj, takže nevieme či sa nám to vôbec oplatilo.  Vydali sme sa na prechádzku, celé mesto bolo vyprázdnené. Na uliciach sme stretli iba policajné hliadky ale to na každom kroku. Všade bol zákaz fotiť, polícia nás na to aj niekoľko krát upozornila, samozrejme sme  potajomky niekoľko záberov urobili. Panovala neskutočná horúčava a ako sme sa prechádzali po meste, stretli sme iba hŕstku domácich, ktorí upratovali ulice, drhli betón na ceste a čistili fontány a sochy. V celom  Ašchabade sme nevideli ani jeden smetný kôš, ale ani jeden papierik na ceste. Všetko sa lesklo od čistoty, monumentálne biele mramorové budovy, ktoré vraj boli ministerstvami, pôsobili pompézne až gýčovo. Ulice okolo prezidentského paláca sú permanentne uzavreté, na prechode pre chodcov svieti natrvalo červená, polícia nám zakázala sa na toto sídlo prezidenta, ktoré púta na seba pozornosť zlatými kupolami aj pozerať. Centrum mesta je obkolesené nezmyselnými budovami, hotelom v tvare lode, pred ktorým sme videli zaparkovaný jeden taxík,  okrúhlu stavbu, ktorá vyzerala ako hviezda brána a televíznu vežu. Trochu ďalej od centra sme si pozreli Turkmenbašiho trojnožku. Nachádza sa trošku ďalej od centra v parku. Tento park je vybudovaný tiež veľmi okázalo, je tam niekoľko fontán, dokonale zastrihnuté kríčky a 5 hviezdičková reštaurácia. V neposlednom rade už spomínaná trojnožka, na vrchu ktorej sa nachádza Turkmenbašiho zlatá socha v životnej veľkosti, ktorá sa otáča za slnkom. Personál v pozore, všetko je pripravené pre turistov, len tu žiadni nie sú, aspoň sme tam vyvolali trošku rozruch, keď sme už nevydržali tú horúčavu a vbehli sme im do zavlažovania. Do trojnožky sa dá vyjsť výťahom a nachádza sa v ňom výstava štátnych klenotov, koruny, erby,  kalichy vykladané drahokamami, samozrejme fotiť sa nesmie. Celé mesto pripomína hru Sim City, ktorú aktuálne hrá pán prezident. Po prehliadke sme opäť sadli na motorku a šli ďalej. Ešte sme sa zastavili na vojenskej základni spýtať sa na cestu, boli veľmi milí, zavolali nás dnu a všetko vysvetlili. Ako náhle sme vyšli z hlavného mesta, hneď sa zhoršila kvalita vozovky a v podstate sme sa ocitli v púšti. Mali sme namierene ku kráteru v Darvaze, ktorú prezívajú brána do pekla. Stretli sme pár domácich, ktorých sme sa pýtali ako sa ku kráteru dostaneme, ukázali nám cestu a presviedčali, že na motorke sa tam bez problémov dostaneme. Nedostali sme sa.  Cesta bola pokrytá hlbokým pieskom, niekoľko krát sme sa vyhrabávali a ledva sme sa otočili. Začalo sa blýskať a popŕchať. Rozhodli sme sa, že prenocujeme popri neďalekej jurte. Na motorke sme nemali šancu dostať sa ku kráteru. Začali sme stavať stan a asi tak v polke, prišli domov domáci a ponúkli nám, že nás zoberú džípom za 40 dolárov ku kráteru. Odmietli sme, boli sme unavení. Zaliezli sme do stanu a snažili sa zaspať. Nešlo nám to a ako sme sa rozprávali, uvedomili sme si, že cez deň nebude horiaci kráter taký veľkolepý a teraz sme k nemu tak blízko, bola by škoda takúto šancu vynechať. Preto šiel Boris asi o 11stej zobudiť domácich, aby nás zobrali na aute. Cesta trvala asi tak 20 minút, ale oplatilo sa. Kráter bol obrovský, šľahali z neho plamene a sálalo ohromné teplo. Pred rokmi na tomto mieste ťažili ropu, ropná veža sa prepadla do zeme a na mieste začal syčať zemný plyn. V domnienke, že zemný plyn zhorí a môžu ťažiť ďalej, dieru zapálili. Plán nevyšiel a plyn tu už horí od roku 1971. Po tomto dobrodružstve nás ešte domáci zavolali dnu na čaj , futbal v telke a dokonca nám ponúkli aj večeru.

Okruh Ázia

3.7.2016

Ráno sme sa rozlúčili a šli ďalej. Cesta bola stále zlá, museli sme sa zastaviť zvárať. Zvárač býval pri ceste a aj s celou rodinou spali na terase pred polorozpadnutým domom. Akurát sme ich zobudili, takže sme videli celý proces ako vstávajú. Opláchli sa v miske s vodou a  z vyvýšenej terasy spravili obývačku. Rozmýšľali sme nad tým, čo tam tí ľudia robia keď 200 km okolo nebolo nič iba púšť. Zváranie nás vyšlo 10 dolárov a nebolo práve najkrajšie, ale účel splnilo. Cesta bola čím ďalej horšia, znechutení z nej sme vynechali pamiatky v Konye-Urgench. K hraniciam s Uzbekistanom sme dorazili o 2 hodiny neskôr ako sme plánovali. Colníci nás kompletne a veľmi dôkladne prehľadali, dokonca aj mobily a foťák, či sme náhodou nezaznamenali niečo čo sme nemali. Samozrejme my sme predvídavo vybrali pamäťové karty a schovali ich. Colníci boli všetko mladí chalani, tvárili sa veľmi prísne a dôležito ale v podstate všetko prebehlo hladko. Nikdy nezabudneme na vystrašený výraz colníka keď narazil na dámske hygienické vložky, ktoré musel vybrať z kufra. Alebo keď sme na neho naraz nakričali nech neťahá z kufra vrece, lebo ho roztrhá. Uzbecká strana prebiehala jednoduchšie, akurát nám chvíľu trvalo nastaviť ŠPZtku do kamery. Colníci nám ukázali fotky v mobile, že ktoré pamiatky sa oplatí vidieť a dokonca nám poradili, že peniaze si máme zameniť na čiernom trhu a nie v banke, lebo tam sa to neoplatí, hlavne že zamieňať mimo banky je nelegálne. V tomto štáte sme sa stretli s novým problém a to s tým, že je v krajine nedostatok benzínu, nakoľko takmer všetky dopravné prostriedky tu jazdia na plyn. Tak sme začali zháňať benzín a pýtať sa ľudí. Medzičasom sme zamenili peniaze a razom sa z nás stali milionári, pretože 1 dolár sme dostali 6000 somov. Vďaka taxikárovi z Taškentu sme kúpili benzín, ktorý vytiahol hadičkou zo svojho Daewoa. Zamierili sme do Muynaku, k vypriahnutému brehu Aralu. V dedinke sme hľadali hotel, o ktorom sme čítali v niekoľkých cestopisoch, ale aj napriek tomu nám trvalo dosť dlho ho nájsť. Pýtali sme sa domácich na cestu niekoľko kráť. Niektorí vedeli kde je, niektorí nie. Nakoniec sme ho našli, jednalo sa o starý hotel bez označenia. Pre budúcich cestovateľov spresníme polohu, nachádza sa cca 4.5 km od začiatku dediny zo smeru Kungirot, na pravej strane medzi obchodom a čajchanou vzadu za veľkou prázdnou plochou. Podľa najnovších informácii, potom ako sme tam boli hotel zatvorila hygiena ☺. Kým však fungoval, viedla ho veľmi stará pani, ktorá nám na naše horlivé klopanie otvorila, zaplatila sme 10 dolárov na dve osoby a dostali prekvapivo čistú izbu, akurát toaleta bola iba jedna na prízemí a splachovala sa kanvicou. Sprcha bola búdka na záhrade, na ktorú bolo napojené záhradne zavlažovanie.

Okruh Ázia

4.7.2016

Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť vyschnuté dno Aralského jazera a cintorín lodí. Z vysokých útesov vedú na dno schody, všetko pokrýva piesok a pár rastlín, púšť je všade naokolo, voda nie je široko ďaleko nikde. Nachádza sa tu aj pamätník, ktorý vykresľuje celý priebeh tejto ekologickej katastrofy, ktorú zapríčinila ľudská ruka. Ostalo tu stáť pár hrdzavých lodí ako pamiatka na dávne čase, keď bolo toto miesto prosperujúcou rybárskou dedinou, z ktorej neostalo nič. Stretli sme tu starého pastiera kôz, ktorý nám porozprával niečo o dávnych časoch, ale veľmi sme mu nerozumeli. Po tomto zážitku sme sa vrátili do Kungirotu, k tomu istému taxikárovi, u ktorého sme tankovali predošlý deň a opäť sme natankovali a trocha bližšie sa zoznámili. Vysvitlo, že jeho mama je z Ukrajiny. Fotili sme sa s celou rodinou, naobedovali sa u nich v reštaurácii, jeho žena Maral nám upiekla pečienky. Dokonca nám ponúkli, či sa u nich neosprchujeme, po troch dňoch bez sprchy sme asi dosť smrdeli. Za benzín aj obed sme zaplatili 20 dolárov. Pokračovali sme ďalej. Cesta bola stále zlá ale púšť nadobudla inú farbu, červenšiu. Došli sme do Chivy, našli krásny hotel za 20 dolárov a ubytovali sa. Pozreli sme si nočné vysvietené mesto, navečerali sa a spravili veľké pranie.

5.7.2016

Hotel sme mali iba 20 m od brány do starobylého ohradeného centra Chivy. Za vstup si od nás vypýtali 10 dolárov a ešte 3 doláre za fotenie. Mali sme pocit, že za hradbami sa zastavil život niekedy v časoch Aladina a jeho čarovnej lampy. Všetky budovy boli pieskovej farby vyzdobené kontrastnou modrou. Najznámejšou pamiatkou je Kalta Minor, je symbolom celej starej Chivy. Pôvodne mal byť najväčším minaretom moslimského sveta, nikdy ho však nedokončili a dnes má iba 26m a jeho tyrkysová farba nám hneď udrela do očí. Vyšli sme si aj na hradby a popozerali celé centrum, zaplatený vstup nám platil do všetkých pamiatok vrátane malých múzeí, samozrejme okrem najvyššieho minaretu odkiaľ bol najkrajší výhľad. Tam sme si museli priplatiť, ale oplatilo sa, pretože zhora sme mali celé mesto ako na dlani. Nakúpili sme suveníry a pohli sme sa ďalej. Opäť sme potrebovali zvárať, našťastie sa nám to podarilo vybaviť dosť rýchlo a lacno. Ďalších 80 km bola hrozná cesta, stretli sme holandského motokára, ktorý cestoval úplne sám. Benzín stále nebol, ale pri ceste sme si všimli, že ho ťahajú z auta, tak sme sa zastavili aj my. Prejavili sme záujem, nebol žiadny problém, biznis riadil asi 10 ročný chlapec, predal nám benzín za 3000 somov za liter. Do Buchary sme dorazili okolo 9 večer, ubytovali sme sa v peknej orientálnej medrese, prerobenej na malý hotel.

Okruh Ázia

6.7.2016

Po raňajkách sme sa zbalili a od ubytovali sa, motorka však mohla ostať zaparkovaná vo dvore. Išli sme si pozrieť pamiatky v meste Buchara. Ako prvé sme hneď našli Chor minor so štyrmi tyrkysovými minaretmi, je trochu od ruky vo východnej časti mesta ale oplatí sa vidieť. Je dokonca na obálke Lonely Palnetu. Prekvapilo nás aké je to v skutočnosti malé. Potom sme šli na námestie Lyab-i Hauz, v ktorom sa nachádza vodná nádrž, ktorá v minulosti slúžila ako zásobáreň pitnej vody. Dnes v nej plávajú kačice a vytvára príjemnú atmosféru reštaurácii, ktorá sa tu nachádza. V nej sme sa zastavili aj my na obed a streli celý klub maďarských dôchodcov. Dokonca sme stretli aj Slovenku, keď sme sa jej v jednom bazáre omylom pýtali na cenu suvenírov. V neďalekom hoteli sme videli zaparkovanú celú skupinu austrálskych motoriek, ktoré mali namierene z Londýna do Magadanu. Postupne sme si prešli všetky pamiatky, najznámejšie námestie Poi Khalon, všetky medresy a minarety, okrem Bucharskej pevnosti. Kúpili sme si zopár suvenírov a pokračovali ďalej do Samarkandu. Cesta nám trvala kratšie ako sme mali naplánované. Ako prvé sme hľadali v meste Zlatú Prahu, reštauráciu, ktorá mala byť česká a chceli sme tam nejakých Čechov stretnúť. Po chvíľach nedorozumení sme zistili, že Čechov tam hľadáme márne. Presunuli sme sa k českému pivovaru Pulsar, o ktorom sme vedeli, že má byť neďaleko. Pýtali sme sa čašníka, kde nájdeme nejakých Čechov, nerozumel nám a keď sme niekoľko krát zopakovali slovo Čech, doniesol nám šek. Ofotili sme sa s českou zástavou pred pivovarom a dozvedeli sme tam, že pivovar už dávno odkúpili Uzbeci a Čechov hľadáme márne. Začali sme zháňať ubytovanie. Našli sme lacný rodinný hotel neďaleko námestia.

Okruh Ázia

7.7.2016

Niki sa zobudila so žalúdočnými problémami. Aj napriek tomu sa nám podarilo popozerať celý Samarkand. Registan je skutočne nádherný. Jediné čo nás sklamalo bolo, že si všade pýtali vstupné, aj na námestie a cenu menili podľa národnosti záujemcu. Snažili sme sa zjednávať, keď sa nedarilo, otočili sme sa a šli preč, nakoniec za nami bežali nech si aspoň kúpime jeden študentský lístok. Pozreli sme si aj Ulugbekovo observatórium a hrobku proroka Daniela. Práve tu sme opäť stretli motorkára Vladimíra. Porozprávali sme sa a dohodli, že sa presťahuje k nám do hotela. Večer sme si opäť pozreli vysvietený Registan. Nikin stav sa zhoršil a bolo jej zle až do rána.

8.7.2016

Na raňajkách sme dohodli s Vladimírom, že do Tadžikistanu pôjdeme spolu. Po ceste sme stretli Francúza, ktorý cestoval už niekoľko mesiacov na bicykli. Krajina sa začala meniť čím viac sme sa blížili k hraniciam. Dostali sme sa tam okolo 8 večer, len dve hodiny sme čakali kým sa s nami vôbec začali zaoberať. Tieto hranice boli asi najnepríjemnejšie zo všetkých. Všetko nám prehľadali, zamerali sa hlavne na peniaze, našťastie nič nenašli. Vladimír ich po rusky trošku „upratal“, takže jeho si tam ešte nechali a my sme mohli isť ďalej. Tadžická strana prebehla bez problémov, iba si vypýtali úplatok 10 dolárov, vraj cestný fond. Keď sme dorazili do Dushanbe bola už hlboká noc. Hľadali sme nocľah. Skúsili sme veľký hotel, kde nám oznámili, že noc stojí 300 dolárov, ale cena pre nás bude 200. Samozrejme to neprichádzalo do úvahy. Horko-ťažko sme našli ešte dva hotely, ktoré stáli 80 a 120 dolárov. To bolo však stále veľa. Milá pani pumpárka nám poradila penzión, kde nám ponúkli izbu za 17 dolárov, oklamali nás však pri vydávaní o 1,50 dolára. Nemali sme však už silu hádať sa, pretože boli už 4 hodiny ráno. Bolo to asi najzvláštnejšie ubytovanie aké sme kedy mali. Zobrali nás do izby, v ktorej to vyzeralo tak, ako keby tam bol niekto už ubytovaný a práve si niekam odbehol. V strede izby bol otvorený kufor, šaty porozkladané v skrini, kozmetika na stolíku, v kúpeľni zubná kefka. Nechápali sme čo sa deje, ale boli sme taký unavení, že sme si ľahli tak ako sme boli do postele a pospali si aspoň pár hodín.

9.7.2016

Po rýchlych raňajkách pred supermarketom sme sa rozhodli pozrieť si asi jedinú zaujímavú časť mesta Dushanbe a tým je veľkolepé námestie. Motorka opäť začala skapíňať, tak sme sa rozhodli nájsť motorkársky klub, o ktorom sme sa dozvedeli od Vladimíra. Po stresujúcej situácii, keď motor zhasínal, chvíľku išiel a opäť zhasínal, sme konečne za pomoci miestnych našli motoklub. Museli sme však počkať kým sa majiteľ vrátil a otvoril nám. Motorka sa rozobrala, opravila sa benzínová hadička, pozváral sa rám, vymenil olej a očistila reťaz. Celý servis nás vyšiel na 69 eur. Dokonca nás na večer pozvali na narodeninovú párty. Poradili nám útulný hostel Green house. Noc pred tým, keď sme hľadali ubytovanie sme okolo neho niekoľko krát prešli ale nevideli sme ho, pretože bol vo vedľajšej ulici a nebol vôbec označený. Bolo tam veľa ľudí, autá, motorky, kopec cestovateľov, ktorí sa chystali do Pamíru. Najprv nás nevedeli ubytovať, pretože mali plno, nakoľko sme však boli protekční, ponúkli nám ubytovanie na terase. Bolo to super, mali sme súkromie a dokonalý výhľad na dvor, kde sa zhromažďovali všetci ubytovaní. Oprali sme, vychystali sa a šli na oslavu. Dali nám najesť, pivo a bolo veselo, tancovalo sa a spievalo. Opäť sme stretli Vladimíra, ktorý bol tiež pozvaný. Poradili nám pár vecí ohľadom cesty cez Pamír, nakoľko oni takéto prejazdy organizujú. Tvrdili nám, že na cestu budeme potrebovať aspoň 10 dní. Stretli sme tam aj starší manželský pár z Austrálie, ktorý bol na ceste na motorke už od decembra a mali namierené do Talianska. Na naše prekvapenie zábava okolo 9tej hodiny utíchla a všetci sa pobrali domov. Vladimír nás odprevadil k hostelu. Na terase sa nám spalo veľmi dobre, trošku nás však vyrušovali Američania, ktorí prišli na džípoch a motorkách a boli veľmi hluční.

Okruh Ázia

10.7.2016

Strávili sme veľmi príjemnú noc na terase a na raňajky nás potešili domáce lievance s lekvárom. Mali sme namierené smer Nurek, kde sme si odfotili priehradu. Asi 50 km pred Kulobom nám prvý krát zdochla motorka. Na benzínovej pumpe sme ju rozobrali a vyčistili palivový filter, ktorý bol úplne čierny a v nádeji, že to bol problém, sme šli ďalej. Motorka však opäť po pár kilometroch zdochla, dokonca sme aj zablúdili. Na benzínke sme vybrali filter, chceli sme ho vymeniť. Samozrejme aby to nebolo také jednoduché filter a čerpadlo, ktoré sme mali z domu nepasovalo. Tak sme ho rozrezali, prispôsobili a zašili zubnou niťou. Palivové čerpadlo sme v blízkom pneuservise vyfúkali vzduchom. Muž, ktorý obsluhoval čerpaciu stanicu privoňal k nášmu benzínu, ktorý bol zatiaľ vo vedre  a povedal: „Eto ne 95.“ Následne nás zobral k plastovému sudu. Otvoril drevený poklop, hrdzavým hrnčekom nabral benzín. Namočil si doň prsty privoňal a povedal: „Eto 95.“ Po ďalšom pokuse opraviť motorku sme s novým benzínom a filtrom pokračovali ďalej. Cesta stúpala do hôr. Po pár kilometroch sa však problémy opäť objavili. S motorkou v takomto stave sme si nemohli dovoliť prejsť cez hory, preto sme sa otočili do najbližšieho mesta Kulob. Celých 24 km sme šli dolu kopcom bez motora. Mali sme trochu šťastia, pretože sme sa dokotúľali akurát pred malý hotel. Personál bol veľmi ochotný, dovolili nám parkovať na zadnom dvore, ktorý na noc zatvárali a monitorovali kamerou. Nemali veľa hostí a bolo evidentné, že sa nám tešili, dokonca nám doniesli na izbu župany aj papuče, a snažili sa pomôcť aj s motorkou. Boris bol dokonca pozrieť  jeden servis v mestečku, ktorý však pozostával iba z jednej montážnej jamy a žiguláku. Miestny chlapec, ktorý ho odprevádzal povedal: „Khorosho master v gorode.“ Nakoniec sme sa rozhodli, že opravu začneme riešiť ráno, boli sme veľmi nešťastní a zúfalí. Neboli sme si istí ani tým, čo sa v motorke pokazilo. Boris mal niekoľko tipov, čo by to mohlo byť. Napadli nám aj myšlienky, že ako dostať nepojazdnú motorku domov a predčasne ukončiť cestu, k tomu by však mohlo dôjsť iba v krajnom prípade, keby sa nič iné nedalo spraviť. Šli sme si nakúpiť zásoby a tadžickú SIM kartu, aby sme mali internetový kontakt domov. Po ceste sme stretli milého pána, ktorý vedel po anglicky a pomohol nám kúpiť kartu, dokonca nám dal na seba telefonický kontakt, vraj mu môžeme zavolať keď budeme mať nejaký problém.

11.7.2016

Hneď ráno sme začali rozoberať motorku a skúšali sme aktivovať SIM kartu. Ani jedno, ani druhé sa nám nedarilo. Boris spravil diagnostiku na motorku, ale nepodarilo sa nič zistiť. Nakoniec usúdil, že treba skúsiť vymeniť čerpadlo. Pán z recepcie nám pridelili dvoch bodyguardov, ktorí s nami išli do bazáru. Bazár bol obrovský a dali sa v ňom kúpiť hocičo od mydla, cez jedlo, šaty až po traktor. Zaviedli nás do časti, kde predávali autosúčiastky. Dvaja páni všetko vybavili za nás, niesli nám tašky, ukázali kde čo nájdeme. Hlavou nám behali myšlienky ako prerobíme palivový systém na akékoľvek čerpadlo, ktoré sa nám podarí kúpiť. Veľkým prekvapením bolo, keď nám predavač bez váhania podal presne rovnaký typ ako sme potrebovali. Mimochodom v Yamahe sa kúpiť samotné čerpadlo nedá. Treba kúpiť celý kôš do nádrže za 480eur. Nás čerpadlo stálo 20 USD a úspešne nás doviezlo až domov. Naši sprievodcovia za svoju ochotu nechceli nič, len sme si podali ruky. Vyriešili sme aj internet a napísali domov Borisovmu bratovi, nech sa v Yamahe spýta, že čo asi motorke môže byť. Aj napriek vysvetleniu situácie, že sme v Tadžikistane, nám v Slovenskom  servise odporučili, že najlepšie by bolo doniesť motorku ukázať osobne. Nad týmto sme iba pokrútili hlavou a vymenili čerpadlo. Našťastie opäť všetko fungovalo a my sme mohli vyraziť. Motorka sa začala rýchlo prehrievať, ale aj napriek tomu sme mohli postupovať dopredu. Cesta bola miestami výborná, inokedy rozbitá alebo nebola vôbec. Začali sa ďalšie problémy, tento krát žalúdočné. Dorazili sme do Kalaikhumu. Borisovi bolo tak zle, že sme zakotvili v pravom hoteli pri ceste. Majiteľ bol starší pán a mal aj mladého pomocníka, ktorý pekne hovoril po anglicky. Začali sme zháňať lieky, nakoľko tie čo sme mali z domu, vôbec nepomáhali. Lekáreň bola zavretá, ale majiteľ poznal miestneho lekára, tak sme šli za ním kúpiť lieky. Po ceste sa všetci obyvatelia dozvedeli, že európsky turisti majú hnačku, nakoľko to majiteľ, ktorý nás sprevádzal porozprával každému, koho stretol.

12.7.2016

Lieky našťastie zabrali, Boris sa cítil oveľa lepšie. Po raňajkách nás trocha sklamali majitelia nakoľko si namiesto večer dohodnutých 20 dolárov za oboch pýtali 20 dolárov na hlavu. Podarilo sa nám zjednať cenu na 15 dolárov na hlavu a pohli sme sa ďalej. Celý deň sme jazdili po nespevnenej prašnej ceste bok po boku s množstvom kamiónov. Krásnu scenériu  vytvárala rieka Panj, ktorá bola prirodzenou hranicou medzi Afganistanom a Tadžikistanom. Mohli sme tak obdivovať malé Afganské dedinky na druhom brehu. Bolo veľmi teplo, ale osviežili sme sa vo vodopáde, ktorý tiekol rovno pri ceste. Opäť sme zlomili rám, stan musela brať Niki v batohu, pretože, bolo nutné odľahčiť kufor. Našli sme zvárača, ktorý nám rám pozváral za 20 somov. Dosť veľké obavy v nás vzbudila zváračka veľká ako pračka, ktorej transformátor na znižovanie prúdu bol rozvinutý po celej miestnosti. Zvárač však odviedol perfektnú prácu a my sme mohli pokračovať v ceste. Na večer sme dorazili do mesta Khorog, v ktorom sme mali dopredu vybraný nocľah v tematickom hosteli  s názvom Pamír Lodge. Ubytovanie stálo 5 USD na dve osoby. Spali sme na zastrešenej terase pred izbami. Na večeru sme mali špeciálnu vifónku s fazuľovou, teda sme pomiešali všetko čo nám ostalo na jedenie a uložili sa spať. V noci nás zobudila dotieravá mačka, ktorá si ľahla spať rovno medzi nás. Ani po opakovaných pokusoch sa nám ju nepodarilo vyhnať, tak sme to vzdali a nechali ju tak, čo by bolo aj v poriadku, keby sa nerozhodla o nás pobiť s ďalšou mačkou.

13.7.2016

Konečne nás čakala cesta cez Pamír. Po rannom výbere s bankomatu na asi  piaty pokus a vyfotografovaní sa s prvým autom, ktoré prešlo cez Pamír, sme sa vydali na cestu.  Cesta do Murghabu bola celkom fajn, sem tam rozbitá. Videli sme zasnežené vrcholce hôr, rôzne riečky a dediny. Pri zastávke na fotografovanie sme po krátkom rozhovore dostali pozvanie na čaj, ktoré sme bohužiaľ museli kvôli časovej tiesni a neistote počasia odmietnuť. Na obed sme si dali rybu z konzervy priamo pri motorke. V druhej polovici dňa príroda opäť ožila. Obdivovali sme krásne zelené trávnaté plochy, v pozadí majestátne hory, ktoré nám spríjemňovali cestu.  Do Murghabu sme dorazili o 16:00. Samozrejmosťou bola cenná trofej, fotografia pri tabuľke s názvom dediny. Všimli sme si, že aj dnes sme úspešne zlomili rám na kufre. Rýchlo sme našli jediný hotel široko ďaleko. Ubytujú sa v ňom takmer všetci cestovatelia, ktorí prechádzajú cez Pamír. Aj teraz tam bola kopa ľudí z rôznych kútov sveta, dokonca aj starší páni na trabante z Čiech. Dopriali sme si večeru a koňak.

14.7.2016

Studené ráno sme začali rutinou a to opravou motorky. Pri naštartovaní sa začal z pravej strany liať benzín. Ako sa neskôr ukázalo problém spôsobil prasknutý O-krúžok nad injektorom, ktorý Boris zle nasadil pri poslednej oprave. Dokotúľali sme sa k zváračovi, ktorý mal síce zváračku ale elektrinu už nie. Zamýšľali sme sa kde dobíja smartfon, ktorý mal v ruke. Za prioritu sme považovali opravu tečúceho benzínu a preto zváranie muselo počkať. Pri rozoberaní sme neopatrnosťou stratili ďalšie O-krúžky, ktoré boli pod injektormi. Panovala nervozita nakoľko nás tlačil čas, čakal nás najťažší úsek Pamíru a počasie sa zhoršovalo. Pán domáci nám pomohol hľadať stratené O-krúžky v útrobách motocyklu. Lampáš síce nemal, ale po krátkej improvizácii, demontáži svetlometu a autobatérie zo svojej Lady vyrobil dočasné svetlo. Po 20 minútach navrhol výlet autom do centra mesta do automagazinu. Jeho Lada poznačená zubom času, bez zadnej kapoty bez jedného predného a zadného svetla, ktorá sa štartovala dolu kopcom nás úspešne doviezla do obchodu, kde sme nakúpili všetko potrebné. Cestou bolo potrebné jednou rukou pridržať dvere, ktoré sa samovoľne otvárali a druhou držať stabilitu nepriskrutkovaného sedadla. Po úspešnej oprave prišlo na rad zváranie. Odskočili sme k susedovi, ktorý mal agregát a už sa aj zváralo. Tento krát sme sa rozhodli  rám mierne modifikovať  a dovariť podporný plech, ktorý ujo poctivo a doslova vysekal kladivom z akéhosi železného odpadu. Medzičasom sa zbehla celá dedina, že keď sa už zvára treba to využiť. Po natankovaní sme sa konečne mohli vydať na cestu. Vražedná kombinácia 80 oktánového benzínu, odpojenej lambda sondy a nadmorskej výšky nad 4000 m.n.m nám pocitovo ubrala  aspoň 100 koní dolu. Začalo pršať. Príroda bola nádherná. Podarilo sa nám zdolať druhú najvyššie položenú cestu sveta a to priesmyk Ak-Bajtal. Priblížili sme sa k Čínskej hranici, ktorú tvoril polorozpadnutý plot. Nedalo nám to a tak sme aspoň jednou nohou vkročili do Číny. Zlou cestou sme sa dostali k jazeru Karakul, ktoré je meteorického pôvodu.  Na tachometri nám naskočilo pekné okrúhle číslo 80000. Bolo nádherné a hralo všetkými odtieňmi modrej a zelenej farby. Bohužiaľ začal silný lejak, a preto sme rýchlo pokračovali ďalej. Viditeľnosť bola takmer nulová. Asi po pol hodine sme sa dostali k rozvodnenej riečke, cez ktorú nebol most. Našťastie prestalo pršať. Po chvíli z druhej strany prišla stará Audi 80. Spoločne sme  zistili hĺbku (cca 25cm). Najprv prešli oni a potom  my. Teda Niki šla pešo cez vodu.  Po chvíli znovu svietilo slnko. No boli sme premočení a pri teplote 6°C nám bolo dosť zima. Cestou k hraniciam sme  museli prejsť ešte jeden menší brod. Tadžická colnica bola hore na kopci. Čakanie nám spríjemnil vojak, ktorý nás pozval  dnu  na čaj a keksy. Všetko prebehlo hladko. Letmo skontrolovali pasy, batožinu ani nepozerali. Kirgizská colnica bola vzdialená asi 10 km dolu pod kopcom.  Klesajúca cesta  bola bez asfaltu, tvorená červenou hlinou.  Ak by nám tu pršalo, nemali by sme šancu prejsť. Colníci boli milí, pozvali nás dnu do tepla. Vypisovanie deklarácie sme si spríjemňovali obdivovaním skrine, ktorá bola polepená rôznymi nálepkami od cestovateľov. Medzi inými bola aj veľká nálepka vo formáte A4 zo Slovenska alebo Pohľadnice z ciest – ktorí vyrazili na cestu mesiac pred nami a vrátili sa 3,5 mesiacu po nás. Posledné kilometre tohto ťažkého dňa nás doviedli do Sary Tash, kde sme sa ubytovali. Bol to v podstate rodinný dom bez kúpeľne. Pri dohadovaní ubytovanie nastala vtipná situácia. Niki stretla motorkárov. Rukami nohami sa dorozumievali  sčasti po rusky, sčasti po anglicky. Po chvíli sa ozvala veta: „A po Česky by to nešlo?“. Bolo jasné odkiaľ sú. :) Pýtali sa odkiaľ ideme. Po odpovedi z Pamíru, nechápavo krútili hlavami a odpovedali slovami: “To na hentom ste prešli Pamír.“ Pri spoločnej večeri sme si vymenili skúsenosti a porozprávali zážitky. Izby boli útulné, všetko bolo obložené kobercami a spalo sa na zemi. Celú noc  bolo Niki zle a vracala.

15.7.2016

Museli sme sa pohnúť ďalej, rozlúčili sme sa s Čechmi, venovali im Tadžickú SIM kartu, pretože na nej ešte boli využiteľné dáta. Cestou do Oshu sme videli peknú zelenú prírodu, kone ovce, somárikov a jurty. Samotný Osh sa nám nepáčil, mesto bolo veľké a chaotickej s neprehľadnou premávkou. Sklamalo nás aj múzeum, ktoré je oveľa menšie ako sa zdá na fotkách a vystavené artefakty sú viac než úbohé, skôr sa nám zdalo, že nasilu pozbierali nejaké staré vázy aby tam aspoň niečo bolo. Cesta ďalej nás viedla cez dediny s rozbitými cestami, kde pobehovalo veľké množstvo ľudí, celkovo sa nám tento kraj nepáčil. Už za tmy sme prešli okolo vodnej elektrárne na kopcoch, jazda bola nebezpečná kvôli bezohľadným vodičom, ktorí nevypínali diaľkové svetlá. Zastavili sme sa hneď v prvom hotely pri ceste, Boris zajedal izbu, museli sme však počkať kým upracú. Zobrali sme si potrebné veci, zamkli motorku a šli čakať na recepciu, zrazu nám však zahlásili, že izbu nemajú. Nerozumeli sme, že prečo ale museli sme odisť. Našli sme ďalší hotel v meste Karakol, kde nám veľmi milá teta tvrdila, že má plno a previedla nás po prázdnych izbách. Opäť sme nepochopili situáciu, ale keď na nás videla akí sme už unavení, zľutovala sa nad nami a nechala nás prespať v suteréne, kde mala jednu posteľ a jednu rozkladaciu nám ešte priniesla. Samozrejme sprcha k dispozícii nebola, tak sme sa aspoň opláchli v lavóre v malej kúpeľni. 

16.7.2016

Motorka sa naďalej prehrievala, rozhodli sme sa, že ju nebudeme rozoberať a opravovať ale budeme dolievať chladiacu kvapalinu. Taktiež sme zistili, že sa vypálila  poistka ventilátora. Prešli sme ďalším horským prechodom, na vrchole nás čakal tunel. Príroda bola krásna zelená plná zvierat a júrt. V meste Kara Balta Boris zahlásil: “ No a už ideme domov.“ Totiž  v tomto meste sa cesta stáčala na západ do Kazachstanu. V rámci uvoľnenia miesta v kufroch sme zahodili nepotrebný sveter. Minuli sme posledné peniaze a hor sa do Kazachstanu. Na hraniciach bol dosť dlhý rad. Trochu sme sa popredbiehali, ale aj napriek tomu sme čakali asi hodinu. Čakanie nám spríjemňovali domáci, ktorí sa nás neustále pýtali odkiaľ sme, kadiaľ ideme, kam ideme, koľko dní ideme, akej značky je motorka, aký je objem motora, aká je spotreba. Pri hraničnej kontrole nás rozdelili. Niki šla pešo do budovy  a Boris  s motorkou cez bránu. Najväčší problém mali s tým, že či potrebujeme víza do Kirgizstanu alebo nie. Len nechápeme, prečo to riešili pri výstupe a nie pri vstupe. Následne prebehla rýchla kontrola kufrov a tankvaku. Jediné čo ich zaujalo bol teleskopický obušok. Pýtali sa na čo to je. Odpovedali sme im, že na banditov. S úsmevom odpovedali: „ U banditov yesť pistolet.“ Na kazašskej strane nás rýchlo vybavili a mohli pokračovať v ceste. V prvom meste sme zastavili na nákup. Bol to značný rozdiel oproti Kirgizstanu. V regáloch mali tovar ako u nás, dalo sa bez problémov platiť kartou. Lacný hotel sme našli 20 km pred mestom Taraz. Vlastnil ho milý manželský pár. Dali sme si vifónku, trošku vodky na dezinfekciu, ale nepomohla lebo žalúdočné problémy nás sprevádzali ďalej.

17.7.2016

Ráno sme sa niekoľko krát vystriedali na záchode. Doliali sme chladiacu kvapalinu a rýchlo pokračovali ďalej. Na ceste bolo neskutočné teplo a bolo nám zle. Takmer sme sa nezastavovali, chceli sme prejsť čo najviac kilometrov. Osviežili sme sa vodou v reštaurácii, kde okrem rýb neponúkali nič iné. Borisovi bolo celý deň zle, navečer sme sa ubytovali v moteli s veľmi nepríjemným personálom  a bez kúpeľne.

18.7.2016

Ráno sme v meste Kyzylorda nakúpili v európskom štýle a dopriali si výdatné raňajky na lavičke pred supermarketom. Okrem tankovania sme nestáli. Asi 100km pred Bajkonúrom sme stretli dve zelené felície z expedície Feldou do Číny.  V meste Bajkonur sú 2 múzeá jedno je prístupné verejnosti a druhé len na povolenie. Aspoň takto nám to povedal Vladimír. Mesto je však kolom dokola oplotené a nepustili nás dnu vojaci, nakoľko sme nemali priepustku. Borisove žalúdočné problémy pretrvávali, takže nadobudol početné skúsenosti s kazašskými verejnými toaletami, ktoré sú veľmi svojské, postrácajúce akýkoľvek luxus alebo možnosť súkromia, nakoľko mnohé nemajú ani dvere, iba múrik pred vchodom. V ten deň sme prekonali ešte množstvo kilometrov, až sme sa dostali k odbočke na mesto Yrgyz, potrebovali sme tankovať a začali sme rozmýšľať aj nad tým, že kde prenocujeme. Spýtali sme sa a bolo nám povedané, že najbližšie mesto je 200 km. Toľko benzínu sme už nemali, a vraj v meste Yrgyz, ktoré bolo 25km od cesty nájdeme benzínku aj gostinicu. Rozhodli sme sa tam ísť, podarilo sa nám natankovať, aj gostinicu sme našli, bola však už dlho nefunkčná. Objavil sa pri nás jeden chlapec, ktorý tvrdil, že jeho známy majú hostel, tak sa Boris rozhodol, že sa tam pôjde pozrieť. Niki ostala strážiť motorku, zastavil sa pri nej jeden muž a ponúkol sa, že u neho môžeme prespať, vraj jeho dom nájdeme oproti múzeu. Veľmi sme sa neskôr čudovali, že mesto malo múzeum, nakoľko ani chodníky nemali a na ceste bol piesok. Borisov stav sa zhoršoval a podarilo sa mu ovracať dvor našich budúcich hostiteľov. Keď sa vrátil k motorke, bolo jasné, že treba konať. Ako zázrakom išla okolo sanitka. Niki ju stopla a jednoduchou gestikuláciou naznačila, že Boris čupiaci pri motorke má žalúdočné problémy, hneď ho chceli naložiť, ale motorka nemohla ostať na ulici a tak sme sa prebrodili pieskom k nemocnici a zaparkovali. Ujal sa nás mladý lekár a Boris dostal, tabletky aj dve injekcie. Nemocnica bola viac než chudobná, netiekla v nej voda a sestričky ju museli nosiť  vo veľkých kýbľoch. Taktiež nemala toalety, takže bolo nutné používať latrínu asi 100 m za budovou. Napriek všetkým nedostatkom dali Borisa dokopy a po infúziách sa cítil oveľa lepšie, dokonca nám dve ďalšie infúzie aj na cestu zabalili. Mladý lekár by nás tam aj nechal prespať, ale došiel si nás pozrieť jeho nadriadený, ktorý rozhodol, že musíme okamžite odísť. Nakoniec sa nad nami zľutoval sanitkár a zobral si nás k sebe domov. Mal veľmi zvláštne zariadený byt, nemal žiadny nábytok a aj na stenách viseli koberce. Samozrejme nemohla chýbať ani veľká plazmová telka, aj keď spávali na zemi. Kúpeľňa chýbala, tak sme sa museli osprchovať v skrini na dvore, ktorá bola prerobená na sprchovaciu kabínu.

19.7.2016

Vzhľadom na podmienky, sme sa celkom dobre vyspali a v podstate sme boli šťastní, že bolo kde. Raňajky sme slušne odmietli vyhovárajúc sa na žalúdočné problémy a takticky sme zamlčali, že nás na ne prešla chuť keď sme videli ten špinavý stôl a kopec múch. Sanitkár od nás nechcel vziať peniaze, rozlúčili sme sa a vyrazili.  Pokračovali sme do Aktobe, cesta bola dlhá nudná a bolo teplo. Navečer sme dorazili do Uralsku, boli sme späť v Európe. A bolo to aj hneď vidno, hlavne na peknom hoteli, ktorý sme si našli. Na našu otázku na recepcii, že kde majú kúpeľňu, odpovedala ešte stále šikmo oká recepčná s prekvapeným pohľadom, že samozrejme, že na izbe. Tak po našich skúsenostiach a sprche v Narnii z predchádzajúceho dňa sa nám nemôže čudovať. Izba bola krásna, čistá s posteľou a skutočne tam bola kúpeľňa. Chvíľu sme obdivovali splachovací záchod a rozhodli sme sa, že vyskúšame v meste nejakú reštauráciu. V prvej nás neobslúžili lebo mali veľký frmol, v druhej sa nám podarilo objednať aj keď podľa názvu sme nevedeli, že čo to bude. Nakoniec to bolo kuracie mäso a my sme sa výborne najedli.

20.7.2016

Hneď ráno sa nám podarilo zablúdiť, keď nás poslali po zlej ceste. Nakoniec sme nabrali správny smer do Ruska, cesta však bola neskutočne rozbitá. Na jednom lepšom úseku nás zastavili policajti a dali nám pokutu za prekročenie rýchlosti. Pôvodná pokuta mala byť 100 dolárov, my sme však už skoro nemali peniaze, tak sme im dali posledné čo nám ostali, 5 dolárov, 5 eur a 600 rubľov. Prekročili sme hranice a opäť sme mali prasknutý rám. V Rusku sme zastavili, hneď na prvej benzínke, chceli sme kúpiť vodu a začali sme rátať posledné mince čo nám ostali. Išiel okolo jeden muž spýtal sa nás odkiaľ sme a prihodil nám do rozsypaných mincí asi 40 rubľov. Na pumpe bola veľmi zlatá teta, ktorá keď si vypočula náš príbeh, nám chcela dať vodu dokonca zadarmo. Po chvíli sa prišla s nami odfotiť. Medzitým sa objavil aj nejaký muž od vedľa z kaviarne s tým, že nám pomôže so zváraním, dokonca sa na nás prišli pozrieť aj policajti, boli však priateľskí. Teta s pumpy nás nabalila keksíkmi a presunuli sme sa ku kaviarni, kde nám ponúkli obed, čaj, čokoládu, nocľah a dokonca sme dostali aj šiltovky s logom. Vysvetlili sme im, že nemáme peniaze, ale žiadne ani nechceli. Došiel chalan na Nive s nápisom Land Niver a doniesol zváračku. Opravili sme rám, poďakovali a šli ďalej. Po Saratov bola zase extrémne zlá cesta. Počas oddychu sa pri nás pristavil mladý chalan, ktorý nám dal telefónne číslo. Vraj ak budeme hocičo potrebovať, nech sa ozveme. V samotnom Saratove sme do noci hľadali ubytovanie, nakoniec nám ho pomohli nájsť motorkári, ktorých sme stretli.

21.7.2016

Naraňajkovali sme sa v supermarkete a dostali vizitku od okoloidúceho pána, vraj keď budeme mať problém nech zavoláme. Pár km za mestom Borisoglebsk sme sa napojili na rovnakú cestu, ktorou sme prišli. Prejsť mesto Voronezh zabralo veľmi veľa času, keďže nemajú obchvat. Pred Kurskom začalo pršať. Po nákupe nejakých suvenírov domov sme našli malú gostinicu.

22.7.2016

Ráno bola zima a pršalo. Na rusko-ukrajinskej hranici sme sa dostali do potýčky s colníkmi, ktorí od nás chceli kazašsko-ruskú deklaráciu od motorky, ktorú sme však ani nemali. Po pár nepríjemných rečiach a potom ako nás skoro poslali naspäť na kazašské hranice sa to vyriešilo tak, že si zobrali tadžicko - kirgizskú deklaráciu a boli spokojní. Ukrajinci nás asi 2 hodiny zdržovali, nakoľko mali nariadené, že všetci motorkári sú noční vlci a treba ich preveriť. Nekonečné fotografovanie zo všetkých strán a pýtanie sa na celý priebeh výletu nás dosť otravoval. Konečne nás poslali k výstupnej závore. Avšak ešte sa našiel colník, ktorý nás nevidel. Tak sme sa museli otočiť a ísť sa mu ukázať. Začal sa nás vypytovať odkiaľ ideme. Po odpovedi z Pamíru len vykríkol otázku: „ Na tejto motorke?“ Jeho kolega dodal: „ Ano, ale dolámali všetko čo sa dalo“.  Celé hranice nám trvalo prejsť asi 5 hodín. Vydali sme sa smer Kyjev a za mestom našli malý pekný hotel za 15 eur.

23.7.2016

Po omelete v reštaurácii sme si to namierili domov, čakalo nás ešte veľa kilometrov ale už sme sa nevedeli dočkať, kedy budeme doma. Cesta bola nudná a dlhá. Jediným spestrením bola Zakarpatská Ukrajina, kde je nádherná príroda a veľa nových hotelov.  Slovenské hranice sme prešli bez problémov, slovenskému colníkovi skoro vypadli oči, keď sa dozvedel odkiaľ ideme. Už bola tma keď sme sa zastavili občerstviť sa na pumpe. Stretli sme tu  dvoch chalanov, ktorí sa práve vracali z Nordkapu. V Banskej Bystrici sme sa ešte zastavili na hambáč a domov sme dorazili nadránom. Boli sme veľmi unavení a šťastní. Ešte dve hodiny sme sa rozprávali s rodinou o svojich zážitkoch.

Záver

Toto bola naša prvá cesta do Ázie. Čítali sme  množstvo cestopisov a článkov. No aj napriek tomu sme mali obavy. Zvyknutí na  európske pomery sme  nechápali pohostinnosti miestnych ľudí, o ktorej všade veľa písali. Tak isto bolo pre nás veľkou neznámou to ako to bude na hraniciach. Nakoniec sme na cestu vyrazili  s myšlienkou, že ak to nebudeme zvládať tak to proste vzdáme a otočíme sa domov. ALE... Zvládli sme to. Museli sme čeliť rôznym problémom, či už žalúdočným alebo s motorkou. Naučili sme sa pár slov a viet po rusky. Spoznali sme kopec nových a milých ľudí, ktorí nám podali pomocnú ruku  aj keď nás vôbec nepoznali  a nič za to nechceli. Áziu, ľudí a ich jednoduchý životný štýl sme si zamilovali. Počiatočnú nedôveru  a nechápavosť našich rodín a kamarátov vystriedalo uznanie. Vieme že tento rok sme si latku nastavili poriadne vysoko a prekonať ju nebude jednoduché. Do Ázie máme v pláne sa určite vrátiť.  Turecko Gruzínsko Arménsko je pre nás kraj neprebádaný. A kto vie  možno sa raz dostaneme aj do Magadanu alebo Japonska pred továreň Yamaha.

Fakty na záver

Počet dní: 32
Prejdené krajiny: 7
Najdrahší benzín: Slovensko
Najlacnejší benzín: Turkmenistan(cca 25centov)
Počet litrov: 626,7
Počet prejdených km: 15229
Najvyššia nadmorská výška : 4655 m.n.m
Počet zváraní: 7


  • Chcete sa aj vy vybrať do Kirgizska? Poďte s nami na výlet v spoločnosti ďalších dobrodruhov rovnakej krvnej skupiny: Kirgizsko pre Dobrodruhov 2019.
Komentáre Disqus