Banská Štiavnica, Starý zámok, ako sa z kostola hrad stal

Ak spravíte z kostola pevnosť, kto bude jeho najlepším obyvateľom? Mnísi? Nie úplne. Vojaci? Asi nie. Mnísi vojaci? Je to trochu mačkopes, ale áno! Údajne sa čosi také udialo v Banskej Štiavnici. Keď opevnili starý kostol a pretvorili ho na pevnosť, nasťahovali sa do nej templári. Údajne. Či to je, alebo nie je pravda, je otázka pre historikov. Pre naše rozprávanie je zaujímavé, že asketickí  bojoví mnísi nie vždy dodržiavali regule svojho rádu a odolávali volaniu prírody.

Červení mnísi

Podľa povesti za čias richtárovania richtára Cherubína prišli do Štiavnice červení mnísi. Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho, jednoducho templári.  Údajne sa už v tom čase hromadili obvinenia proti rádu a v tichosti sa hovorilo o snahe smerujúcej k jeho zrušeniu. Napriek tomu sa v banskom mestečku veľmi dobre uviedli. Potlačili drobnú kriminalitu, pochytali zlodejov, zabezpečili cesty v hlbokých lesoch a ľudia ich mali radi. Keď sa stratili dve mladé dámy z urodzených a bohatých rodín, Gertrúda a Klotilda, ešte aj rytieri sa pustili do intenzívneho pátrania.  Bezvýsledne.  Až na brata Alfonza, územčistého Taliana, ktorí našiel, tam kde nikto nehľadal. Vysliedil svojich spolubratov, Siegfrida a Arnulfa, ako pred oltárom v kostole vyberajú kamene z dlážky a zostupujú do podzemných priestoroch. Tam kdesi pod zemou, v komôrkach, sa starali o stratené ženy. Dôkladne a po všetkých stránkach. Predstaveného rádu, komtúra obišli mrákoty, ale zachoval si chladnú hlavu. Dokonca až príliš. Činnosť pánov bratov ho inšpirovala k nápadu, ktorý sa mu neskôr kruto vypomstil.  Ján Domasta vo svojich Povestiach o hradoch píše: Unesené pekné ženy sú im skutočnou zábezpekou istej budúcnosti. Ako povedali, vo vhodnej chvíli zájdu s nimi nočnou hodinou až niekam ku Hronu za bieleho dňa sa budú vracať, akoby ich boli tam kdesi vyslobodili z rúk surových únoscov. Po čase, keď už Siegfrid a Arnulf, nebudú musieť zotrvávať v reholi, rodičia ochotne vyhovejú prosbám svojich dcér a dajú ich ruky hrdinským záchrancom. Aj mesto ich bude oboch oslavovať a bude žičiť ich manželskému zväzku. Dobre si to vyhútali! Komtur Henrich plánoval inšpirovať sa vyhliadkou na spokojný a zabezpečený rodinný život podľa vzoru svojich podriadených. Žiaľ, neodhadol dve veci. Prvá, že zapliesť sa s dvoma ženami, ktoré by ho radi nazývali manželom nebude dobrý nápad. Druhá, že po večerných bohoslužbách treba vždy kostol dobre skontrolovať.  Tak sa stalo, že akýsi žobrák ostal na noc v kostole Starého zámku zavretý na noc. V noci uvidel ako bratia vzorne zabezpečujú dobré zdravie svojich unesených dám. Druhý deň všetko rozpovedal richtárovi a richtár podporený hnevom jednej z dvoch ohrdnutých žien komtura Henricha, rozbehol vyšetrovania. Henrich odvisol na šibenici a ostatní templári po niekoľkodňovom pokání museli opustiť mesto.

Banská Štiavnica

Prepadnutie

Románska trojloďová bazilika bola na mieste dnešného Starého zámku postavená v prvej tretine 13. storočia. Spolu s ňou bol postavený dvojpodlažný karner (stavbe určená na uchovávanie kostí) sv. Michala. V 14.storočí túto stavbu vyzdobili ornamentálnou maľbou, ktorej zbytky sú viditeľné dodnes. Ďalšie storočie prinieslo výrazné zmeny.  V polovici 15. storočia prepadli Banskú Štiavnicu odporcovia Ladislava V. Pohrobka a jeho matky. Mesto nielenže vyplienili, ale ešte založili niekoľko požiarov, ktoré zničili väčšiu časť mestskej zástavby.  Farský Kostol Panny Márie bol preto opevnený baštami, areál doplnili vstupná bránová veža a obytná veža Himmelreich.  Románska bazilika bol prebudovaná na trojloďový neskorogotický chrám. Práve táto prestavba sa prisudzuje rádu templárov.  Dnešný charakter získala pevnosť medzi rokmi 1546 až 1559. Turecké ohrozenie, ktoré výrazne vzrástlo po roku 1541, kedy vojaci Osmanskej ríše obsadili Budín, prinieslo potrebu ochrany bohatstva plynúce z rudných baní stredného Slovenska.  Stavitelia najskôr zbúrali klenbu strednej lode kostola, zamurovali triumfálny oblúk aj arkády oddeľujúce trojlodie. Stavba dostala dnešnú podobu obdĺžnika s uzatvoreným centrálnym nádvorím. Palácová časť bola zvýšená o jedno poschodie, ktoré doplnili delové strieľne a rohové vežičky určené na pozorovanie okolia. Delenie vnútorných priestorov viedlo k vzniku zbrojnice, skladov a ubytovacích priestorov pre hradnú posádku. Vstup do hradu doplnili o delovú baštu v tesnom susedstve románskeho karneru.  Starý zámok nakoniec nemusel odolávať tureckému vojsku. V roku 1679 odolal plieneniu povstaleckých vojsk sedmohradského kniežaťa Imricha Tököliho. Nakoniec to bolo jediné skutočné z vojny plynúce nebezpečenstvo. Zaujímavé je, že v 19. storočí časť zámku poslúžila potrebám mestskej polície, iná časť zasa ako mestská ľadovňa predajcov mäsa, ale aj ako mestský archív, knižnica a telocvičňa.

Banská Štiavnica

Expozície

Muzeálnym účelom slúži objekt od 1. júla 1900. Vďaka iniciatíve A. Goldbrunnera tu otvorili Mestské múzeum, predchodcu dnešného Slovenského baníckeho múzea. Baníctvu tu, ale nie sú venované žiadne expozície (správnejšie len veľmi okrajovo). Tematicky sa expozície delia na: Baroková plastiku, Umenie kováčov, Fajkársku dieľňu, Strelecké terče a historické zbrane, Archeologickú expozíciu, Maketu oltára Majstra M.S. z r. 1506, Expozíciu historických hodín a zvonov, Himmelreich – žalár a mučiareň. Podľa tohto výpočtu to vyzerá na klasické, trochu nudné múzeum. Vôbec to tak nie je. Expozície v Starom zámku sú dobre vyvážené a nezahltia návštevníka obrovským množstvom exponátov a nezvládnuteľným množstvom informácií. Špičkovou záležitosťou je Baroková plastika. Dovolím si to napísať ja, takmer odporca barokového výtvarného prejavu! Barokovou plastikou sa rozumejú sem prenesené pôvodné drevené tabule a plastiky z banskoštiavnickej Kalvárie. Diela, ktorým nemožno uprieť vysokú výtvarnú hodnotu ako aj „vlastného ducha“.  Sú fascinujúce a skutočne sa im oplatí venovať dlhší čas. Za rovnako kvalitnú by som smelo označil aj archeologickú expozíciu. Nie je výnimočná extrémne vzácnymi exponátmi. Má svoj starosvetský charakter, ktorý naznačuje, že začala vznikať niekedy v 19. storočí. To je veľmi príjemné. O nálezoch sa v tých časoch hovorilo ako o starožitnostiach a výskumy mávali slávnostný pátos a trochu živelný charakter. Po prvý krát som práve tu videl vystavenú mincu so svastikou. Sánskrtským znakom hojnosti. Jednoducho Starý zámok je taký ako jeho názov. Starý v zmysle starosvetský, konzervatívny, s aurou dôležitosti a kmeťovskou múdrosťou. Stavba, ktorá má potenciál uspokojiť návštevníkovu túžbu vidieť niečo osobité.

Banská Štiavnica