Môj 2-mesačný trip po Balkáne

Moja cesta sa ‘začala’ už v máji 2015, kedy som sa prihlásila na volunteering v Skopje a hneď po tom, čo som dostala akceptačný mail, plány mohli začať. Do Macedónska som cestovala cez Istanbul, kde som zažila týždeň tureckej pohostinnosti, skvelého jedla a hudby, všadeprítomnej okázalej krásy, ale aj domáceho hot blood naturelu.

Turecko ma privítalo svojsky. Hneď v prvý deň, rovno po vysadnutí z letiskového airport shuttle na centrálnom námestí Taksim, mi do očí vrazili početné policajné autobusy a pred nimi stojace ozbrojené jednotky, dohliadajúce na poriadok v uliciach. Neznalá pomerov som neskôr zistila, že Istanbul práve hostí svetoznámu prehliadku Gay Pride. Tisíce domácich i turistov sa vybrali do ulíc, tancujúc a oslavujúc v radostnej atmosfére. Avšak len čo sa skupina účastníkov odhodlala skandovať heslá proti domácemu prezidentovi Erdoganovi, polícia zakročila vodnými delami a slzným plynom. Kamarát Dogan ma nezabudol ubezpečiť, že lepší čas na návštevu jeho mesta som si ani nemohla vybrať. Turistický zážitok par excellence.

Ďalšie dni sa niesli v pokojnejšom turistickom duchu. Moji couchsurfing hostitelia mi ukázali skvosty ako je výnimočná Hagia Sofia, Modrá mešita Sultána Ahmeta, orientálny Grand Bazaar či obrovský Spice Bazaar, až po nadpozemský Bosphorus Strait, kde vnemy nestačia absorbovať okolitú krásu. Keď som si pred rokmi čítala knihu Istanbul od nobelového Orhana Pamuka, nechápala som, ako môže básniť o vôňach a zvukoch jedného prieplavu na dvestopäťdesiatich stranách, no na mieste som pochopila. Rybári na Galata bridge, čajky, hlučné lode, spev muezínov i vône pouličných stánkov, kde sa bez prestania vypráža sladká lokma, to všetko tvorí jedinečnú atmosféru tureckého najľudnatejšieho mesta.

 

Domáci vám radi vyrozprávajú príbehy o Hagii Sofii, ktorá bola pôvodne kresťanským kostolom, neskôr mešitou a dnes múzeom, či o Modrej mešite, kde sa podľa legendy architekt pomýlil medzi tureckým slovom 6 a modrý (rozdiel v turečtine len v jednej hláske), a tak postavil mešitu so šiestimi minaretmi namiesto modrého chrámu (pravdou však je, že vnútri je vykladaná modrými kachličkami), alebo o Grand Bazaar, ktorý má 61 uličiek a viac ako 3000 obchodíkov. No ak ste presýtení turistickými plnkami, ukážu vám i domácke vychytávky. Takou je určite strecha jednej obyčajnej robotníckej budovy, kde prebieha rekonštrukcia v plnom prúde. Tuzemákov však neodradí ani montérkový ujo robotník vyberajúci 1 euro (nie tureckú líru!), a tak vystupujeme na samotný vrch. Výhľad na mesto i prieliv stojí za to! Kamoška Sevil dokonca sebavedomo tvrdí, že v úvode (neviem ktorej) bondovky vraj (neviem ktorý) Bond zvádza súboj s nepriateľom práve na tejto streche. Čo viac si môžeš priať.

V posledný deň sa zo 14-miliónového Istanbulu vyberáme trajektom na jeden zo štyroch neďalekých Princes’ Islands (a to bol vraj Istanbul koncom júna vyprázdnený kvôli prázdninujúcim študentom a postiacim veriacim, keďže je ramadán), kde sa na  pláži čvachtajúc obzeráme za rušným veľkomestom a skúšame domácu Rakı. Milý Istanbul, chýbaš.

Z Istanbulu letím do pre mňa neznámeho Skopje a neviem sa dočkať, kedy stretnem ďalších dobrovoľníkov. Letisko Alexandra Veľkého mi popravde veľkosťou pripomína košické letisko v Barci a hlavná “Skopska avtobuska stanica” snáď tú vo Vyšných Hámroch. Železničná stanica je ako po výbuchu, nie však kvôli rekonštrukciám. Prekračovanie zbúraných (!) múrov na ceste k dvom pracujúcim priehradkám patrí asi k domácim adrenalínovým športom.

 

Centrum mesta na mňa pôsobí podobne rozpačito, zmes monumentálnych sôch Alexandra Veľkého, jeho otca Filipa II. Macedónskeho a ich všakovakých rodinných príslušníkov, dovezené palmy na brehu rieky Vardar, londýnske Double Decker autobusy v uliciach, vládne budovy v pompéznom antickom štýle či vysvietený Millenium Cross (Las Vegas style) nad mestom, to všetko vytvára zvláštnu ‘macedónsku’ zmesku. Domáci nám ochotne vysvetľujú, že kríž postavili len nedávno, aby demonštrovali ‘ich’ kresťanskú kultúru navzdory vzmáhajúcej sa ‘albánskej’ moslimskej. V júli sme ešte mali možnosť vidieť aj protivládnych demonštrantov, kempujúcich pred budovou parlamentu či vládnych priaznivcov, kempujúcich v menšom počte. Nepokoje tu trvali 3 mesiace, dôvodom bola skorumpovaná vláda, ale aj jej projekt “Skopje 2014”. Cieľom projektu je nezmyselná výstavba pompéznych budov, kde najnovším prírastkom mala byť replika London Eye v rieke blízko centra, ľudia však vyšli do ulíc znova. Mojou najobľúbenejšou časťou je Staré mesto alebo Turkish Bazaar, či po domácky Stara Čaršija. Trh tu pôsobí autenticky, rušne, jedlá sú voňavé a muzika hlučná. Albánsku štvrť mesta oddeľuje starobylá pevnosť Kale, zaujímavý je aj prírodný Canyon Matka (maternica po macedónsky) asi 30 minút túrou do kopca. Potešila nás i autentická 5-násobná rómska svadba na ihrisku, vyblýskaná a štedrá aj pre všetkých okoloidúcich.

Medzi tunajšie atrakcie, bohužiaľ, radím aj domáce banky, kde sme na otvorenie obyčajného účtu čakali viac ako dva týždne, vypisujúc početné dokumenty a vkladajúc peniaze, nie však hocijaké. Domáci denár nám odmietli, prečo vraj mám denáre ako zahraniční turisti, vložia mi len eurá. Inokedy zasa nepracujú hodinu pred záverečnou, chcú už ísť domov! Polícia funguje podobne, zaregistrovať sa musí do dvoch dní každý stranger, zákon tu povoľuje dvojdňový beztrestný prechod cez krajinu. Úradníci vás zaregistrujú len osobne s pasom a vyplnenými dokumentmi, znova a znova pri každom vycestovaní z krajiny.

 

Z hlavného mesta sa presúvame na juh krajiny do mesta Struga pri jazere Ohrid. V Struge vyviera rieka Čierny Drin, ktorá sa priamo v centre vlieva do Ohridu. Zaujímavé však je, že v rieke sa kúpe každý a kto si z mosta do nej neskočí, akoby v Struge ani nebol. Struga je pre domácich letnou destináciou, pre nás je ňou mesto Ohrid. Ohrid žije turizmom, nightlife prekvitá, stánky a reštaurácie sú všade, rovnako aj pláže či historické pamiatky. Rybárske dedinky nás nakŕmili tými najlepšími čerstvými špecialitami, my sa ale poberáme do neďalekej Bitoly – druhého najväčšieho mesta Macedónska. Bitola má podmanivé centrum, promenáda žije dňom i nocou, no mimo nej sa trocha nudíme a ideme do dedinky Sveti Naum. Chvály boli oprávnené, dedina je súčasťou Národného parku Galičica - samotná hora Galičica, jazierka i kláštor nám pripomínajú Slovenský raj. Podobne sú na tom Vevchani, dedinka s jazierkami a parkami, tu sa však ocitáme na samostatnom ‘autonómnom‘ území. Obyvatelia Vevchan si vymysleli vlastný pas a vlastnú menu. Turizmus nadovšetko.

Z Macedónska to máme blízko do Kosova, a teda hlavné mesto Priština je našou ďalšou destináciou. Okrem toho, že sa tam viac-menej nič nenachádza, parlamentné budovy sídlia v obyčajných panelákoch a nápisy sú namaľované na ich stenách, na vŕšku nás upútali vypálené ‘srbské’ domy ešte z čias vojenského konfliktu. Príbehy domácich sa líšia, názory častokrát ešte viac. V Prištine si obzeráme monument Kosovo Newborn s vlajkami štátov, ktoré ich nezávislosť uznali (počet 109), bavia nás aj názvy ulíc a námestí, ktoré nesú mená amerických prezidentov a generálov. Nezáleží dokonca ani na spellingu – Pruga Bill Klinton.

Pri cestách po Balkáne je pas záležitosťou prepotrebnou. Ruský pas (aj v prípade, že kamoška vlastnila residence permit s berlínskou adresou) znamená otočku priamo na hranici. Dojímavé však bolo, ako zázračne pôsobí Česko/Slovensko v domácom kontexte. Jednou z naj otázok bola zvedavosť čašníka “Rany zahojené?” s kompletným dovysvetlením ‘juhoslovanskej’ situácie. Je priam bežné, že vás stranger na ulici upozorní, že do Albánska by sa osobne nevybral, a to už z rôznych dôvodov. A teda naša ďalšia cesta vedie do Tirany cez nádherný prímorský Durres.

Vlak z Macedónska do albánskej metropoly do úvahy nepripadal, keďže vlaky a železničné spoje tam zapadli prachom vraj pre malý záujem. Čakáme teda na autobus, nočný spoj nám však nezastavil. Skúšame to znova ráno a po strastiplnom čakaní na hranici sa konečne ocitáme v Albánsku! Príroda je suchá, takmer africkoidná, v uliciach vládne talianska atmosféra. Tirana nás víta extrémnou pohostinnosťou, ceny sú skutočne nízke a majiteľ hostela nás poteší nielen zľavou, ponúka nám tekuté či bylinkové domáce produkty... V Albánsku je ľahké nadobudnúť dojem, že mám veľa peňazí, veľa je tam iba tých nuliek. Tamojšia leka je len (!) jednou stotinou eura.

Začiatkom septembra sa už presúvam do gréckych Thessaloník, po balkánsky Solún. Na trase Skopje - Thessaloniki, i keď je to hlavná trať z Európy do Grécka, premávajú len dva medzištátne rýchliky (ráno a večer) a dva osobné vlaky (tiež ráno a večer). Rýchliky preto stoja v každej stanici a môj vlak mal meškanie viac ako 3 hodiny. Aj keď som cestovala presne v čase “kolapsu” na macedónsko-gréckej hranici kvôli tisícom utečencov, prechod bol maximálne hladký. Cestujúci do Grécka boli pred hranicou presunutí do autobusov a prechádzali iným priechodom, vlakový bol vyhradený len pre utečencov.

 

Thessaloniki mi vyrážajú dych. Časti prímorské či historické, nočná promenáda i turistické miesta. Mesto je druhým najväčším gréckym prístavom i ekonomicko-kultúrnym centrom, históriu nasávam v múzeách i v uliciach. Z Thessaloník sa presúvam pravidelným Ktel autobusom na Chalchidiki, vyberám si rezort Nea Potidea na prvom výbežku z troch polostrovov. Grécko u mňa ‘napoprvé‘ - nikto ma neupozornil na toľkú nádheru - varujú ma pred nadpozemskou krásou južných ostrovov. Vraj to ešte len uvidím. Azúrové more, medúzy, slnko, chill a pohodička...

 

Principiálne si tu dávam pozor a pri opise mojich letných dobrovoľníckych aktivít spomínam len a len Fyrom (Macedonia je v Grécku región v severnej časti krajiny), svoj uterák však neoklamem. V Struge som si ako suvenír kúpila plážovú osušku, ktorá je červeno-žltá (macedónske farby), zobrazuje nápis Macedonia a symboly ‘gréckeho slnka’, tzv. Vergina sun, resp. Macedonian sun (grécky antický symbol). Netušila som, koľko upozornení mi v Grécku toto ‘nesprávne a vymyslené’ vyobrazenie prinesie! Atény ma však čakajú, a teda uterák si balím. Hlavné mesto ohúri. Jednak svojou megalomanskou veľkosťou, citeľnou históriou, obrovskými antickými bazármi či staručkými bookstores. Univerzitné budovy a ich vychytané knižnice môžu kľudne figurovať vo filmoch o Harrym Potterovi, vojenské stráže pred parlamentom zaujmú každého turistu. Parlamentné námestie Syntagma vždy v nedeľu o jedenástej predvedie výmenu vojenskej stráže aj so starobylým rituálom v tradičných odevoch, mňa však zaujíma svetoznámy Parthenon.

Davy ma neodradili, stánok som navštívila rovno dvakrát. Zničený perzskou inváziou, dnes rekonštruovaný, je magnetom nielen pre stovky ázijských snappers. Krochkám pri pohľade na chrám, ale aj exkluzívny výhľad na mesto. Preplnený Acropolis je snáď samozrejmosť, prvý Olympijský štadión už nezaujímal toľké masy. Panathinaiko Stadio hostil prvé moderné letné Olympijské hry v roku 1896 a na Olympiáde 2004 hostil lukostreľbu. Štadión komplet z mramoru je pamätníkom i pre basketbalových nadšencov, roku 1968 tu Atény porazili Slaviu Praha na FIBA European Cup Winner's Cup. 

 

V Aténach si vychutnávam spoločnosť ďalších cestovateľov, ktorí mi radia vychytávky v našom extra lacnom študentskom bývaníčku. Zážitkom je pre mňa 50-ročný brazílsky spisovateľ, ktorý komunikuje výlučne cez google translator, samozrejme, pokiaľ nehovoríte portugalsky. Vybral sa naprieč 22 európskym krajinám počas dvoch rokov a píše manuál pre cestovateľov nehovoriacich žiadnou angličtinou. Nezabudol mi pripomenúť, že na Slovensku už bol a situáciu nevnímal ako zrovna najpríjemnejšiu. Z Atén už letím priamo do Bratislavy a ‘užívam’ si ten 20-stupňový teplotný rozdiel. Grécko prenádherné, držím ti palce!